Rozprávka o Šídlovi a Teplomilovi 3/4

V tej chvíli som sa pátravo pozrel, či Natálka už nespí.
„A čo bolo ďalej?“ povedala. Čo mohlo byť ďalej? Neviem. Leštil som fajku a dával som si načas.
„Asi sa mu niečo snívalo,“ povedala Natálka.
„No, práve. Len som čakal, či ťa to napadne.“
Snívalo sa mu o kráľovnej víl. Vznášala sa nad ním na obláčiku nápadne podobnom tomu strašidlu a radila mu, aby sa vybral cez sedem hôr, sedem pahorkov, sedem potokov a sedem riek k zlatému zámku súpisné číslo dvadsaťjeden, kde býva jej sestra, víla Alžbeta, a tá mu poradí, ako ďalej.

Keď sa Šídlo prebudil, pretiahol sa, posadil sa, zacvičil si päť kľukov a päť drepov a otvoril oči. Nad sebou uzrel Teplomila.
„Dobré ráno,“ zdravila ho veselo bytostka. „To máme dnes pekný deň.“
„No, to máme.“
„Volám sa Teplomil,“ povedal Teplomil a celý sa rozžiaril.
„Teší ma, Šídlo, krajčír.“
„Pekné meno aj povolanie.“
„Budem už musieť ísť,“ povedal Šídlo, „mám pred sebou dlhú cestu. Musím prejsť sedem hôr, sedem pahorkov, sedem potokov a riek a bohvie čoho ešte.“
„Taká cesta,“ mlaskol Teplomil, „to by bolo niečo pre mňa. Ja totiž, pane, som tiež na ceste, len nemám smer, vietor dnes nefúka.“

„Tak môžeme ísť spolu, vo dvojici sa to ľahšie ťahá,“ navrhol Šídlo, keď videl, že to predsa len nie je žiadne strašidlo.
„Vo dvoch? To je báječné. Tak poďme!“
„Dobre, tak poďme!“
„Áno, poďme!“
„Poďme!“
„Až po vás,“ povedal Teplomil.
„Nie, nie, až po vás,“ bránil sa Šídlo.
„Ale vy predsa poznáte cestu.“
„To je pravda, aj keď to nie je celkom isté. Kdeže máme prvú horu?“
„Á, tamto.“

A tak sa vydali na cestu. Išli a išli, až prešli sedem hôr a sedem pahorkov a prebrodili sedem potokov a riek a potom sa zastavili, aby si odpočinuli.
„A kam to vlastne ideme?“ spýtal sa Teplomil.
„Hľadám víly, aby som mohol ušiť vílie šaty pre našu princezničku.“
„Jo, víly. Ja sa s vílami poznám. Tancúvajú u nás na lúke.“
„Naozaj?“ povyskočil Šídlo od radosti. „Juch!“

„Jé, on si znova povyskočil,“ rozosmiala sa Natálka, „urob to ešte!“
„Teraz nie, naozaj nechceš vedieť, ako to dopadne?“
„Nie. Ja chcem, aby ešte povyskočil.“
Prečo sa ja tu namáham, pomyslel som si. Možno by stačilo robiť rôzne juchy a buchy a žblnky a bola by zábava na kopu. Lenže to by Natálka hneď tak nezaspala.
Povedal som teda čo najnudnejším hlasom: „Šídlo si povyskočil ešte raz, juch, potom ešte raz, juch, a potom pricupkal späť k Teplomilovi, juch, juch, juch!“

„A čo teda, Teplomil, majú víly na sebe?“
„Víly?“ zaváhal Teplomil, „no, nemajú na sebe nič.“
„Nemajú na sebe nič? Naozaj? To tancujú len tak?“
„Áno, len tak.“ Teplomil sa blažene usmial, keď si spomenul, ako víly krásne tancujú.
„Ach, bože,“ nariekal krajčírik, „čo mám robiť? Veď nemôžem povedať princeznej, že víly na sebe nič nemajú. To nie je možné, niečo na sebe mať musia. Teplomil, doveď ma k nim! Chcem ich vidieť!“

„Víly? Tak to teda musíme späť.“
„Kam? Späť? Čo sa dá robiť, tak poďme!“
„Áno, poďme,“ zaradoval sa Teplomil, ktorý si cestovanie zamiloval.
Keď prešli sedem hôr a sedem pahorkov a prebrodili sedem potokov a riek, započuli, ako sa odkiaľsi ozýva slabé volanie.
„Počkaj, nepočuješ nič?“ zastavil sa Šídlo.

