Z rozprávky do rozprávky: Pomoc strašidlo

Kde bolo, tam bolo, takto sa rozprávka vždy začína, v jednom dome býval malý chlapec. Chlapček sa mohol volať Ota, Pavol alebo Kája, ale ten náš sa volal Kuba. Bol to chlapec ako každý iný, chvíľku neposedel, naháňal sa za loptou vonku na sídlisku, liezol po stromoch alebo sa hral s kamarátmi. Jednoducho normálny chlapec.

Napriek tomu mal jedno tajomstvo. Bál sa tmy. Keď mamička dočítala rozprávku a zhasla svetlo v izbe, vždy sa začalo ozývať kvílenie, škriabanie a vrčanie. Jakub nemal odvahu nahliadnuť pod posteľ a radšej bežal po mamičku, aby sa pod posteľ pozrela. Ale bolo to čudné, pretože akonáhle sa rozsvietilo svetlo, škriabanie a vrčanie ustalo.
„To nič nie je,“ upokojovala Kubíka mamička: „Niečo sa ti snívalo, ale teraz už spi.“
Zhaslo svetlo a vrčanie sa začalo odznova.

Kubík zavrel oči a snažil sa zaspať. Ale, ó hrôza, škriabanie sa ozvalo hneď vedľa jeho hlavy. Jakub veľmi pomaly otvoril oči. Chcelo sa mu kričať, ale akosi to nešlo, pretože vedľa neho sedelo strašidlo s veľkými pazúrmi, ostrými zubami a do tmy svietili jeho červené oči. Kuba len sedel, zízal na strašidlo a triasol sa po celom tele.

„Neboj sa ma,“ zašepkalo TO, čo sedelo na Kubovom vankúši. Jakub sa trochu upokojil a strašidlo si letmo obzrel. Svojím spôsobom to bolo krásne stvorenie, malo šupinatú kožu, ktorá menila farby, ako na ňu dopadalo mesačné svetlo, a keď sa pozrel poriadne, zistil, že strašidlo síce cerí zuby, ale nie je to zlé cerenie zubov, ale úsmev.

„Kto si?“ opýtal sa Kuba. „Volám sa Elín a budem tvojím sprievodcom,“ šepklo to.
Jakub sa začudoval: „Sprievodcom? A kde ma budeš sprevádzať?“
Elín sa usmial: „Chyť sa a uvidíš.“ Kuba dosť váhavo uchopil pazúr strašidla, zrazu sa zablyslo a Kuba mal pocit, akoby sa niekam prepadávali. Nakoniec dopadli do mäkkej trávy a pred sebou zbadali veľkú zlatom kovanú bránu.

„Vitaj v rozprávkovej ríši,“ povedal Elín.
Kuba zízal s otvorenými ústami: „Ako si ma sem dostal? A čo si urobil s mojou postieľkou?“
„Všetko pekne po poriadku,“ odvetil Elín. „Som sprievodca a môžem sa do ríše rozprávok dostať kedykoľvek chcem. Pod tvojou postieľkou bývam ako veľa ďalších strašidiel. Čakáme, kým príde čas vziať vás na výlet do rozprávkovej ríše.“

„A ako spoznáte, že ten čas prišiel?“ opýtal sa Kuba.
„Neboj sa, spoznáme, u niekoho ten čas príde skôr, u niekoho neskôr a u niekoho vôbec nie, z tých posledných neskôr vyrastú ľudia bez fantázie.“
Kuba sa zamyslel: „Tak to mám vlastne šťastie.“ Elín len prikývol.
„A čo ma tu čaká?“ pýtal sa Kuba a prezeral si veľkú zlatú bránu.
Elín pokrčil plecami: „To sa ešte uvidí…“