Vták Noh

Bol raz jeden kráľ. Kedy panoval a ako sa volal, to už naozaj neviem. Ale čo viem, syna nemal žiadneho, iba jednu jedinú dcérku a tá bola stále chorá, žiaden doktor ju nemohol vyliečiť. Až jeden mudrc tomu kráľovi predpovedal, že sa mu dcérka uzdraví po jablkách. A tak dal po celom kráľovstve vyhlásiť, kto jeho dcére prinesie jablká, po ktorých by sa uzdravila, ten že ju dostane za ženu a stane sa kráľom.
Dopočul sa o tom aj jeden sedliak, ktorý mal troch synov. Príde domov a hovorí tomu najstaršiemu:
„Choď hore do komory, naber plný košík tých pekných jabĺk s červenými líčkami a zanes ich ku dvoru: možno sa po nich kráľovnička uzdraví a ty sa s ňou budeš môcť oženiť a staneš sa kráľom.“
Oldra, tak sa ten chlapec volal, poslúchol otecka, nabral si jabĺk a vybral sa na cestu. Keď už peknú chvíľu išiel, zrazu stretol malého sivého mužíčka a ten sa ho spýtal, čo v tom košíku má. A Oldra, bohvie čo ho to napadlo, hovorí:
„Žabie stehienka.“
Mužíček na to:
„No budiž, nech to tak je a zostane,“ a išiel ďalej.
Konečne došiel Oldra k zámku a dal sa ohlásiť, že má jabĺčka, po ktorých sa kráľovnička uzdraví, keď ich pár zje.
Kráľ z toho mal nesmiernu radosť, hneď si dal Oldru priviesť, ale joj! Keď synak košík odkryl, mal v ňom namiesto jabĺk naozaj žabie stehienka, ešte sebou šklbali. Kráľ sa nahneval a dal ho vyhnať.
Keď sa milý žabiar vrátil domov, rozprával otecovi, ako pochodil. A otec hneď poslal mladšieho syna, Samek sa volal. Ale tomu sa viedlo celkom rovnako ako Oldrovi. No, aj on stretol malého sivého mužíčka a ten sa ho spýtal, čo to v tom košíku nesie. Samek tiež vyštekol, čo mu slina na jazyk priniesla:
„Štetiny,“ hovorí.
A mužíček na to:
„No budiž, nech to tak je a zostane.“
Keď potom prišiel ku kráľovskému zámku a hovoril, že nesie jablká, po ktorých sa môže kráľovnička uzdraviť, nechceli ho vôbec do zámku pustiť: vraj tu jeden taký už bol a robil si z nich blázna. Ale Samek stále stál na svojom, že také jablká určite má, len nech ho pustia dovnútra. Nakoniec mu uverili a doviedli ho ku kráľovi. Lenže keď svoj košík odkryl, mal tam, to sa vie, štetiny. Tentoraz sa už kráľ nesmierne rozhneval a dal Samka zo zámku vypráskať bičom.
Keď sa milý štetinár vrátil domov, tiež sa musel pochváliť, ako pochodil. A teraz prišiel najmladší chlapec, tomu všetci hovorili len hlúpy Janko, a pýtal sa otecka, či by sa smel tiež vydať s tými jablkami.
„To tak,“ hovorí otec, „ty by si bol práve ten pravý, už na teba čakajú! Keď títo dvaja múdri nič nepochodili, čo by si ešte len ty pochodil?“
Lenže chlapec sa nedal:
„Nech je to ako chce, oco, ja pôjdem tiež.“
„Choď mi stále, hlupák, to musíš počkať, kým sa ti v hlave trochu rozsvieti,“ odbil ho otec a obrátil sa k nemu chrbtom.