„Pomoc,“ ozvalo sa odkiaľsi.
„Počujem,“ kývol Teplomil.
„A čo to môže byť?“
„Pomoc,“ ozvalo sa odkiaľsi.
„Volanie,“ myslel si Teplomil.
„Aké volanie?“
„Pomoc,“ ozvalo sa opäť odkiaľsi.
„Volanie o pomoc.“
„A odkiaľ sa ozýva?“
„Tamtiaľ,“ ukázal Teplomil.
„Si si istý, Teplomil?“
„No, nie som.“
„Nie si, dobre, tak radšej pôjdeme ďalej. Nemáme veľa času.“

Pokračovali v začatej ceste, spievali si, až sa pred nimi objavil rybník.
„Tamto sa niekto čľapká vo vode,“ povedal Teplomil.
„Kto je to?“ žmúril krátkozraký krajčír.
„Neviem.“
„Kto ste?“ volal Šídlo.

Človek vo vode zalapal po vzduchu: „Som princ Dušan, glogloglo, ktorý prišiel o pár dní skôr na ples, gloglo, pretože si pomýlil dátum, glog, a rozhodol sa osviežiť v horúci deň, glogloglo, kúpeľom v rybníku, glo, lenže ho chytil kŕč, glog, do nohy, takže sa topím, gloglog, po-glo-moc!“

Šídlo sa rozpačito poškrabal na hlave: „Čo to hovoril?“
„Ja neviem,“ krčil uši Teplomil.
„Nerozumeli sme vám,“ zavolal Šídlo na panáčika vo vode.
Ten zalapal po vzduchu. „Som princ glog Dušan, gloglo, ktorý prišiel o pár dní skôr na ples, gloglo, pretože si pomýlil dátum, glog, a rozhodol sa osviežiť v horúci deň, glogloglo, kúpeľom v rybníku, glo, lenže ho chytil kŕč, glog, do nohy, takže sa topím, gloglogloglogloglo, pomoc!“

„Aha, je to princ,“ pochopil Šídlo.
„Volá sa Dušan,“ doplnil Teplomil.
„Prišiel za princeznou,“ povedal Šídlo.
„O pár dní skôr.“
„Pretože si pomýlil dátum.“
„A rozhodol sa osviežiť sa v horúci deň.“
„Kúpeľom v rybníku.“
„Lenže ho chytil kŕč.“
„Do nohy.“
„Takže…“
„…sa topí.“
„Pomoc!“

Šídlo, ktorý prvý pochopil celú situáciu, hneď volal na princa: „A čo pre vás môžeme urobiť, pán princ Dušan?“
„Keby ste ma mohli vytiahnuť,“ volal Dušan už takým slabým hláskom, že ho započul iba Teplomil a musel odpoveď krajčírikovi zopakovať.
„To sa ľahko povie,“ povzdychol si Šídlo.
„Ale horšie urobí, však?“ povedal Teplomil.
„Keď tu jeden…“
„…ani druhý…“
„…nevieme plávať.“

Chvíľu rozmýšľali a Teplomila napadlo: „Mohli by sme mu podať tyč.“
„Tu je každá tyč krátka,“ zamietol Šídlo.
„Alebo by sme mu mohli hodiť povraz,“ navrhol zase Teplomil.
„Lenže nemáme povraz,“ zamietol zase Šídlo.
„Mohli by sme rozpliesť sieť.“
„Výborný nápad,“ zajasal krajčír, „sem so sieťou.“
„Lenže žiadnu nemáme.“
„A kde je? Kam si ju dal, Teplomil?“
„Mám pocit, že spadla do vody,“ spomínal Teplomil. „Ale ak sa princ topí niekde poblíž, mohol by sa jej chytiť.“
„A vrátiť nám ju,“ ožil Šídlo a už chcel volať na princa, ale princ nikde.
„Haló, princ, kdeže ste? Kdeže sa topíte?“ volal Teplomil.