Kráľ žabiak

Za dávnych čias žil jeden kráľ a ten mal tri dcéry a všetky boli krásne. Obe staršie sa čoskoro vydali, doma zostala len najmladšia, ale tá bola krásna ako orosený púčik. Neďaleko kráľovho zámku sa rozprestieral veľký hustý les a v tom lese pod starou lipou bola studnička. V lete, keď bolo niektorý deň veľmi horúco, princezná si rada vyšla do lesa a sadla si na kameň pri studničke, aby sa schladila. A keď sa nudila, hádzala si zlatú guľu, vyhadzovala ju do výšky a zase ju chytala. Bola to jej najmilšia hračka.
Raz sa zase tak hrala a vtom sa stalo, že zlatá guľa nepadla princeznej do nastavenej dlane, ale buchla o zem a skotúľala sa rovno do vody. Princezná sa za ňou pozerala, lenže studnička bola hlboká, tak hlboká, že nikto nedovidel na dno. Čo teraz? Dala sa do plaču a plakala a nariekala a nijako sa nemohla utešiť. A ako sa tak žiali, niekto na ňu zavolá:
„Čože ti je, princezná, veď tu nariekaš, že by sa kameň zmiloval!“
Obzerala sa, odkiaľ ten hlas prichádza, až sa pozrela do studničky a tam z vody vystrkoval hlavu bachratý žabiak.
„Ty si to, kvákač?“ povedala princezná. „Keď to chceš vedieť, plačem pre svoju zlatú guľu, spadla mi do studničky.“
„Tak už neplač,“ odpovedal žabiak, „tu je ľahká pomoc. Ale čo mi dáš, keď ti tú hračku zase vylovím?“
„Čo len budeš chcieť, milý žabiačik, vyber si,“ povedala princezná. „Mám šaty, perly a drahokamy a aj zlatú korunku, čo nosím na hlave.“
„Nepotrebujem tvoje šaty, perly a drahokamy, ani zlatú korunku. Ale ak ma budeš mať rada a ja budem tvojím najlepším priateľom, ak ma pri stole posadíš vedľa seba a necháš ma jesť z tvojho zlatého tanierika, piť z tvojho pohárika a spať v tvojej postieľke ..... ak mi toto všetko sľúbiš, ponorím sa ku dnu a zlatú guľu ti vynesiem.“
„Ale to sa rozumie,“ povedala princezná, „všetko ti to sľubujem, len mi už tú guľu prines.“ Pritom si však myslela: Čo to ten hlúpy žabiak tára? Veď je to žaba ako ostatné, sedí vo vode a kváka, nemôže predsa jesť pri stole a spať v posteli ako človek.
Ale žabiak povedal:
„Sľubuješ, tak dobre.“ Ponoril sa, spustil sa ku dnu a o chvíľku vyplával so zlatou guľou a hodil ju do trávy.
Princezná sa zaradovala, že zase má svoju krásnu hračku, zobrala ju a utekala odtiaľ.
„Počkaj, počkaj,“ volal za ňou žabiak, „vezmi ma so sebou, neviem tak rýchlo behať ako ty.“ Ale čo mu bolo platné, že za ňou kvákal, koľko mu hrdlo stačilo! Princezná si toho nevšímala, ponáhľala sa domov a už si naňho ani nespomenula. Úbohému žabiakovi nezostalo nič iné, len skočiť zase do studničky.