Ale Janko ho zozadu potiahol za šos:
„Nech je to ako chce, ja pôjdem tiež.“
„No pre mňa za mňa, tak si teda choď, však sa zasa vrátiš, oni si ťa tam nenechajú,“ odpovedal mu otec jedovato. Ale chlapec mal veľkú radosť a podskočil si. „Tak, teraz mi tu ešte vyvádzaj ako blázon, Janko Jankovitý, ty si deň čo deň hlúpejší,“ hneval sa otec.
Ale Janko si z toho nič nerobil a nenechal si tým radosť pokaziť. Pretože už bola takmer noc, hovoril si, že počká do rána, že by dnes už aj tak ku dvoru pána kráľa nedošiel. V noci v posteli ani zaspať nemohol, a keď si na chvíľku predsa len driemol, snívalo sa mu o krásnych pannách, o zámkoch, miešalo sa mu v hlave samé zlato a striebro a vôbec všetka možná nádhera.
Zavčas rána sa vydal na cestu, a to sa vie, hneď aj stretol malého, zakrpateného mužíčka v sivých šatôčkach a ten sa ho spýtal, čo to v tom košíku nesie.
Janko mu odpovedal, že nesie jablká, po ktorých sa má kráľovnička uzdraviť.
„No budiž,“ hovorí mužíček, „nech také sú a zostanú.“
Lenže pri bráne kráľovského zámku nechceli Janka za nič na svete pustiť dovnútra, nie a nie: vraj tam už boli dvaja takí, čo hovorili, že nesú jablká, a zatiaľ mal jeden žabie stehienka a druhý štetiny, hanba hovoriť. Ale Janko sa nedal, stále sväto-svätene uisťoval, že on naozaj nemá žabie stehienka ani štetiny, ale zlaté renety, najkrajšie jabĺčka, aké sa v celom kráľovstve rodia. A pretože hovoril tak pekne, ako sa patrí, pomysleli si strážcovia v bráne, že určite nehovorí nepravdu, a pustili ho. A pane, urobili dobre: keď Janko pred kráľom svoj košík odkryl, zasvietili z neho jabĺčka ako zlato a líčka sa im červenali ..... no, na zahryznutie. Kráľ sa potešil, hneď ich pár poslal svojej dcérke, a teraz už len s úzkosťou čakal, kým niekto príde povedať, aký majú účinok. A netrvalo dlho, už tu niekto prichádza. A čo myslíte, kto to asi bol? Sama dcéra! Len čo nejaké to jabĺčko zjedla, hneď vyskočila zdravá z postele. Akú to kráľ mal radosť, to sa ani vypovedať nedá. Lenže teraz mal tú dcérku dať Jankovi za ženu, a to on nechcel, hovoril, že mu najprv musí urobiť taký čln, aby jazdil po suchej zemi ešte lepšie ako po vode.
Janko tú podmienku prijal, išiel domov a rozprával, ako pochodil. Otec nepovedal ani tak, ani tak, ale hneď poslal do lesa Oldru, aby taký čln urobil.
Synak usilovne pracoval, pohvizdoval si pri tom, dielo sa mu pekne darilo. Na obed, keď slnko stálo najvyššie, prišiel zasa malý sivý mužíček a spýtal sa ho, čo to robí.
Oldra mu odsekol na pol úst:
„Hrable a cepy.“
A sivý mužíček hovorí:
„No budiž, nech to tak je a zostane.“
Večer si Oldra myslel, že už má čln hotový, ale keď doň chcel nasadnúť, boli to zrazu samé hrable a cepy.
Druhého dňa išiel do lesa Samek, ale dopadlo to s ním celkom rovnako ako s Oldrom, len domov doniesol putňu.
Tretieho dňa išiel konečne sám hlúpy Janko. Robil, čo mu sily stačili, pilil a sekal, až sa tie pádne rany po celom lese rozliehali, a popri tom si veselo pospevoval a pohvizdoval. A zase prišiel ten malý mužíček, na pravé poludnie, keď bolo najväčšie horúčavy, a spýtal sa ho, čo to robí.
