Princezná so zlatou hviezdou na čele

Bol raz jeden kráľ a kráľovná, a tá kráľovná mala na čele zlatú hviezdu. Manželia sa mali síce veľmi radi, ale žiaľ, ich blaženosť netrvala dlho. Žiaľ kráľov nie je možné vypovedať ani opísať, to vie len ten, kto stratil, čo miloval.
Dlho nechcel kráľ ani pozrieť na dieťa, ktoré bolo príčinou matkinej smrti, napokon však zvíťazila otcovská láska a úsmev milého dieťatka ho očaril a pripútal k nemu putom nerozlučným. Bolo to dieťa naozaj také krásne, živý obraz krásnej matky, že z neho človek nerád spúšťal oči. Pre neobyčajnú krásu pomenovali dievčatko Lada.
Niekoľko rokov uplynulo od čias, čo kráľovná zomrela, a dvorania nútili kráľa, aby sa oženil, že by sa stal pokojnejším a veselším. Kráľ im odpovedal takto:
„Keď sa so mnou kráľovná na smrteľnej posteli lúčila, prosila ma, ak by som sa musel ženiť, aby som si nebral inú, než ktorá jej bude celkom podobná. Ja som sa na to zaprisahal a vzal som bohov za svedkov; budem teda hľadať ženu, ktorá by jej bola vo všetkom podobná, a ak takú nenájdem, nikdy sa už neožením.“ Dvorania dali kráľovi za pravdu a hneď sa dohodlo, kedy sa kráľ vydá na cestu.
Ladu, ten kvitnúci púčik, zveril kráľ starostlivým pestúnkam, svoju krajinu verne oddanému správcovi a sám odišiel s početným sprievodom do sveta hľadať nevestu. Prešiel kniežatstvá, kráľovstvá, prešiel pol sveta, videl panny s tvárou krásnou ako anjel, no predsa nemala žiadna na čele zlatú hviezdu, žiadna nebola podobná zosnulej panej. Smutný sa vrátil domov. Tu mu beží v ústrety Lada a vrúcne ho vítá z ďalekej cesty. Kráľ ostal ako skamenený nad rozkvitnutou pannou. To bola ona, to bola tá žena, ktorú nadovšetko miloval, jej oči, vlasy, telo, tú zlatožiariacu hviezdu na čele, všetko mala Lada, jej dcéra. Beda, beda! pomyslel si kráľ. Keď videl podobu svojej ženy, prebudili sa v ňom všetky spomienky na minulú blaženosť, takže div nezúfal. Napokon sa v rozbúrenej mysli rozhodol, že si Ladu vezme za ženu, chcejúc zvrátiť kruté vrchy, ktoré v tom vzťahu medzi neho a ňu postavila príroda. Šiel teda k dcére a zjavil jej úmysel nebohej matky. Lada sa toho zhrozila, ale robila, akoby otcov návrh brala za čistý žart, a po krátkom premýšľaní povedala:
„Vezmem si ťa, otče milý, ak mi kúpiš šaty ušité z krídel zlatohlávka.“
„Kúpim, duša moja, všetko, čo žiadaš, len splň moju prosbu,“ odpovedal kráľ a v tom okamihu dal oznámiť, že kto by mu také šaty doniesol, dostane za ne veľa peňazí. Čo by ľudia za peniaze nevyviedli? Za niekoľko dní boli šaty na zámku a kráľ ich doniesol dcére. Nevedela, čo si má vymyslieť, aby čas predĺžila a otca tým azda na iné myšlienky priviedla. Poručila si opäť šaty farby slnečnej. A zase to dal kráľ oznámiť a šaty slnečnej farby dostal. Keď ich Lade doniesol, povedala:
„Ešte mi kúp, otče, šaty farby nebeskej, aby na nich boli aj hviezdy; potom si ťa naozaj vezmem.“
Čo by bol kráľ pre ňu nedal! Poslovia lietali na všetky strany a krajčíri namáhali svoje mozgy, aby vymysleli strih šiat farby nebeskej aj s hviezdami. Ale čo by ľudský rozum nevymyslel, keď ide o toľko peňazí. Aj také šaty sa ušili, len že boli na nich namiesto hviezd veľké diamanty. Už teda nebolo žiadnej pomoci a Lada musela dať otcovi slovo; ale trápila sa nad tým a plakala. Tej istej noci sa jej snívalo, že pred ňou stojí krásna pani, majúc na čele zlatú hviezdu, a že kladie na posteľ biely závoj ako dych, hovoriac:
