Ospalý Janko

Bol raz jeden obuvník a mal syna, ktorého volali Ospalý Janko. Vyučil sa aj obuvníckemu remeslu, a ako tovariš poslúchol otcovu radu a vybral sa do sveta za skúsenosťami. Išiel celý deň a bol veľmi ospalý. Prišiel do hostinca, keď sa sotva začalo stmievať, uvidel slamu pod prístreškom; i ľahol si na ňu a slávne zaspal.
Podvečer prichádzali do hostinca mnohí furmani, vypriahali a zavádzali kone do stajne, lebo tu chceli prenocovať. Každý videl Janka, ako tu rozvalený na slame chrápe.
Ráno, keď furmani zapriahali, ospalý Janko ešte ležal na slame pod prístreškom a ešte vydatne chrápal. I povedal jeden furman šibal ostatným:
„Viete čo, naložme toho sedmospáča a zvezme ho so sebou: ja mám na voze prázdne sudy, strčme ho do jedného, zapchajme ho a hoďme ho na voz!“ Ostatní furmani sa na tom nápade smiali, zložili sud, strčili doň Janka, zatĺkli ho, hodili i s Jankom na voz a odišli.
Išli a došli do veľkého lesa, a keďže sa z neho nemohli dlho dostať, poháňali kone. Pritom spadol sud s Jankom a nikto si to nevšimol, lebo išli rýchlo. Janko ležal otlčený v sude dlhú chvíľu a začalo mu byť horúco, lebo nevedel, čo sa s ním deje a čo bude. Modlil sa a dierou od čapu pozeral von.
Vtom uvidí vysoký svah a po tom svahu svorku vlkov, ktorí idú priamo naňho. Dušička mu naraz zmalela; skrčil sa a robil, akoby ho tam ani nebolo, ani nedýchal. Keď sa svorka vlkov priblížila k sudu, začal jeden po druhom ňuchať; vyli a kňučali, čuchajúc ľudský pach, a Janko sa potil smrteľným potom. Vtom jeden vlk strčil chvost ..... ako už majú vo zvyku ..... dierou dovnútra, a Janko, keď to videl, myslel, že sa už blíži jeho posledná hodinka. Ale čo, mal sa nechať vyprevadiť zo sveta bez toho, aby sa bránil? Nehovorilo by sa o ňom, že bol slaboch a bojazlivý darebák? I nabral odvahy, a ako veľký hrdina sa vzopäl, oboma rukami schmatol vlčí chvost, obe päste doňho zaťal, celkom ako by išlo o život. Vlk sa samozrejme nemálo zľakol a hneď ťahal späť; ale Janko držal ako pijavica, držal a nepustil. Vlk začal vyť, ostatné vlky sa vyplašili, dali sa na útek a za nimi úbožiak poklusával chytený vlk, ťahajúc so sebou sud aj s ospalým Jankom, ktorému bolo, akoby počul spievať všetkých svätých. Sud s nimi poskakoval sem a tam a napokon vrazil do mohutného kmeňa tak, že sa naraz rozsypal.
Jankovi bolo, akoby naňho padali hory, a preto pustil vlčí chvost, mysliac si: pešo ako za vozom. Naozaj si myslel, že už je deň súdny; keďže by sa však bez neho nezaobišli, myslel, že sa nemusí náhliť. Ako v Jiříkovom videní očakával, čo sa bude diať ďalej; ale nedialo sa nič a Janko, ležiac na zemi, zaspal.
Spal dlho; keď sa zobudil, pretieral si oči a zívajúc kráčal ďalej. Kráčal sem i tam, ale nevedel kam, lebo tu nebolo žiadnej cesty. I zazrel nevzhľadnú chalúpku a zamieril rovno k nej. Vnútri uzrel pustovníka ..... lebo tá nevzhľadná chalúpka bola pustovňa ..... ktorý ho láskavo privítal a hneď mu dal ovocie, aby sa občerstvil, hovoriac mu:
„Milý synu, vidím, že si zablúdil v tomto strašnom lese, a preto budeš hladný, jedz teda a posilni sa.“
Janko sa nenechal núkať a jedol s chuťou, kým bolo čo. Medzitým rozprával pustovníkovi aj to, čo ho stretlo v lese, a pustovník sa divil a napokon mu povedal:
„Janko, ty si dobrá duša, ty budeš mojím dedičom; poď so mnou!“ Vzal ho pustovník za ruku, zaviedol ho do tmavého výklenku, kde bola vykopaná diera v zemi. „Toto je môj hrob,“ povedal pustovník, ukazujúc na jamu ..... „Ja zomriem o tri dni. Zostaň u mňa tri dni, aby si mi zatlačil oči a pomodlil sa pri mojej mŕtvole a tu ju pochoval. Nežiadam to od teba zadarmo.“
Potom šiel a doniesol odkiaľsi z kúta čiernu čiapočku; podávajúc ju Jankovi, povedal:
„Túto čiapočku si vezmi odo mňa na pamiatku; má takú moc, že keď si ju dáš na hlavu, budeš neviditeľný.“
Janko prijal čiapočku a pustovník odišiel kúsok a doniesol nepatrnú kabelku a hovorí:
„Vezmi si aj túto kabelku, ktorá má takú moc, že čokoľvek budeš chcieť do nej strčiť a schovať, všetko sa do nej zmestí, hoci by to bolo aj obrovské.“ A odišiel, doniesol palicu a pokračuje: „Vezmi si napokon aj túto palicu na pamiatku, ktorá má takú moc, že kamkoľvek ju zameriaš a povieš: aby som bol tam a tam, v okamihu budeš, kde chceš byť.“
Tretieho dňa pustovník zomrel a Janko ho pochoval a odišiel.