„Čln robím,“ hovorí Janko, „taký, aby jazdil po suchej zemi ešte lepšie ako po vode,“ a hneď vykladá prečo: až ho dorobí, že dostane tú kráľovničku za ženu.
„Budiž,“ hovorí mužíček, „nech z toho taký čln je a zostane.“
Večer, keď sa už slniečko sklánalo k západu, bol Janko naozaj hotový so svojím člnom, a bola to aj loď, aj povoz, oboje dohromady. Sadol doň a veslil ku kráľovskému zámku. A milý čln uháňal s vetrom o preteky. Kráľ ho uvidel už zďaleka, ale svoju dcéru Jankovi stále ešte za ženu dať nechcel. Hovoril, že najprv ešte musí opatrovať sto zajacov od skorého rána až do neskorého večera, a ak mu bude chýbať jeden jediný, že tú jeho dcérku nedostane.
Janko súhlasil aj s týmto. Hneď nazajtra išiel so svojím stádom na pašu a bez prestania dával pozor, aby mu niektorý zajac neutiekol. Minulo sotva pár hodín, a zrazu je tu slúžka zo zámku a hovorí Jankovi, aby jej hneď dal jedného zajaca, že prišla návšteva. Lenže Janko sa hneď dovtípil, prečo chce zajaca, a odpovedal, že jej žiadneho nedá, že to môže počkať na zajtra, a dodal:
„Čerstvou zajačou pečienkou by pán kráľ tú návštevu aj tak veľmi neuctil, zajac sa musí odležať.“
Ale slúžka sa nedala tak ľahko odbiť a nakoniec začala aj hundrať, čo si to vraj dovoľuje. A tak Janko hovorí:
„Ak si po zajaca príde sama kráľovnička, jedného jej dám.“
Slúžka to v zámku vybavila a kráľovská dcérka sa tam sama vydala.
Zatiaľ k Jankovi prišiel zasa ten mužíček a spýtal sa ho, čo tu robí. On na to, že musí strážiť sto zajacov, aby mu žiaden neutiekol, potom sa vraj bude smieť s kráľovničkou oženiť a bude kráľom.
„Tak dobre,“ hovorí mužíček, „tu máš píšťalku, a ak ti niektorý ujde, stačí len zapískať, a hneď sa zasa vráti.“
Keď tam kráľovnička prišla, dal jej Janko bez všetkých rečí zajaca do zástery. Ale len čo bola od neho asi tak sto krokov, milý Janko zapískal, zajac jej vyskočil z lona a hlavou-nehlavou uháňal späť do stáda. Keď sa už pomaly stmievalo, zapískal pastier zajacov ešte raz, presvedčil sa, či sú tu všetci, a hnal ich zasa pekne k zámku.
Kráľ sa čudoval, ako to Janko dokázal, uhliadať sto zajacov, aby mu žiaden neutiekol. Ale svoju dcérku mu zasa ešte nechcel dať: najprv mu vraj ešte musí priniesť pierko z chvosta vtáka Noha.
Janko sa hneď zrána vydal na cestu a chutne kráčal stále preč. Večer prišiel k jednému zámku a požiadal tam o nocľah, pretože vtedy ešte žiadne hostince neboli. Zámocký pán rád súhlasil a spýtal sa ho, kam má namierené.
„K vtákovi Nohovi,“ odpovedal Janko.
„Pozrime sa, k vtákovi Nohovi? Hovorieva sa, že on všetko vie, a ja som stratil kľúč od jednej železnej pokladnice. To by ste sa mohli opýtať, kde ten kľúč je, buďte taký dobrý.“
„No to sa rozumie,“ hovorí Janko, „to ja rád urobím.“
Zavčas rána išiel zasa ďalej a cestou prišiel k inému zámku a zasa tam zostal cez noc. Keď zámocký počuli, že ide k vtákovi Nohovi, rozprávali mu, že majú jednu dcérku chorú: už vraj skúšali všetko možné, ale žiaden liek jej nepomohol. Tak aby bol on takej dobroty a spýtal sa vtáka Noha, čo by mohlo dcérku uzdraviť. Janko sľúbil, že im to rád urobí, a išiel ďalej.