„Lado, ja som tvoja matka,
viem, čo sa tu deje a že ťa vlastný otec žiada za ženu. To sa však stať nesmie, ja ti idem na pomoc. Daj si zajtra ušiť jednoduché šaty, prehoď tento závoj z hmly utkaný cez hlavu a utekaj. Kým ho budeš mať na sebe, nikto ťa neuvidí. O otca starosť nemaj, ja sa mu zjavím a dám mu vnuknutie.“ Po týchto slovách pocítila Lada na tvári ľahký vánok dychu a matka zmizla. Ráno našla závoj na lôžku a starostlivo ho uschovala. Potom poručila, aby jej komorná dala urobiť myšací kožúšok od hlavy až po päty. Komorná si myslela, že to bude na nejakú zábavu, preto nikomu o tom nepovedala, sama kožúšok objednala, a keď bol hotový, priniesla ho princeznej. Na tretí deň mala byť svadba; na zámku bol zhon, behanie a kráľ bol plný blaženosti. Len nevesta nepomyslela na sobáš. Keď kožúšok mala, obliekla sa doň, tie troje šiat zviazala, šatku hodila na hlavu, závoj na tvár a takto prestrojená dala zbohom otcovmu zámku a v slzách sa rozplývajúc uberala sa do širokého sveta. Chodila dlho, a nevedela, kam sa má obrátiť; tu príde k mestu, ktoré bolo veľmi krásne. Hneď na kraji stál na vŕšku kráľovský zámok; do toho si umienila Lada vojsť a poprosiť o nejakú službu. Ale uzlík so šatami nechcela vziať so sebou. Malý kúsok od zámku bol hájik a pri hájiku studnička; i zdvihla Lada pri studničke kameň a pod ten kameň položila uzlík a závoj k tomu. Rybička zo studničky na ňu vykukla.
„Nehovor nikomu, rybička, a dobre to stráž!“ prosila Lada rybu a odišla do zámku.
Cestou si posypala tvár trochu popolom, zamračila čelo a šatku stiahla nižšie; ak si ešte predstavíme myšací kožúšok, v ktorom bola takmer celá zabalená, kto by pri nej chcel hľadať krásu? Čeľaď na zámku sa dala do hlasného smiechu, keď videla tú škaredú slúžku, a posielala ju preč. Ale ona tak vrúcne prosila, aby ju prijali za kuchtičku, že sa kuchár nad ňou zľutoval a do kuchyne ju prijal, prísne jej zakázal, aby sa vrchnosti ukazovala, aby nebol trestaný, že takú kuchtičku do služby berie. Lada bola potešená, že dostala službu, kde bude pred všetkým prenasledovaním chránená a kde si jej nikto všímať nebude. A správne usudzovala; celý deň sa na ňu nikto ani nepozrel, len pán kuchár sa s ňou niekoľkokrát pohádal a sluhovia jej nadávali do myšacích kožúškov, čo však dobrovoľne znášala. Krajina, v ktorej sa to stalo, patrila kráľovi, ktorý mal jediného syna menom Hostivít, ušľachtilého mládenca, na ktorého sa mohol vo všetkom spoľahnúť. Všetci poddaní sa už tešili, kedy bude princ panovníkom, aké to budú mať časy. Kráľ bol už starý a rád by bol videl, aby si Hostivít nejakú princeznú vybral, ale ten na to dosiaľ nemal chuť. Chválu princovu počula aj kuchtička často od ostatnej čeľade, a veľmi rada by si bola toho vychýreného pána spoznala. Raz sa jej na to naskytla príležitosť. Keď bola v kuchyni sama, išiel princ práve okolo. Vtedy rýchlo vybehla von a dívala sa za ním; či sa jej páčil, uvidíme ďalej.