Šiel lesom dlho a nevedel, ktorým smerom. Napadlo mu, že nesie divotvornú palicu, a preto ju napriahol a povedal:
„Nech som hneď na kraji lesa! Hej, to som zdedil dobré veci po pustovníkovi!“ povedal si a šiel ďalej.
Prišiel až do jedného veľkého mesta, kde sídlil kráľ so svojou kráľovnou. Kráľovná bola veľmi krásna pani a kráľ ju mal veľmi rád. Ale to mu nešlo do hlavy, kde každú noc toľko črievic roztrhá, lebo kráľovná potrebovala každú noc dvanásť párov črievic. Pýtal sa jej kráľ, čo robí, že v noci toľko črievic roztrhá. Ale kráľovná sa nepriznala. Dal teda oznámiť po celom kráľovstve, že kto by vyzvedel, kde kráľovná každú noc býva a dvanásť párov črievic roztrhá, dostane za ženu kráľovu dcéru a s ňou pol kráľovstva a po jeho smrti celé kráľovstvo; ale kto by sa prihlásil a kráľovnú nevyzvedel, ten že bude o hlavu menší.
Janko, keď to počul, šiel rovno ku kráľovi do paláca. U kráľa bolo mnoho veľkých pánov, ktorí sa hlásili, že chcú kráľovnú vyšpehovať. Každý z nich si priniesol dvanásť párov pevných a okovaných topánok.
Janko prišiel bližšie a prehovoril:
„Milostivý kráľu, počul som, že chcete dať vyskúmať kráľovnú, a komu by sa to podarilo, dať mu dcéru a pol kráľovstva. Dovoľte, milostivý kráľu, aby som sa o takú cenu pokúsil aj ja.“
Kráľ sa pousmial a veľkí páni sa smiali a hovorili:
„Hlúpy Janko, kam ty dôjdeš, veď máš roztrhané topánky!“ Ale Janko sa nedal pomýliť, prosil kráľa, aby mu dovolil, aby smel kráľovnú skúmať. Prosil aj, aby smel spať v izbe vedľa kráľovej spálne, a keď dostal dovolenie, šiel hneď a ľahol si na lôžko.
Ostatní páni, ktorí chceli kráľovnú skúmať, už od podvečera chodili po sieňach a chodbách kráľovského paláca a čakali, kedy kráľovná pôjde preč. Kráľovná to dobre vedela a nedbala. Ale keď už bolo neskoro v noci, potichu otvorila dvere svojej spálne a vošla do komnaty, kde ležal ospalý Janko, a svietila naňho, či spí alebo nespí. A Janko poriadne chrápal. Zalechtala ho a poškrabala na nohách, aby sa presvedčila, či spí tvrdo. A Janko sa nehýbal. Keď si bola istá, obrátila sa a stlačila tajný klinec v kúte na podlahe, a keď doska odskočila, schádzala dolu.
I schmatne Janko rýchlo kabelku, palicu a čiapočku si dá na hlavu, a za ňou po tajných schodoch sa pustí; veď on nespal, ale robil, akoby spal. Len čo sa za kráľovnou zošmykol dolu, zatvorila sa za nimi zem a ocitli sa v prekrásnej krajine, akú ešte nikdy nevidel. A tu zrazu pricválal voz o dvoch kolesách celkom zo slonoviny, bohato vykladaný zlatom i purpurom v podobe morskej mušle, v ktorom boli zapriahnuté dva draky. Kráľovná si do toho voza sadla a draky s ňou vzlietli do povetria a bola preč. Ale Janko, napriahnuc za kráľovnou svoju palicu, povedal:
„Nech som tam, kde je kráľovná!“ A v okamihu stál vedľa kráľovnej v olovenom lese, kde totiž všetky stromy, kríky a haluzie boli z čistého olova. Odtrhol zo stromu halúzku a schoval ju do kabelky. Kráľovná, keď počula halúzku praskať, zľakla sa, ale nikoho nevidiac, pospiechala ďalej.