Zrazu prišiel k veľkej rieke a tam bol namiesto pramice pri prievoze veľký, preveľký muž, ktorý musel všetkých ľudí prenášať. Muž sa najprv Janka spýtal, kamže ho cesta vedie.
„K vtákovi Nohovi,“ hovorí Janko.
„No, až k nemu prídete,“ hovorí muž, „spýtajte sa ho aj, prečo ja tu musím prenášať ľudí cez vodu.“
„A prečo nie, bože, ja sa Vás rád opýtam,“ sľuboval Janko. A muž ho vzal na plecia a preniesol ho na druhý breh.
Janko zasa išiel, až konečne došiel medzi vysoké skaly a tam našiel dom vtáka Noha. Ale v tú chvíľu bola doma len jeho žena, vták sám ešte nie. Požiadal ženu o nocľah, ale ona pokrútila hlavou:
„Chlapče, tu zostať nemôžete, to je dom vtáka Noha.“
„Toho ja práve hľadám,“ hovorí Janko, „mám priniesť jedno pierko z jeho chvosta.“
„Čo Vás napadá,“ zhrozila sa žena, „radšej sa hneď vráťte, vták Noh tu človeka nesmie nájsť, každého zožerie.“
„Ale keď ja to pierko musím priniesť, inak mi kráľovničku nedajú,“ povedal Janko a všetko jej to vyrozprával: o jablkách, o člne, o zajacoch aj o sivom mužíčkovi, čo mu pomáhal.
„Milý zlatý,“ hovorí žena, „je to ťažká vec, ale aby ste vedeli: keď Vám pomohol mužíček, ja Vám tiež pomôžem. Vták Noh líha v tejto posteli. Ľahnite si pod ňu, a v noci, až bude tvrdo spať, môžete len načiahnuť ruku a pierko mu z chvosta vytrhnúť.“
Janko jej potom rozprával, že má od vtáka Noha ešte vyzvedieť tri veci: V jednom zámku stratili kľúč od pokladnice, kde vraj je ten kľúč? A zasa v inom zámku majú jednu dcéru chorú, čo by ju mohlo uzdraviť? A neďaleko odtiaľto je veľká rieka a jeden muž tam ľudí prenáša cez vodu, prečo to vraj musí robiť?
Žena mu sľúbila, že sa na tie tri veci spýta sama, aby len dával pozor, čo vták Noh odpovie, a Janko sa čoskoro uložil pod posteľ.
Večer vták Noh priletel domov, a len čo vojde do izby, hneď hovorí:
„Žena, čuchám človečinu.“
„Ako by nie,“ hovorí žena, „jeden človek tu dnes bol, ale už je zasa preč.“
Vták Noh sa s tým uspokojil a sadol si k večeri.