Bol kráľov sviatok a po tri dni sa dávali skvostné hostiny a radovánky, na ktoré sa hostia zďaleka zjazdili. Lada už celý deň o niečom premýšľala; a sotva bol večer, prosila kuchára, aby jej dovolil trochu sa na tých hostí pozrieť, ktorých za života nevidela.
„Ó, ty handra, nechcela by si pánom prísť do cesty, aby ťa niekto videl a potom si pomyslel, akí sú to sluhovia tu na zámku?“
„Nebojte sa, pane, že by som niekomu išla do cesty, ja si niekde do kútika zaliezem, kde ma nikto nezbadá.“
Kuchár nechcel, nechcel, ale potom zamrmlal niečo o zvedavosti a nechal kuchtičku ísť na podívanú. Lada šla rovno k studničke, zdvihla kameň a vybrala z uzlíka šaty, čo boli z krídel zlatohlávkových ušité. Potom zložila šatku, vyzliekla myšací kožúšok, umyla tvár, upravila vlasy a obliekla šuštiaci odev na seba. Jej však nešlo o to, aby videla panstvo, ale len aby mohla s tým pekným princom zatancovať a slovko s ním prehovoriť. Keď mala šaty na sebe, prehodila závoj cez oči a ponáhľala sa k hradu. Najprv si pred zrkadlom odev upravila, potom až vkročila do tanečnej siene, postavila sa, kde stálo najviac hostí, a hodila závoj z čela. Každý sa hneď k nej obrátil, ale nikto nevedel, kto je a odkiaľ prichádza. No prvý zo všetkých bol pri nej Hostivít, ktorý predtým od panej k panne poletoval ako hravý motýľ. Sotva pozrel na ušľachtilú tvár cudzinky, už pocítil, že s jeho slobodou je naveky koniec.
„Kto ste, panna spanilá, že mi nie je známa ani vaša tvár, ani meno?“ pýtal sa Hostivít Lady.
„Dôvera vo vašu pohostinnosť ma sem priviedla, aby som sa povyrazila. Ak ma rád vidíte, nechcite vedieť, kto som,“ odpovedala Lada a pozrela na Hostivíta takým prosebným okom, že nemal srdce sa jej viac pýtať.
Hudba začala hrať, každý šiel po svoju dámu a aj princ sa postavil do radu so svojou tanečnicou, ktorej nebolo páru. Ako svižne mu ubiehali hodiny, ktoré si práve vtedy prial stokrát dlhšie. Začalo sa šerieť a princezná poďakovala svojmu hostiteľovi a chcela odísť; princ prosil len o malú chvíľočku ešte, ale ona nezostala ani okamih dlhšie, len to sľúbila, že príde druhý deň zase. Letmo prebehla hrad, ocitla sa pri studničke a šaty zo seba vyzliekala; bol už najvyšší čas, aby sa v kuchyni ukázala. Keď odchádzala, vykukla zasa rybička a Lada prosila, aby jej šaty strážila. Všetka čeľaď bola ospalá a nikto si nevšimol, kedy kuchtička prišla.
