Čarovná studňa

Žil kedysi bohatý a mocný chán. Mal veľa pokladov, ale ten najvzácnejší bola jeho jediná krásna dcéra Džamál, s očami jasnými ako slnko, s lícami červenými ako ruže, s ťažkými čiernymi vrkočmi až na zem. V širokom svete nebolo krajšieho dievčaťa nad Džamál. Raz povedal chán svojej dcére:
„Milá dcérka, prišiel čas, aby si sa vydala.“
„Ale oco,“ zasmiala sa Džamál. „Ja sa ešte nechcem vydávať. Mne je tu dobre slobodnej.“
Zamyslel sa nad tým chán, a keďže bol nielen mocný a bohatý, ale aj múdry a vyznal sa v rozličných kúzlach a čaroch, dostal čudný nápad. Dal vykopať v sade hlbokú studňu a rozhlásil, že jeho dcéru, krásnu Džamál, dostane ten, kto studňu naplní až po okraj zlatom. Ale tá studňa bola čarovná. Nikto nemal zlata dosť, aby ju naplnil až po okraj, iba ten, do koho by sa Džamál zamilovala. To však nikto nevedel, iba chán a Džamál.
Prichádzali k chánovi najbohatší ženísi z ďaleka-široka, sypali do studne vrecia zlata, ale márne. Studňa nikdy nebola plná. Bolo to preto, že žiadneho z nich Džamál ani nevidela, nieto aby sa doňho zamilovala.
Dozvedel sa o Džamál aj jediný syn jedného nesmierne bohatého kráľa, mladý Kásym, mladík smelý a silný, pekný a múdry, ktorému sa všetko darilo, ktorému sa vždy podarilo.
Povedal otcovi:
„Pôjdem, nasypem chánovu studňu plnú zlata a vezmem si krásnu Džamál za ženu.“
„Choď, synak,“ povedal kráľ, „keď sa ti to podarí, bude dobre, keď sa ti to nepodarí, tiež bude dobre. Aspoň spoznáš, čo je to neúspech a sklamanie. Zlata mám dosť a dosť.“
A tak Kásym naložil veľkú karavánu tiav ťažkými vrecami zlata a vydal sa na námluvy.
Mnoho dní a mnoho nocí putovala karavána, kým dorazila k chánovmu palácu. A keď sa Kásym konečne ohlásil u chána a ten mu ukázal čarovnú studňu, mládenec sa iba uškrnul.
„Pozri sa, chán, koľko som priviezol zlata!“ a ukázal na ťavy naložené vrecami. „Takýchto studní ti nasypem desať.“
„Stačí, ak bude plná iba táto,“ usmial sa chán a pozeral, ako Kásymovi sluhovia sypú jedno vrece zlata za druhým do studne. Ale tá bola bezodná. Keď sluhovia vysypali všetko zlato, hlboko na dne sa matne trblietalo niekoľko zrniek.
Kásym sa udivene pozeral do studne, ale nenariekal. Iba povedal:
„Nuž, nepodarilo sa.“
Potom poslal sluhov s ťavami zase späť, ale sám zostal v meste. Veď predsa len ho prvý neúspech neodradil.
V meste sa Kásym živil všelijako. Roznášal vodu, predával drevo, pracoval ako nádenník. Ale stále sa snažil byť blízko chánovho paláca a aspoň na okamih zazrieť krásnu Džamál.
Keď raz išiel okolo medených brán do chánovho sadu s veľkým náručím dreva, zazrel prekrásne dievča obklopené svojimi priateľkami.
„Kto kúpi drevo? Kto kúpi drevo?“ zavolal, aby na seba upozornil, a Džamál, tá krásna dievčina, naozaj chánova dcéra, sa naozaj obzrela. A hneď jej srdce rozbúchalo, keď zazrela krásneho mladíka.
„Kto si?“ opýtala sa ho. „Podľa ušľachtilej tváre a podľa jemných rúk si na túto ťažkú prácu nezvyknutý.“
A Kásym sa smutne usmial.
„Máš pravdu, nádenníčim iba týždeň. Odvtedy, čo som všetko svoje zlato nasypal do studne, aby som ťa dostal za ženu.“
Džamál si povzdychla:
„Tak už zchudobnelo veľa mojich nápadníkov. Mal by si to skúsiť ešte raz.“
„Už nemám žiadne zlato,“ povedal Kásym. „Mám iba túto jednu zlatku.“
„Niekedy nestačia vrecia zlata, ale niekedy stačí jedna zlatka. Len to skús!“
„Skúsim to,“ povedal Kásym, aj keď si myslel, že sa mu Džamál iba posmieva a že ho chce ešte viac pokoriť.
Chán nič nenamietal, keď sa Kásym znova u neho ohlásil. Rozumie sa, že ho nespoznal, a iba sa zasmial, keď videl, ako v studni mizne jediná zlatka.
Smiech však chána čoskoro prešiel. V studni to čudne zašumelo a zlato na dne sa zrazu začalo dvíhať, ako keď v hrnci kypí kaša. A za chvíľu bola studňa plná až po okraj a celkom navrchu ležala Kásymova zlatka.
„Nuž, podarilo sa ti,“ pokýval smutne hlavou chán. „Kto by to bol povedal, že sa moja dcéra zamiluje do nosiča dreva.“
A tak sa Kásym oženil s krásnou Džamál.
Keď sa chán potom dozvedel, kto vlastne Kásym je a koľko zlata už raz nasypal do studne, zase sa roztešil, a keď Kásymovi rozprávali, akú tá studňa má čarovnú moc, uznal, že chán konal veľmi múdro a prezieravo.
A keď sa o synovom šťastí dozvedel jeho otec, bohatý baj, veselo sa rozosmial:
„Hľa, synak! Zase sa mu poštastilo.“