Príbehy slnečného lúča

„Teraz budem rozprávať ja,“ povedal vietor. „No dovoľte,“ povedal dážď, „teraz som na rade ja! Už ste dosť dlho stáli na rohu ulice a z plných síl ste tam nariekali!“ „Je to azda vďaka za to,“ namietol urazene vietor, „že som na vašu počesť obrátil nejeden dáždnik a dokonca ho zlomil, keď sa ľudia o vás vôbec nechceli zaujímať?“

„Ja budem rozprávať!“ povedal slnečný lúč. „Ticho!“ A prehovoril tak okázalo a majestátne, že sa vietor utíšil, hoci inokedy vedel naozaj dlho hučať a búriť. Dážď doňho však strčil a povedal: „Toto si máme nechať páčiť? To slnko nás všetkých utláča. Nebudeme ho počúvať, nestojí to za námahu!“

Ale slnečný lúč rozprával:

„Nad morskými vlnami letela labuť, každé jej pierko svietilo ako zo zlata. Jedno spadlo na veľkú obchodnú loď, ktorá kĺzala po mori s plnými plachtami. Uviazlo v kučerách mladého muža, ktorý mal na starosti všetok náklad, volali ho supercargo. Pierko vtáka Šťasteny sa dotklo jeho čela, stalo sa v jeho ruke perom a čoskoro z neho bol bohatý kupec, ktorý mal dosť peňazí, aby si kúpil zlaté ostrohy a premenil sud zlata na šľachtický erb; svietil som naňho!“ povedal slnečný lúč.

„Labuť letela nad zelenou lúkou, kde malý ovčiarik, sedemročný chlapec, ľahol do tône jediného, už starého stromu. A labuť pri svojom lete pobozkala jeden z listov stromu, ktorý chlapcovi spadol do ruky. A z jediného listu boli tri, desať, celá kniha, v ktorej si chlapec čítal o divoch prírody, o materinskej reči, o vede a viere. Keď išiel spať, položil si knihu pod hlavu, aby nezabudol, čo prečítal, a kniha mu pomohla dostať sa do školskej lavice, k stolu učenosti. Čítal som jeho meno medzi menami iných učencov!“ povedal slnečný lúč.

„Labuť letela do lesných samôt, odpočívala tam na tichých, tmavých jazerách, kde kvitne lekno, kde rastú planiaky a kde majú svoj domov kukučka a holub plúžik.

Chudobná žena zbierala cestou domov haluzinu, spadnuté konáre, niesla ich na chrbte a v náručí mala malé dieťa. Videla, ako z brehu porasteného trstinou vzlietla zlatá labuť, vták šťastia. A čo sa to tam ligotalo? Zlaté vajce. Žena si ho položila na prsia a vajce si uchovalo teplo, iste v ňom bol život. Áno, vnútri sa ozvalo tichučké zaklopanie. Žena ho počula a myslela si, že jej takto bije srdce.

Doma v chudobnej izbe vytiahla vajce na svetlo. ‚Tik! Tik!‘ povedalo, akoby to boli drahocenné zlaté hodinky, no bolo to vajce so živým tvorom vnútri. Keď prasklo, vystrčilo hlavičku labutie mláďa, ktorého pierka vyzerali ako z čistého zlata. Okolo krku malo štyri prstene, a keďže chudobná žena mala práve štyroch synov, troch doma a štvrtého, ktorého niesla v náručí v lese, hneď pochopila, že má pre každého syna prsteň. Vtedy malý zlatý vtáčik odletel.

Každý prsteň pobozkala a dala ho pobozkať aj dieťaťu, položila mu ho na srdce a navliekla na prst.

„Ja som to videl!“ povedal slnečný lúč. „Aj to, čo sa stalo potom…“

Jeden syn si sadol do priekopy s hlinou, vzal hrudu do ruky a otáčal ňou v prstoch, a stala sa z nej podoba Jasona, ako nesie zlaté rúno.

Druhý chlapec vybehol hneď na lúku, kde kvitli kvety všetkých možných farieb. Hrsť ich natrhal a tak pevne ich zvieral v ruke, že mu ich šťava striekla do očí a zvlhčila prsteň. Rozsvrbela sa mu ruka a v hlave sa mu začali čulo preháňať myšlienky, a za rok sa vo veľkom meste hovorilo o veľkom maliarovi.

Tretí syn držal prsteň tak pevne v ústach, že vydal zvuk, ozvenu srdca. City a myšlienky plynuli hore v tónoch, vznášali sa ako labute za letu a klesali ako labute, ktoré sa ponárajú do hlbokého lesného jazera, do jazera myšlienok. Stal sa z neho majster tónov a každá krajina si teraz môže myslieť, že patrí práve jej.

Štvrtý, najmenší, ten bol úplná popoluška; hovorili, že má pipku a že by potreboval namazať, ako choré kura. A aj ho stále poriadne mazali! Ale ja som ho vždy pobozkal,“ povedal slnečný lúč. „Desať bozkov som mu dal namiesto jedného. Bola to básnická povaha, zažil rany aj bozky, ale mal prsteň šťastia od zlatej labute Šťasteny. Jeho myšlienky vyletovali ako zlatí motýle, symboly nesmrteľnosti!“

„Toto bol dlhý príbeh!“ povedal vietor.

„A nudný!“ povedal dážď. „Fúkni na mňa, nech sa zase spamätám!“

A vietor fúkal a slnečný lúč rozprával:

„Labuť Šťasteny letela nad hlbokým zálivom, kde rybári napli siete. Najmladší z nich myslel na svadbu a aj sa oženil.

Jemu priniesla labuť kus jantáru. Jantár priťahuje, priťahoval k nemu do domu srdcia. Je aj výborným kadidlom. V dome bola vôňa ako v kostole, voňalo to tam ako v božej prírode. Obaja, rybár aj jeho žena, spolu užili v hojnosti domáceho šťastia a spokojnosti v chudobných pomeroch, a tak sa ich život stal príbehom slnečného lúča.“

„Nemali by sme už skončiť?“ povedal vietor. „Teraz už rozprával slnečný lúč dosť dlho. Poriadne som sa nudil!“

„Ja tiež,“ povedal dážď.

„A čo povieme teraz my ostatní, ktorí sme ten príbeh počuli?“

„Povieme: Už je mu koniec!“