O chlapčekovi, čo stále ujedal

Bol raz jeden chlapček, asi taký veľký ako vy, a ten, keď matka odišla na trh, sa po dome potĺkal tak dlho, kým nevyslídil hrniec so sladkou smotanou a neujedol z neho. Keď to matka zistila, povedala: „Ešte raz budeš slídiť a ujedať, tak ťa dám strašnému medveďovi!“ Ale len čo nabudúce odišla preč, chlapec sa rozbehol k hrncu so smotanou a ujedal a ujedal tak dlho, až bolo po smotane. Ejha! Teraz dostal z matky poriadny strach, a tak ušiel preč do lesa. Keď tam bol, pomyslel na divú zver, ktorá v lese býva a slídi a môže kedykoľvek prísť a dočista ho zožrať. Čo si len počne? Vtom uvidel mohutný strom. „Vyliezieš hore a budeš v bezpečí!“ pomyslel si. Ale ten strom bol vyhnitý a dutý, a keď bol chlapec hore, prelomil sa a spadol dolu; rovno do medvedej nory, kde zdesene pobehovali vydesené medvieďatá.

Za chvíľu prišiel domov starý medveď, niesol jedlo a brumlal a bručal a medvieďatá mu brumlali a bručali v odpovedi. To si viete predstaviť, ako sa chlapec bál. Ale keď medveď stanul pri vchode do nory a z tmy uvidel chlapcove čudné oči, vtedy sa zľakol: „Teraz je po mne!“ lebo si myslel, že tam vnútri sedí nejaká divá šelma či had, ktorý zjedol jeho mláďatá, a teraz si ide po neho. Rýchlo sa otočil a švihol pri tom chlapcovi chvostom do tváre. Ten nevedel nič lepšie, než aby sa medvedieho chvosta pevne chytil, a tak keď potom medveď odskočil od nory, vytiahol chlapca za sebou. Pretože si medveď myslel, že ho za chvost drží nejaká šelma, ktorá naňho skočila a chce ho práve zožrať, všetkou silou sa vytrhol, skočil späť do nory a zostal tam tichý ako pena. Ale ako sebou tak mykol, jeho chvost zostal chlapcovi v rukách, a tak odvtedy majú medvede namiesto chvosta len pahýľ.

Vydesený chlapec zatiaľ uháňal domov, až sa mu za pätami prášilo, a volal na matku: „Milovaná mamička, ešte raz mi, prosím, odpusťte, ja už nikdy nebudem ujedať smotanu.“ A rozprával, čo sa mu udialo. „Pretože som sa veľmi bál,“ povedal: „že ma budete biť, ušiel som do lesa, ale tam som si spomenul na divú zver, ktorá v lese žije, tak som vyliezol na strom, ale ten sa pod mnou prelomil a ja som spadol do medvedej nory. Doma boli len medvieďatá, a strašne gúľali očami a brumlali: ‚Teraz ťa zjeme!‘ Nakoniec prišiel domov starý medveď a brumlal: ‚Máte ho?‘ A medvieďatá mu odpovedali: ‚Áno, máme ho!‘ A vtom vám prišla tá príšera až k otvoru a mala ohnivé oči, že som si pomyslel: ‚Teraz je po mne.‘ Ale ten dobrý medveď ma len vyhodil von a daroval mi tento chumáč chlpov a skočil do nory a nechal ma bežať. Mamička, však ma medveďovi nedáte, keď už nebudem ujedať?“