Každé ráno oznamoval komorník, čo sa má pre princa na raňajky variť; ale toho dňa prišiel s tým, že princ sám nevie, čo si má objednať, aby sa urobilo čokoľvek. „Ja neviem, čo sa pánovi prihodilo,“ dodal, „takého veselého som ho ešte nevidel. Spieva, tancuje z izby do izby, a keď sa ho pýtam na to či ono, hovorí: ‚Rob, čo chceš.‘ Bláhový,“ povedal na to kuchár, „azda sa mu včera nejaká kňažná zapáčila a dnes na ňu spomína.“
„Máš pravdu, starý, bola tam jedna pani, ale nikto nevie, kto je, a pri nej bol celú noc.“
Kuchtička niečo trela a hlavičku k tomu hlboko sklonila, aby nebolo vidieť, ako sa červená. Robila, akoby si komorníkove reči ani nevšímala, no zatiaľ jej slovíčko neušlo. Celý deň by bola kuchárovi urobila po vôli, len aby ju večer zase pustil na podívanú, čo kuchár aj sľúbil.
Keď mala všetku svoju prácu odbavenú, bežala zase k studničke, kožúšok zhodila, obliekla šaty slnečnej farby, prehodila závoj a ponáhľala sa k zámku, kde sa už tancovalo. S princom nebolo celý večer reči, jeho jediná práca bolo hľadieť na dvere, či ich sluha čoskoro otvorí. Ale kým sa nazdal, stála jeho krásna neznáma milá uprostred siene, ako bohyňa, ktorej meno niesla. A zase bol blažený láskou zranený princ. Panie závideli Lade krásu a nádherný odev a páni závideli princovi jej priazeň. Tej noci sa Lada zdržala o chvíľku dlhšie, nemôžuc odolať prosbe krásneho muža, ktorého tak vrúcne milovala, ako on ju. Bolo už poriadne šero, keď prišla k studničke. Rýchlo sa vyzliekla, tvár popolom zašpinila a ako na krídlach bežala k zámku, kde bolo už všetko na nohách.
„To sa mi páči, nabudúce nepôjdeš nikam!“ bručal kuchár, keď vošla do kuchyne; ale ona ho prosila za odpustenie a začala sa točiť ako na kolovrátku. Kuchár bol starý, dobrý človek, a keď videl, že kuchtičke práca ide od ruky, ako by hral, zabudol na svoj hnev. Opäť vošiel komorník do kuchyne, a keď sa kuchár pýtal, čo bude princ na raňajky žiadať, odpovedal, že princ nebude nič jesť, že sedí v kresle, oči maje zatvorené, a keď sa ho niekto spýta, že mlčí ako hrob. „Neviem,“ končil svoju správu, „tá pani, čo u nás bola dvakrát, mu azda učarila.“
„Hej, kuchtička, čo tomu hovoríš, ty si sa tiež dívala, videla si tú cudziu paňu?“ volal kuchár na Ladu, ktorá točila ražeň.
„Samozrejme, že som videla; ja tomu ale nerozumiem, aby som povedala, či je taká krásna; mne sa páčila a princovi azda tiež, lebo s ňou stále hovoril,“ odpovedala kuchtička kuchárovi, ale keby nebola stála pri ražni, bol by videl jej očervenenú tvár, ktorá ako plameň cez popol prekvitala.
Svojou usilovnosťou po celý deň vymohla si Lada opäť na kuchárovi dovolenie na podívanú. Tentoraz sa obliekala pri studničke do šiat, čo boli farby nebeskej, diamantovými hviezdami posiate. Nikto nemohol na ňu pre samý lesk pozrieť, a celý hájik sa ožiaril svetlom, ktoré od nej žiarilo, že sa v studničke celá videla. S ťažkým srdcom šla však tentoraz do hradu, lebo sa musela s miláčikom rozlúčiť. Mohla síce povedať, kto je, ale bála sa otcovej pomsty a že by ju prinútil ísť späť, preto si umienila, že bude mlčať, dokiaľ sa nedozvie, ako otec zmýšľa a či už na ňu nezabudol.
Hostivít bol ako bez zmyslov, nič ho netešilo, a sám starý kráľ hľadel na dvere, či tá krásna kúzelníčka čoskoro vojde, aby sa tvár synova vyjasnila.