Na druhý deň zasadla princezná s kráľom a so všetkými dvoranmi ku stolu a pokojne jedla zo svojho zlatého tanierika. Zrazu na chodbe: plesk plesk, plesk plesk ..... niečo sa škriabalo po mramorových schodoch hore, a keď to doskákalo až ku dverám, zaklopalo to a zavolalo:
„Princezná milá, poď mi otvoriť.“
Princezná sa išla pozrieť, kto to je, a keď otvorila, sedel na prahu žabiak. Rýchlo zabuchla dvere a sadla si zase na svoje miesto, ale bolo jej strašne úzko. Kráľ to na nej poznal a hovorí:
„Čože, dcérenka, že si taká poľakaná? Stojí snáď za dverami nejaká obluda a chce ťa uniesť?“
„Ó nie,“ odpovedala, „nie je to žiadna obluda, len obyčajný škaredý žabiak.“
„A čo ti chce?“
„Ach, ocko, včera som sa hrala v lese pri studničke a zlatá guľa mi spadla do vody. Veľmi som za ňou plakala. Ten žabiak ma počul a zase mi ju vylovil. Ale najprv som mu tam musela sľúbiť, že ku mne smie prísť a že budeme priatelia. Ani vo sne mi nenapadlo, že by mohol von z vody. A teraz je za dverami a chce ku mne.“
Vtom už bolo znovu počuť, ako niekto slabulinko klope a volá:
„Princezná milá, poď mi otvoriť! Nevieš, čos mi sľúbila pri studničke chladnej? Veď je to tak ľahké, splň sľub, nech je všetko ladné. Princezná milá, poď mi otvoriť!“
Kráľ pokrčil plecami a povedal:
„Keď niečo sľúbiš, musíš to aj splniť. Len pekne choď a otvor mu.“
Princezná poslúchla, otvorila dvere a žabiak bol jedným skokom cez prah a hopity hopity stále za ňou až k jej stoličke. Tam zostal sedieť a zvolal:
„Vysaď ma k sebe.“
Nemala sa k tomu, až jej to kráľ napokon prikázal. Len čo sa žabiak dostal na stoličku, už chcel na stôl, a len čo sedel na stole, už volal:
„Pristrč mi svoj tanierik, nech môžeme spolu jesť.“
Princezná mu síce vyhovela, ale bolo vidieť, ako nerada. Žabiak jedol s chuťou, zato jej každé sústo v hrdle viazlo. Napokon žabiak povedal:
„Najedol som sa do sýta a ide na mňa spánok. Odnes ma do svojej izbietky a rozostli svoju hodvábnu postieľku, pôjdeme si ľahnúť.“
Princezná sa rozplakala, bála sa vziať do ruky studeného žabiaka. Predtým by sa ho nebola ani dotkla a teraz mal zrazu spať v jej čistučkej postieľke! Lenže kráľ sa nahneval a povedal:
„Kto ti pomohol, keď si potrebovala, tomu sa potom nesmieš obracať chrbtom.“
A tak dvoma prstami žabiaka zobrala, zaniesla ho do izbietky a posadila do kúta. Ale keď už sama ležala, priliezol žabiak k posteli a povedal:
„Chce sa mi spať a chcem ležať na mäkkom rovnako ako ty: vezmi ma k sebe, alebo to poviem tvojmu otcovi.“
To už princeznú naozaj rozhorčilo, zdvihla žabiaka a celou silou ním mrštila o stenu:
„Tak, a teraz dáš pokoj, ty žabisko škaredé!“
Lenže keď dopadol na zem, už to nebol žabiak, ale mladý kráľovič s peknými priateľskými očami. Ďakoval jej za vyslobodenie a rozprával jej, že ho jedna zlá čarodejnica zaklala a nikto ho nemohol zo studničky vyslobodiť. Musel čakať, kým príde ona, jeho vyvolená, a urobí mu všetko to, čo ona dnes urobila.
„Chceš byť mojou ženou?“ povedal napokon. „Ak tvoj otec súhlasí, odvediem si ťa zajtra do svojho kráľovstva.“
Kráľ nerád strácal poslednú dcéru, bránil sa, že je ešte mladá, ale nebolo to nič platné, predsa len ich zasnúbil.
Len čo ráno vyšlo slnko a na zámku sa zobudili, prihrkotal na nádvorie koč ťahaný ôsmimi bielošmi, tie mali na hlavách biele chochole z pštrosích pier a postroje zo zlatých retiazok, a na zadnom stupienku koča stál sluha mladého kráľa, verný Henrich.
Vtedy, keď jeho pán bol premenený na žabiaka, verný Henrich sa tak trápil, že si dal srdce obložiť tromi železnými obručami, aby sa mu od žiaľu a smútku nerozpuklo. Ale teraz už bolo všetko zase dobré, veď tento koč zaveze mladého kráľa aj s nevestou domov.
Keď konečne prišli, verný Henrich pomohol obom do koča a postavil sa zase dozadu na stupienok. Srdce mu od radosti bilo, div že nepuklo.
Tak vyrazili, a keď už mali kus cesty za sebou, začul kráľovič vzadu tresknutie, akoby za ním niečo prasklo. Obrátil sa a zavolal:
„Praská to, Henrich, voz sa láme!“
Henrich odpovedal:
„To nepraská voz, milý pane, to obruč z môjho srdca preč, veľmi ma bolelo, keď ste v studničke sedel ako žabiak, nie kráľovič.“ Ešte raz sa po ceste ozvalo tresknutie, a zase ešte raz. Kráľovič si zakaždým myslel, že sa láme voz, a predsa to robili zase len tie obruče, ako odskakovali od srdca verného Henricha: tak sa tešil, že jeho pán je vyslobodený zo zakliatia a že je šťastný.