Hajtman Ján Žižka

Ako ťahal na Moravu a ako sa chcel zmocniť hradu Přibyslav, ale smrť prišla skôr než víťazstvo a urobila koniec jeho životu

Keď husitský hajtman Ján Žižka z Trocnova, nazývaný aj z Kalicha, ťahal so svojimi vojskami na Moravu, rozhodol sa dobyť hrad Přibyslav, pretože jeho purkrabí pán Čeněk z Přibyslavi pobil jeho vojsko pri Chotěboři a dopúšťal sa všelijakých krutostí. Ján Žižka bol už bojovník na slovo vzatý a získal si mnoho úspechov. Po smrti majstra Jána Husa bol najväčším obhajcom jeho učenia a viedol pod svojou zástavou mnoho drobného ľudu a chudobných zemanov do boja proti nepriateľom kalicha a českej zeme.
Medzi husitskými hajtmanmi a kňazmi bolo síce dosť sporov, ale Jána Žižku všetci uznávali za svojho najvyššieho hajtmana. On im dal aj vojenský poriadok a len vďaka nemu zvíťazili v nejednej bitke aj proti presile. Keď sa však rozdelili na pražanov a táboritov, hajtman Žižka ťahal so svojím ľudom ku Prahe a začal ju obliehať. Mladý a výrečný kňaz Rokycana sa snažil Žižku presvedčiť, že by bolo prospešné všetko v pokoji urovnať, a pripomenul mu Betlehemskú kaplnku, kde kázal majster Ján Hus. Nakoniec sa predsa len na Špitálskom poli obe strany dohodli na prímerí a rokovalo sa aj s prívržencami cisára Žigmunda. Ján Žižka potom vytiahol z Prahy na Moravu preto, aby Žigmundovi zasadil rozhodujúcu ranu. Všetky husitské strany sa jeho pričinením zjednotili a spoločne ťahali do boja proti cisárovi.
Husitské vojská sa dostali až k Přibyslavi, kde im Ján Žižka prikázal zastaviť sa a oblehnúť hrad.
„Ronovci nadrobili už našim veľa škody, a preto ich teraz musíme pokoriť. Keby sme sa Přibyslavi vyhli, mali by sme nepriateľa v chrbte,“ povedal svojim hajtmanom, keď sa s ním radili, čo a ako urobiť.
Kým vojsko obkľučovalo pevný hrad nad riekou Sázavou a chystalo sa na jeho obliehanie, zašiel najvyšší hajtman Ján Žižka s niekoľkými vernými neďaleko do poľa, kde mu jeho ľudia stavali stan. Žižka bol už dávno na obe oči slepý, a predsa sedel v sedle pevne ako každý iný bojovník. Mal koňa bieleho ako napadnutý sneh a vedľa neho jazdili vždy dvaja pobočníci, aby hajtman nezišiel niekde z cesty. Pred nimi jazdil zástavník s červenou zástavou, na ktorej bol namaľovaný zlatý kalich s hostiou. „Musím si trochu odpočinúť,“ povedal slepý hajtman a ľudia ho doviedli do stanu až k lôžku, ktoré rýchlo postavili z niekoľkých lavíc, keď na ne položili nejaké kožušiny. „Potom Vás dám všetkých k sebe zavolať a poradíme sa, ako by sme najlepšie dobyli Přibyslav.“
Všetci poslúchli a za chvíľu bolo okolo stanu ticho, len v neďalekom hájiku krákali vyplašené vrany.
Purkrabí Čeněk na hrade Přibyslav bol tiež dobrý bojovník. Keď však videl, s akou silou pritiahol Žižka, nebolo mu do smiechu. Obchádzal hradby a dbal, aby boli všade dobre obsadené.
„So Žižkom to nebude ľahké,“ hovoril svojim vojakom. „Ale my sme sa už tiež od neho niečomu naučili, a tak sa ho nemusíme báť. Zásob je dosť aj streliva. Dobre sa kryte, aby sme nemali zbytočné straty. Každého tu bude treba.“ A potom sa s obavami pozeral, ako sa Žižkovo vojsko sťahuje dookola. Husiti privážali veľké prakové stroje a vysoké veže. Bolo vidieť, že s útokom na hrad nenáhlia. „Len zázrakom sa z toho môžeme dostať,“ hovoril si pán Čeněk a mrzelo ho, že pri Chotěboři bil a mlátil Žižkových ľudí bez milosti. „Koho by bolo vtedy napadlo, že starý hajtman sa odváži ešte ťahať na Moravu. Z neďalekého Ronova mi na pomoc neprídu, pretože sa budú báť sami o seba. Ja tu teraz sedím ako zmrzačený vták v hniezde a nemôžem nikam odletieť.“ Na oboch stranách mali starosti. Pretože husitské vojsko bolo po dlhom pochode unavené a potrebovalo si odpočinúť, zoradilo vozy, pripravilo húfnice a tarasnice, akoby už mala bitka každú chvíľu začať, ale nič sa nedialo. Na hradbách tiež čakali.