„Prečo taký smutný?“ ozval sa vedľa Hostivíta ľúby hlas. Lada ako skvelá denica stála vedľa neho a jediný lúč z jej oka vyjasnil mračná na tvári miláčika. Starý kráľ a mnoho hostí sa zhromaždilo okolo nej, vítali ju a nemohli sa na tú očarujúcu krásu dosť vynadívať. Tú noc nebolo ani Lade, ani princovi do tanca, chodili spolu zo siene do siene a ticho sa rozprávali o svojej láske; čím bližšie bolo k ránu, tým boli smutnejší. Tá najposlednejšia sieň sa skvela bielym mramorom, dokola stáli voňavé kvety a stromy, a zdalo sa človeku, že vstupuje do kvetinovej záhrady. Tam sedela Lada na pohovke s Hostivítom a v očiach sa jej chveli slzy.
„Lado moja, ty jediná, zostaň pri mne a buď mojou ženou,“ prosil princ takým dojemným hlasom, že zvuk jeho prenikol dušu úbohej Lady nikdy nepocítenou blaženosťou.
„Neprosť tak vrúcne, robíš mi ťažké srdce; veď vieš, že tvoju prosbu dosiaľ splniť nemôžem. Aby si však veril, že aj ja ťa srdečne milujem, vezmi odo mňa tento prsteň, ktorým sa ti naveky zasnubujem.“
Hostivít prijal s vrúcnymi vďakami drahý prsteň, potom zložil aj jeden s diamantmi zo svojho prsta a podal ho Lade.
„Teraz sme zasnúbení,“ povedala ona, „ja tvoja, ty môj. Kto ti tvoj prsteň prinesie späť, tomu ver, bude to posol, od ktorého budeš počuť odkaz, ako skoro sa zídeme.“
Ešte chvíľka uplynula v sladkom bozkávaní a rozprávaní a Lada zmizla. Darmo bežal Hostivít do siene, kam odišla, darmo nariekal ako všetkej útechy zbavený zúfalec, Lada sa nevrátila, a on nevedel, kde ju hľadať.
S ťažkým srdcom a v slzách vyzliekla dievča skvostné šaty v zelenom háji, dala ich pod kameň, poprosila rybičku, aby si na ne dala pozor, a už sa ponáhľala v myšacom kožúšku do kuchyne. Prsteň zasnúbenia mala schovaný za ňadrami.
Keď prišla do hradu, bolo tu behanie, až hrôza; princovi komorníci si mohli hlavy zraziť, ako po schodoch hore a dole lietali. Pýtala sa teda Lada v kuchyni, čo to má znamenať.
„Celú noc sa potuluješ a ráno spíš, kade chodíš,“ huboval na ňu kuchár. „Čo nepočuješ, že je princ na smrť chorý? Tú čarodejnicu nám bol čert dlžný. Ten úbohý, úbohý pán! Ja neviem od samej starosti, čo vziať do ruky.“
Lada ostala ako omráčená, nevediac, či má ísť k Hostivítovi alebo čo má robiť. Vtom pribehol sluha s akýmsi korením a prikazoval, aby sa hneď pre princa uvarilo. Lada mu ho vytrhla z ruky a v okamihu stála pri ohni. Sluha odbehol, kuchár tiež, a kým sa vrátil, mala už Lada korenie v šálke a chcela ho niesť hore.
„Čo to robíš? Nemôžeš niekoho zavolať alebo na mňa počkať? Keby ťa v tvojom kožuchu kráľ videl, všetko by si zhnusil.“
„Nič sa nebojte, pane, on ma nezbadá. Aby ste nemuseli na schody, odnesiem to hore,“ ponúkala sa ochotne Lada, „a dám to niektorému komorníkovi.“
Cestou vytiahla zo záňadria prsteň a hodila ho do šálky; šálku postavila v izbe na stôl a bežala dolu, kojiac sa nádejou, že princa upokojí. Pritom si však umienila, že keby sa princ pýtal, ako sa prsteň do šálky dostal, nepriznať sa. A na to došlo za malú chvíľu.
