Dúha

Už ste, deti, videli niekedy na oblohe dúhu? Len si spomeňte – na dúhu sa len tak nezabúda, či už ste malí, alebo veľkí. Najčastejšie ju môžete zazrieť v lete, keď svieti slniečko a zrazu sa prižene nejaký ten mráčik, z ktorého spadne pár kvapiek dažďa. Potom sa obloha opäť vyjasní a ak máte šťastie, ukáže sa vám dúha. Je to vždy vzácny okamih, ktorý väčšinou netrvá dlho, ale zakaždým vyvolá ľuďom na tvári úsmev. Alebo ste azda niekedy videli niekoho, kto sa pri pohľade na dúhu mračí? Znamená to, že keď sa pozeráme na dúhu, sme šťastní.

Dúha sa skladá z prúžkov krásnych žiarivých farieb, z ktorých jedna prechádza do druhej a nedá sa presne určiť, kde jedna farba začína a kde končí. Navzájom sa nádherne dopĺňajú a výsledkom je nádherný pestrofarebný most vedúci od zeme k nebu - alebo azda z neba k zemi? Je to akýsi letmý pozdrav bytostí nám ľuďom. Čo nám asi chcú povedať?

Napadlo vás niekedy, že farby v dúhe sú vlastne ako my ľudia? Každý akoby sme vyžarovali inú farbu – máme síce podobnú stavbu tela, máme dve oči, jeden nos, jedny ústa, dve ruky a dve nohy, ale pritom sme každý úplne iný, a nie je to len odlišnou farbou vlasov a očí. Je to tým, akí sme ako ľudia, niečím, čo vyžaruje z nášho vnútra navonok. Je to nielen tým, akú máme povahu a vlastnosti, ale aj tým, aké myšlienky nosíme v hlave, ktoré z nás potom iní vycítia, tým, čo cítime v srdci, tým, ako rozprávame a ako sa správame. Na celej Zemi nenájdete dvoch ľudí, ktorí by boli na vlas rovnakí, ani medzi jednovaječnými dvojčatami nie. A je to tak správne – veď v rozmanitosti je krása - sme ako kvety rôznych farieb vo veľkej pozemskej záhrade, ako tie farby v dúhe.

Skúsme sa spoločne naladiť na dúhu a zamyslime sa nad tým, ako sa farbám v dúhe na oblohe asi je – ako sa správajú k sebe navzájom a aké pocity majú, keď hľadia dolu sem k nám. Samozrejme, že farby samy osebe, ani v dúhe, nemôžu myslieť a cítiť ako my ľudia, ani nežijú vlastným životom, ale len si to na chvíľu predstavme – skúsme si ich v našej predstavivosti oživiť.

Myslíte si, že sa farby v dúhe medzi sebou postrkujú, nadávajú si, dohadujú sa medzi sebou, ktorá z nich je najkrajšia, a chcú jedna druhú zhodiť alebo ju aspoň zakryť, aby ju ľudia nevideli? Alebo sa k sebe správajú pekne, ohľaduplne, s úctou si robia miesto vedľa seba a spoločne sa radujú z toho, koľko ľudí na zemi môžu potešiť? Možno sa nad takýmito otázkami usmievate a hovoríte si, že je to predsa celkom jasné. Veď keby sa medzi sebou farby neustále len škriepili a robili si naschvál, nikdy by nemohlo vzniknúť niečo také krásne a harmonické, ako je dúha. Viete, deti, harmónia znamená to isté čo rovnováha, pokoj a mier – skrátka nádherný súlad. Je to vždy niečo, čo vás pohladí po duši a vy sa potom cítite dobre, asi tak, ako keď sa po kúpaní pred spaním schúlite mamičke v náručí a ona vám potom rozpráva peknú rozprávku.

Tak a teraz si skúsme predstaviť, čo farby v dúhe vidia, keď sa pozerajú smerom k nám. Správajú sa k sebe ľudia na Zemi vždy s láskou, milo a prívetivo, počúvajú sa a pomáhajú si? Alebo sa občas poštuchujú, hádajú sa, či dokonca bijú? A ako sa ľudia správajú k prírode? Sú k nej ohľaduplní, snažia sa ju chrániť a neubližovať jej, alebo odhadzujú odpadky po lese, lámu halúzky a kvety a vypúšťajú do vzduchu a do vody látky, ktoré škodia jej aj im samotným? Môžu sa farby v dúhe pri pohľade k nám na Zem tiež tak usmievať, ako keď my vzhliadame k oblohe a kocháme sa ich žiarivosťou a čistotou? Sú tiež šťastné, alebo skôr posmutnené a možno im ukvapne aj nejaká tá slzička? Čo myslíte?

Opýtam sa vás ešte na jednu vec: myslíte si, že by sme s tým mohli niečo urobiť – mohli by sme sa zmeniť a byť lepší, aby z nás dúha mohla mať radosť, tak ako my z nej? Ako by sme sa teda mali správať?

Áno, deti, záleží naozaj na každom z nás – každý z nás sa môže zmeniť, stačí len chcieť. Pozrime sa na farby v dúhe, ako krásne spolu vychádzajú – to by bolo, aby sme to tiež nedokázali – čo hovoríte? Stačí predsa len mať sa radi, byť na seba dobrí a nerobiť druhým to, čo nám samotným prekáža. Aby sme aj my sami mohli žiariť ako farby v dúhe, musíme byť tiež takí čistí, láskaví a ohľaduplní, správať sa k sebe pekne a pomáhať si. Mali by sme myslieť na samé pekné veci a priať všetkým len dobré, hovoriť len pekné slová a správať sa, ako najlepšie vieme – dávať zo seba druhým len to najlepšie. Uvidíte, že výsledok bude stáť za to – budete sa cítiť lepšie vy sami aj ľudia okolo vás – všetci sa budú radovať, usmievať a na Zemi bude hneď o poznanie lepšie. Veď aj my sa môžeme navzájom dopĺňať ako farby v dúhe a radovať sa z toho, koľkým ľuďom môžeme byť prospešní a rozjasniť im život. Zatiaľ čo dúhu vídame zriedka, potešiť druhých môžeme každý deň. Snažme sa, aby sa ich tvár pri pohľade na nás rozžiarila šťastím práve tak, ako keď zazrú dúhu.

Až zase, deti, uvidíte na oblohe dúhu, zamávajte jej a spomeňte si, čo Vám jej farby chcú povedať: „Buďte ako my, veď je to také jednoduché. Nechajte sa viesť svojím srdcom, radujte sa zo života a dávajte zo seba všetkým len to najlepšie, najžiarivejšie.“

A že ste, deti, tak pozorne čítali, prezradím vám ešte jedno tajomstvo: keď budete zrána prechádzať popri tryskajúcej fontánke, na ktorú svieti slniečko, a zahľadíte sa do prúdov striekajúcej vody, možno, že aj tam zazriete za odmenu malú dúhu…