Slepý hajtman sa necítil zdravý. Už keď vyšiel z Prahy, nebolo mu dobre. Ale keďže o seba nikdy veľa nedbal, nestaral sa ani tentoraz a myslel si, že všetko zase odíde, tak ako prišlo. Občas ho striasla horúčka a bol malátny, ale nikomu o tom nepovedal ani slovo. Len viac pil. Keď k nemu prišli bratia hajtmani na poradu, vzchopil sa a zasadol s nimi k stolu ako vždy.
„Som rád, že sme tu zase všetci pohromade. Viem, že mám vo Vás vernú oporu,“ obracal k nim hlavu a podľa hlasu ich spoznával, ako mu odpovedali. „Dbajte, aby sme zbytočne neoslabili vojsko. Keď vytiahneme na moravskú stranu, budeme potrebovať veľa síl. Žigmund sa len tak nedá, ja ho dobre poznám. Nejaký týždeň ešte máme čas, a preto radšej pobudneme tu. Čeněk z Přibyslavi aj tak z hradieb počíta, koľko nás je. Bude teda dobre, keď mu prejdeme sem a tam s nejakými vozmi, aby si myslel, že nás je dvakrát toľko.“
Hajtmani sa dali do smiechu. Vedeli, že Ján Žižka vymyslí vždy dobrú lesť, ktorou potom ľahko oklamú nepriateľa.
„Brat Žižka, Ty teda myslíš, že bude dobré objazdiť Přibyslav, aby sa našim ľuďom ležaním neskrátili žily.“
„Tak nejako,“ odpovedal hajtman Jánovi Bzdinkovi, ktorý si rád zažartoval.
„Ale nesmieme zabudnúť, že by mohli pritiahnuť ešte ľudia z hradu Ronov.
Preto dávajte pozor aj na tú stranu.“
„Tí sa až sem neodvážia,“ myslel si brat Viktorín z Kunštátu. „Budú mať sami plno strachu, či sa aj na nich nevrhneme.“
„Keď vyplienime Přibyslav, bude toho dosť,“ povedal Žižka. „Ukážeme svoju silu a potiahneme ďalej.“
Ešte nejaký čas sa spolu radili, až zrazu prišla na slepého hajtmana Žižku mdloba a on takmer spadol na zem. Všetci sa k nemu zhromaždili a pomáhali ho odniesť na lôžko. Keď sa prebral z mrákot a počul, ako sa o neho boja, slabým hlasom povedal:
„Nebojte sa, moji milí, to je len starecká únava. Nie som už žiadny mladík, hoci rád zabúdam na svoj vek. Zbytočne o tom medzi ľudom nehovorte, hajtman musí byť silný do posledného dychu a málokedy umiera na lôžku, ale vždy v boji.“ Potom si želal, aby s ním zostal len pán Viktorín a ostatní aby mu odpustili, že si trochu odpočinie. Všetci boli zdrvení, keď si uvedomili, že by mali svojho slepého hajtmana stratiť. Toľko už s ním zažili dobrého i zlého a on bol vždy rozvážny. Kto s ním hovoril priamo a bez lsti, našiel u neho vždy dobré slovo. „Počúvaj, Viktorín!“ vzdychol si slepý hajtman. „Mám obavy o osud našej zeme a bol by som rád, keby ma tu už nebolo, aby si bol jedným z tých rozumných, ktorí budú dbať na jej prospech a našu vieru. Sľúb mi to!“
„Rád Ti to sľubujem za seba aj za iných, brat Žižka! Dobré aj zlé sme spolu prežili a boh dá, že ešte kus cesty prejdeme spoločne,“ tešil ho pán Viktorín, ale mal v očiach slzy.
„Aj ja by som rád ešte niečo dobré urobil,“ odpovedal mu hajtman, „ale kto vie, aký je nám súdený osud. Mám už niekoľko dní bolesti a robia sa mi po tele nejaké hrčky. Nechcel som cestou nikde zastavovať, aby sme nestrácali zbytočne čas. Kým naši dobyjú Přibyslav, azda sa mi uľaví a budem môcť s vami ďalej na Moravu.“
„Zavolám k Tebe felčiara, azda Ti pomôže,“ ponúkal pán Viktorín, hoci sa obával najhoršieho.