Sotva princ korenie vypil a na dne uvidel prsteň, rozbúril celý zámok; prvá otázka došla samozrejme na kuchára, či on korenie do šálky nalieval. Kuchár v domnienke, že sa azda do korenia dostal vlas z myšacieho kožúška, nechcel na sebe hanbu nechať a prosil hneď o odpustenie, že to v jeho neprítomnosti urobila kuchtička. Teraz musela kuchtička k princovi. Dosť sa zdráhala a nechcela ísť, ale sluhovia ju vzali pod pazuchy a viedli do princovej izby. Ako tam vošla, kľakla na zem a hlavu sklonila, aby princ nevidel jej postavu a nespoznal jej tvár.
„Ty si dala prsteň do šálky?“ pýtal sa princ, už hore, a pozorne si prezeral klečiacu kuchtičku.
„Milostivý pane môj!“ povedala Lada zmeneným hlasom, „ja som korenie do šálky liala, ale o prsteni neviem, a ak tam bol, musel ho niekto nevedomky do nej hodiť.“
Týmto spôsobom Lada stále zapierala, a keď nemohol princ z nej priznanie nijako vynútiť, prepustil ju. Lada bola rada, že šťastne vyviazla, poďakovala a pospešila do kuchyne, kde všetko pánu kuchárovi musela porozprávať. Avšak napriek ohyzdnému kožuchu pozoroval princ pri jej odchode ušľachtilý vzrast, všimol si krásnu chôdzu a maličkú nohu, aká obyčajne nemotorná kuchtička nemáva.
Stále mu to vŕtalo v hlave, akým spôsobom by ju sám mohol nepozorovaný vidieť.
Boli v tom meste zvyky, že sa ľudia veľmi radi kúpali, bohatí aj obyčajní. Aj vo veľkej zámockej záhrade boli dvoje kúpele, jedny kráľovské, druhé pre domácu čeľaď, kde sa dvakrát za týždeň od prvého po posledného kúpali. Na tento kúpeľ si Hostivít spomenul najskôr, tam bola najlepšia príležitosť čudnú kuchtičku vyskúmať. Bol práve deň kúpania; vtedy sa princ tajne odobral do záhrady, šiel hneď k ženskému kúpeľu, tam urobil do múru dierku veľkosti oka a šiel zase do svojej izby. Doktori sa krížovali, že mu bolo ráno na smrť zle, a teraz že už chodí, Hostivít ich však potešil, že ho zázračné korenie uzdravilo, z čoho oni mali veľkú radosť.
Podvečer, keď bol čas kúpania, vykradol sa princ zo zámku do záhrady, šiel ku kúpeľu a schoval sa do hustého krovia, kde si ho nikto nevšimol. Všetky ženy sa kúpali skôr, a najposlednejšia zo všetkých bola kuchtička, s ktorou sa žiadna iná kúpať nechcela, za čo jej bola veľmi vďačná. Ako uvidel princ kuchtičku ísť, priložil oko k múru a sotva dýchal.
Zamyslená vstúpila Lada do kúpeľa, a keď za sebou zamkla, vyzliekla najprv kožúšok a stála tu v jednoduchej sukničke. Hostivítovi stúpala krv do tváre, keď videl tú pôvabnú postavu, a blahé tušenie sa mu v srdci usídlilo. Ale keď kuchtička zložila šatku z hlavy, umyla tvár a na čele sa jej hviezda zatrblietala, nemohol sa princ dlhšie zdržať, vykríkol:
„Lado, moja Lado!“ a vybehol zo svojej skrýše.
Zľaknutá Lada hodila rýchlo kožuch na seba, šatku na hlavu a vybehla von; veď dobre poznala hlas princov.