Asi o polnoci, keď vták Noh chrápal, až sa všetko otriasalo, načiahol Janko ruku a vyškubol mu z chvosta pierko. Vták Noh bol v okamihu hore a hovorí:
„Žena, čuchám človečinu, a tak sa mi zdá, že ma niekto potiahol za chvost.“
„To sa ti naozaj iba snívalo,“ povedala žena. „Veď som ti už hovorila, že tu dnes nejaký človek bol, ale už je zasa preč. A aj mi všeličo rozprával, o čom ty mne nehovoríš. V jednom zámku vraj stratili kľúč od pokladnice a stále ho nikto nemôže nájsť.“
„No, blázni,“ hovorí vták Noh, „ten kľúč leží v drevárni pod kopou dreva hneď za dverami.“
„A potom ešte hovoril, že v inom zámku majú jednu dcérku chorú a už si nevedia rady, čo jej dať, aby sa uzdravila.“
„No, blázni,“ hovorí vták Noh. „Pod schodmi do pivnice si ropucha urobila hniezdo z jej vlasov, a keby tá dcérka svoje vlasy zasa dostala, bola by zdravá.“
„A potom aj hovoril, že niekde nablízku je tu rieka a jeden muž cez ňu musí ľudí prenášať, prečo to?“
„Tiež blázon,“ hovorí vták Noh. „Keby raz niekoho uprostred rieky zložil do vody, nemusel by potom už nikoho viac prenášať. Ale teraz už toho vypytovania nechaj, lebo sa nevyspím.“
Zavčas rána vták Noh vstal a odletel. Milý Janko sa za chvíľu vysúkal spod postele a nič si z toho nerobil, že je celý polámaný a nevyspatý: vzácne pierko už mal a aj vypočul, čo vták Noh hovoril o tom kľúči a o chorej aj o tom nešťastníkovi pri vode. Nohova žena mu pre istotu všetko ešte raz zopakovala, aby to nezabudol, a Janko sa zasa vydal domov.
Najprv prišiel k tomu veľkánovi pri rieke. Ten sa hneď pýtal, čo vraj vták Noh hovoril. Ale Janko si vyžiadal, aby ho najprv preniesol, že mu to povie až na druhej strane, a muž ho preniesol. Keď už stáli na brehu, povedal mu Janko, že má raz niekoho uprostred rieky zložiť do vody, a potom už nebude musieť nikoho prenášať. Muž sa nesmierne potešil a ponúkal Jankovi, že ho z vďaky ešte raz prenesie tam a späť. Ale Janko poďakoval, to že nemusí byť, nech si tú námahu ušetrí, jemu že to takto celkom stačí, a išiel svojou cestou.
Keď prišiel do zámku, kde mali dcérku chorú, vzal ju na plece, pretože nemohla chodiť, zniesol ju po schodoch do pivnice, pod posledným stupňom pozbieral to ropuchovo hniezdo a dal jej ho do ruky. Ona mu hneď zoskočila z pleca a bola úplne zdravá. Otec a matka Jankovi veľmi ďakovali, znášali mu dary zo zlata aj zo striebra a boli by mu dali všetko, čo by len chcel. Tak dostal ešte kravy, ovce a kozy.
Keď potom Janko prišiel do druhého zámku, zaskočil tam hneď do drevárne a za dverami pod kopou dreva naozaj kľúč našiel a pánovi ho doniesol. Pán mal takú radosť, že za odmenu Jankovi dal peknú kôpku tých zlatákov, ktoré v pokladnici boli, a aby to lepšie uniesol, pridal mu pekného koňa.
Keď Janko prišiel ku kráľovi a ten videl, že má plno peňazí, zlata a striebra a ešte si vedie kravy, ovce a kozy, spýtal sa ho, kde to všetko dostal. Janko odpovedal:
„Poslali ste ma k vtákovi Nohovi, on je najmúdrejší pod slnkom, vie, čo kto potrebuje, a toto všetko pochádza od neho.“
Kráľ si pomyslel: To by sa mi tiež hodilo! O vzácne pierko už ani veľmi nestál a tak sa zachcel tých darov, že sa tiež vydal na cestu k vtákovi Nohovi. Ale keď sa dostal k tej veľkej rieke, tu máš: on bol prvý, kto tam po Jankovi prišiel, a ten prenášač ho uprostred zložil do vody a išiel preč. Kráľ sa už domov nikdy nevrátil, a pretože nikomu nepovedal, kam ide, ani ho nemohli ísť hľadať.
Janko si potom vzal tú kráľovničku za ženu a bol z neho kráľ a kraľoval veľmi múdro, vraj preto, že pierko z vtáka Noha nosil stále pri sebe a v noci na ňom spával, mal ho pod vankúšom.