„Nikoho nevolaj! Nemám rád felčiarov,“ odbil ho hajtman. „V poli pomáhajú ranených, a keď vedia dobre obviazať ranu, je to na nich dosť. Tu by ma zbytočne mučili a púšťali mi žilou. Radšej mi rozprávaj, čo robia naši v tábore.“ Slepý hajtman ležal pár dní a medzi ľudom sa to nezatajilo. Všetci sa denne modlili za jeho uzdravenie a Přibyslav obliehali pomaly, až sa pán Čeněk na hrade čudoval. Zato hajtmani sa radili, čo robiť, keby sa s bratom Žižkom stalo to najhoršie. Každý mal inú radu a nebolo to k ničomu dobré. V stredu pred svätým Havlom prikázal Ján Žižka, aby ho vyniesli zo stanu, že sa musí so všetkými rozlúčiť. „Neviem, ako tu s vami ešte dlho pobudnem, ale mal by som výčitky, keby som Vás všetkých naposledy okolo seba nezvolal a nenapomenul.“
Hajtmani sami Jána Žižku opatrne vyniesli zo stanu a podoprali ho tak, aby mal hlavu vyššie a všetci naňho videli. Potom sa okolo zišlo veľa vojenského ľudu a len niečo málo ho zostalo v tábore pod hradom.
Ján Žižka ležal v kožušinách s čiapkou na hlave a s páskou cez obe oči, v ruke držal palcát. Keď začul, že sú tu už všetci, kývol im rukou a zvýšil hlas. „Moji najmilší, bojte sa boha a verne bráňte pravdu pre večnú odplatu. Ja svoj život tiež porúčam milému bohu a ďakujem mu za všetko, čo pre mňa kedy urobil.“ Potom mu hlava poklesla a slepý hajtman skonal. V tej chvíli sa rozľahol okolo veľký nárek a plač. Starí bojovníci sa nehanbili za slzy a mladší sa báli pozrieť k nebu. Pán Viktorín z Kunštátu, Bzdinka z Vícemilic, starý hajtman Michal Koudele zo Žitenic a Kuneš z Bělovic pokľakli okolo mŕtveho a nevedeli, čo by svojmu ľudu povedali. Všetci cítili, že prišli o svojho otca i brata, ktorý ich dokázal spojiť a viesť pod jediným praporom. Teraz po ňom zostalo prázdno a nevedelo sa, čo bude ďalej. „Bratia, plačte! Sme siroty, zomrel nám náš otec,“ povedal všetkým Viktorín z Kunštátu a po ňom potom mnohý volal: „Sme siroty! Sme siroty!“
Viktorín z Kunštátu však dobre pamätal na Žižkove slová, preto nepodľahol neistote a všetkým prikázal:
„Nesmieme sa však poddávať žiaľu! Brat Žižka chcel, aby sme dobyli Přibyslav, nech sa teda tak stane.“
Hajtmani povstali a začali zoraďovať svojich ľudí. Ešte toho dňa vzali hrad útokom a takou silou, že sa im Přibyslavčania nemohli ubrániť. Čoskoro hrad dobyli, jeho obrancov všetkých bez milosti upálili a hrad zbúrali.
Potom sa husitské vojsko obrátilo späť do Čiech a viezli so sebou mŕtveho hajtmana až do Čáslavi, kde ho za veľkého zhromaždenia ľudu uložili v kostole. Tiež tam nechali jeho palcát, zástavu a železný tanier. Žižkovho poľa pri Přibyslavi sa nikto pluhom nedotkol. Onedlho v tých miestach vyrástla baza a stále mohutnela, nikto ju však sekerou nepodťal, pretože by to ľudia pokladali za svätokrádež. Husitský hajtman a bojovník Ján Žižka z Trocnova a z Kalicha nezomrel v boji s mečom v ruke, ako by si bol želal, ale preto neboli jeho činy menšie. Po stáročia sa mu ľudia obdivovali a ešte dnes uznávajú jeho odvahu a úsilie zjednotiť prostých ľudí v boji proti pánom. Mnohé miesta v Čechách pripomínajú jeho slávne bitky a nejedno pole bolo kedysi zrosené husitskou krvou, nejeden hrad a mesto sa pokorili husitskému hajtmanovi a jeho statočnému ľudu.