Vo dverách ju stretol Hostivít, zovrel ju do náručia a zamkol jej ústa vrelým bozkom, aby nemohla dlhšie zapierať.
„Teraz pôjdeme k otcovi, drahá,“ povedal Hostivít a chcel viesť Ladu do zámku, ale ona nechcela, hovoriac:
„V tomto odeve nepôjdem pred tvojho otca. Počkaj tu chvíľočku, kým sa opäť vrátim.“
Princ chcel ledačo namietať, ale Lada bola už za záhradou a utekala k studničke ako plachá srna. Šaty našla všetky, ale závoj chýbal a strážkyňa v studničke tiež nebola. Lenže blažená nevesta nemala kedy o tom premýšľať, a že už závoj nepotrebovala, nebola jej strata taká bolestná. S uzlíkom sa ponáhľala zase späť do svojej komôrky, tam sa prezliekla do kráľovských šiat a až potom šla k milému princovi, ktorý ju k svojmu otcovi viedol. Kto ich stretol, díval sa ako udivený, povedal druhému, a v okamihu to bolo po celom zámku, že princ našiel krásnu dámu.
Dosiaľ sa Lada o svojom postavení nikomu nezverila, až keď bola u kráľa. Tým radšej požehnal otec synov sobáš, vediac, že dostane za ženu princeznú z kráľovskej krvi.
V kuchyni sa zatiaľ pán kuchár chytal stropu a na kuchtičku, ktorá neprichádzala, strašne huboval. Vtom pribehol pre neho sluha, aby šiel hneď k princovi. Rýchlo odhodil zásteru, vyjasnil tvár a ponáhľal sa hore. A videl kráľa, princa i krásnu budúcu kráľovnú.
„Prečo prechovávaš v kuchyni takú škaredú, popolom zamazanú kuchtičku?“ oboril sa naňho princ.
Kuchár sa zľakol a začal prosiť:
„Ach, môj najmilostivejší kráľ a pane! Ja som ju nechcel vziať, ale ona tak vrúcne prosila o službu, že som ju nemohol nevypočuť; a tiež nemám vernejšiu, čulšiu a pozornejšiu osobu azda ani v celej kuchyni, až na to, že nosí ten myšací kožúšok, stále sa popolí a trochu zvedavo si počína.“
„Tvoja haňa je pravdivá a za chválu ti ďakujem, milý kuchár, ako aj za úprimné prechovanie. Za to sa ti tvoja kuchtička odmení.“ Takto povedala Lada, a kuchár, padnúc jej k nohám, ďakoval za všetko a prosil za odpustenie, lebo ju bol podľa hlasu spoznal. Lada ho upokojila a dala mu mešec peňazí za odslúžené. Len čo kuchár z izby vyšiel, už to vedeli všetci, kto bol myšací kožúšok, a od strachu umierali, keď pomysleli, ako to s nimi dopadne, ako sa bude asi kráľovná mstiť. Ale tá na pomstu nemyslela.
Zasnúbenie milencov bolo čoskoro nato; potom si sadli do voza a išli k otcovi krásnej nevesty, aby aj od neho dostali požehnanie. S bázňou vchádzala Lada do zámku a veľmi sa strachovala otcovej pomsty. Avšak márne! Tej istej noci, keď zo zámku zmizla, zjavila sa nebohá kráľovná a prísne karhala jeho hriešnu lásku. Od tej chvíle sa kráľovo srdce obrátilo, nedovolená láska z neho zmizla a niekdajšia vrúcna otcovská láska sa v ňom usídlila. Dávno by bol už dcéru hľadal, keby mu to nebola nebohá zakázala, ktorá sama nad ňou bdela.
S nevýslovnou radosťou prijal kráľ dcéru aj zaťa a ich šťastie mu bolo útechou.

PS: a ten obrázok? .... musel som ho predsa niekam dať ... to sa nedalo ....