A Janko napriahol palicu a vraví:
„Nech som hneď tam, kde je kráľovná!“ A v okamihu stál vedľa kráľovnej v striebornom lese. Odtrhol zo stromu halúzku a schoval ju do kabelky. I vydala halúzka zvuk ako od zvončeka, a kráľovná, keď to počula, veľmi sa zľakla, ale predsa sa nevrátila, letela ďalej. A Janko napriahol palicu a vraví tretíkrát:
„Nech som hneď tam, kde je kráľovná!“
A v okamihu stál vedľa kráľovnej v zlatom lese. Odtrhol zo stromu halúzku a schoval do kabelky. A halúzka vydala zvuk taký silný, že kráľovná odpadla do mdlôb. Predsa sa však spamätala a letela ďalej.
„Nech som hneď tam, kde je kráľovná!“ povedal Janko, napriahnuc palicu, a v okamihu bol na konci zlatého lesa, kde bola veľká lúka a na tej lúke nádherný palác. Za minútu bola kráľovná pri lesklom paláci a Janko tiež.
Bol to zámok v pekle, a keď kráľovná prišla, vyrojil sa húf pekelníkov, ktorí ju vítali a pomáhali jej z voza. Prišlo aj samo čierne arcikniežа a pýtalo sa kráľovnej, prečo na svoju svadbu dnes tak dlho neprichádza a kde sa zdržala a oneskorila. Kráľovná mu povedala, že počula cinkot akoby strieborných zvončekov, takže sa bála a omdlela. I vzalo ju arcikniežа diabol za ruku a viedlo sa s ňou do paláca.
Obuvník Janko s čiapočkou na hlave šiel za nimi, chodil po všetkých izbách, chodil uprostred medzi čertíkmi, ale nikto si ho nevšímal, lebo ho nikto nevidel. Keď prišiel do jednej komnaty, uvidel medzi inými skvostnými vecami aj šaty, ktoré boli pripravené pre nevestu. I vezme šaty, zloží ich a zastrčí do kabelky. Diabli priviedli kráľovnú do komnaty na obliekanie, ale šaty boli preč. Strhol sa krik, kto tie šaty vzal, ale všetko darmo, nebolo možné ich vypátrať. Zhotovili teda nové šaty a išlo sa hodovať.
Pri stole mal každý svoje miesto, len kuchárovo miesto zostalo prázdne, a preto Janko nemeškal, sadol si a jedol s nimi. I dívali sa všetci, čím to je, že kuchárov pohár vyskočí nahor, že sa prevráti, nápoj z neho sa vyleje a zmizne, a podobne sa im aj jedlá strácajú pred očami. Chcel si niekto sadnúť na kuchárovo miesto, odstrkovalo ho to preč, ale nikto nič nevidel. I nechali napokon neviditeľného hosťa a jedli s ním.
Po jedle šli všetci do sály, kde sa tancovalo tak dlho, až kráľovná roztrhala všetkých dvanásť párov črievic; ale Janka už chcelo spať, a preto napriahol palicu a povedal:
„Nech som hneď na lôžku v kráľovskom paláci!“ Hneď bol na lôžku a hneď spal.
Bolo ráno, kráľovná mala dvanásť párov roztrhaných črievic. Prichádzali tí, čo ju chceli vyskúmať, ale prichádzali smutní. Príde aj obuvník ospalý a vraví:
„Milostivý kráľu, viem ja, kde kráľovná, tvoja manželka, roztrhala za noci dvanásť párov črievic.“ A tu rozprával Janko v prítomnosti kráľovnej a všetkých dvoranov, ako letela kráľova manželka olovenným, strieborným a zlatým lesom a ako slávila svadbu s arcikniežaťom diablom. I divili sa všetci, ale kráľ povedal:
„Všetka tá tvoja reč nič nie je, ak nemáš dôkazy.“
I vybral Janko olovenú halúzku zo svojej kabelky, a podávajúc ju kráľovi, povedal:
„V takom lese som ju videl.“ A kráľ povedal:
„Tú halúzku si si mohol dať aj urobiť.“ Vytiahol Janko striebornú halúzku, a podávajúc ju kráľovi, povedal:
„V striebornom lese som ju videl.“ I zbledla kráľovná ako stena; ale kráľ povedal:
„Aj tá môže byť zhotovená.“ Vytiahol Janko zlatú halúzku z kabelky, hovoriac:
„V takom lese omdlela kráľovná!“ A kráľovná, keď to videla, omdlela aj teraz na tróne.
„Toto všetko,“ povedal kráľ, „nie sú dostatočné dôkazy, že tam dvanásť párov črievic roztrhala.“ I vytiahol Janko svadobné šaty z kabelky a ukazoval ich kráľovi. A kráľovná zahanbená povedala:
„Och, pohlť ma do svojej priepasti, hlboká zem!“ Tu sa zem otvorila a pohltila nevernú kráľovnú.
Ospalý Janko dostal za manželku kráľovu dcéru, dostal s ňou pol kráľovstva, a keď kráľ zomrel, dostal celé kráľovstvo.