Príbehy o kalifovi bocianovi

I.
Kalif Chasid v Bagdade jedného krásneho popoludnia pohodlne odpočíval na svojej pohovke. Trochu si aj zdriemol, pretože bol parný deň. Teraz po sladkom vyspatí hľadel na svet veselo. Fajčil dlhú fajku z ružového dreva, občas si odpil kávy, ktorú mu otrok doliewal, a keď mu chutila, spokojne si pohladil bradu. Skrátka, bolo na ňom vidieť, že sa mu darí celkom dobre. Na rozhovor s ním bola táto hodina najvhodnejšia, vtedy býval vždy obzvlášť vľúdny a láskavý. Preto ho aj jeho veľkovezír Mansor navštevoval každý deň v túto hodinu. Aj dnes popoludní prišiel, ale tváril sa proti svojmu zvyku veľmi zamyslene. Kalif vytiahol fajku z úst a spýtal sa:
„Prečo si taký zamyslený, veľkovezíre?“
Veľkovezír, prekrížiac ruky na prsiach, poklonil sa pred svojím pánom a odpovedal:
„Pane, neviem, či sa tvárim zamyslene, ale práve som videl dolu pred palácom kramára s prekrásnym tovarom a tak ma trápi, že nemám viac zbytočných peňazí.“
Kalif, ktorý už dávno chcel svojmu veľkovezírovi urobiť nejakú radosť, poslal čierneho otroka, aby kramára priviedol hore. Otrok sa čoskoro vrátil aj s kramárom. Bol to malý, tučný človek temne hnedej tváre, oblečený v roztrhanom odeve. Niesol skrinku, v ktorej mal rôzny tovar, prstene, perly, bohato vykladané pištole, poháre a hrebene. Kalif a jeho veľkovezír si všetko poprezerali a kalif napokon kúpil sebe a Mansorovi krásne pištole a potom hrebeň pre vezírovu manželku. Kramár sa už chystal skrinku opäť zavrieť, vtom však kalif zbadal malú zásuvku a pýtal sa, či je v nej tiež ešte nejaký tovar. Kramár vytiahol zásuvku a ukázal škatuľku s čiernym práškom a papier s čudným písmom, ktoré ani kalif, ani Mansor nevedeli prečítať.
„Tieto dve veci som raz dostal od istého kupca, našiel ich v Mekke na ulici,“ povedal kramár, „neviem, čo v nich je; za celkom nepatrnú cenu si ich môžete vziať, veď neviem, čo s nimi.“ Kalif, ktorý mal rád vo svojej knižnici staré rukopisy, aj keď ich nevedel čítať, kúpil spis aj škatuľku a kramára prepustil. Ale predsa by bol rád poznal obsah spisu.
„Najmilostivejší pane a veliteľu,“ odpovedal vezír, „pri veľkej mešite býva človek, hovoria mu učený Selim, ten rozumie všetkým rečiam; pošli po neho, možno tie tajomné znaky rozlúšti.“
Rýchlo poslali po učeného Selima. „Selime,“ povedal kalif, „Selime, hovoria, že si veľmi učený, nahliadni trochu do tohto písma, ak ho vieš čítať. Ak to dokážeš, dostaneš odo mňa nové sviatočné šaty, ak nie, dostaneš dvanásť políčkov a dvadsaťpäť rán na chodidlá, pretože Ťa učeným Selimom nazývajú neprávom.“
Selim sa uklonil a povedal:
„Nech sa stane vôľa Tvoja, ó pane!“ Dlho pozoroval písmo a zrazu zvolal:
„Je to po latinsky, ó pane, alebo ma daj obesiť.“
„Keď je to po latinsky, povedz, čo tam stojí,“ prikázal kalif.
Selim začal prekladať:
„Človeče, ktorý toto nájdeš, velebi Alláha za jeho milosť! Kto si šňupne prášku z tejto škatuľky a povie Mutabor, môže sa premeniť na akékoľvek zviera a aj reči zvierat porozumie. Ak sa chce opäť stať človekom, nech sa trikrát pokloní smerom na východ a znovu vysloví toto slovo. Ale daj pozor, aby si sa vo svojej premene nezasmial, inak Ti čarovné slovo úplne vyprchá z pamäti a zostaneš potom zvieraťom.“
Keď to učený Selim prečítal, kalif bol od radosti celý bez seba. Učenec musel prisahať, že to tajomstvo nikomu neprezradí. Potom mu kalif daroval krásne šaty a prepustil ho. Svojmu veľkovezírovi však povedal:
„Dobre sme kúpili, Mansore! Už sa teším, keď budem zvieraťom! Príď ku mne zajtra ráno. Pôjdeme spolu do polí, šňupneme si trochu zo škatuľky a vypočujeme si, čo sa hovorí vo vzduchu, vo vode, v lese i na poli!“

II.
Sotva sa druhého dňa kalif Chasid naraňajkoval a obliekol, už tu bol veľkovezír, aby ho, ako kalif prikázal, sprevádzal na prechádzke. Kalif zastrčil škatuľku s čarovným práškom za pás, prikázal družine, aby zostala doma, a vybrali sa s veľkovezírom na prechádzku celkom sami. Najprv išli po rozľahlých kalifových záhradách, ale márne pátrali po živom tvorovi, aby vyskúšali svoj čarodejnícky kúsok. Napokon navrhol vezír, aby zašli k veľkému rybníku, kde už často videl množstvo zvierat, najmä bocianov, ktorých vždy rád pozoroval pre ich komickú vážnosť a klepot zobákov.
Kalif vezírov návrh schválil a išiel s ním k rybníku. Keď tam prišli, videli, ako jeden bocian vážne prechádza sem a tam, hľadá žaby a chvíľami klape zobákom. Zároveň videli, ako sem vysoko vo vzduchu letí iný bocian.
„Stavím svoju bradu, najmilostivejší pane,“ povedal veľkovezír, „že sa teraz títo dvaja dlhonohí spolu krásne bavia. Čo keby sme sa premenili na bocianov!“
„Dobre,“ odpovedal kalif. „Ale najprv si ešte raz zopakujeme, ako sa zase staneme ľuďmi. ..... Tak! Poklonime sa trikrát na východ a povieme Mutabor, potom zo mňa bude zase kalif a z Teba vezír. Ale nesmieme sa zasmiať, alebo sme stratení!“
Medzitým sa priblížil druhý bocian a pomaly sa spúšťal k zemi. Kalif rýchlo vytiahol škatuľku, poriadne si šňupol, podal ju veľkovezírovi, ktorý si šňupol tiež, a obaja zvolali:
„Mutabor!“
Hneď sa začali meniť, nohy sa im premenili na tenké červené paličky, z krásnych žltých papúč kalifa i jeho sprievodcu sa stali nemotorné bociania chodidlá, ruky sa premenili na krídla, krk sa pretiahol na lakeť dĺžky, brada zmizla a telo sa pokrylo mäkkým perím.
„Máte pekný zobák, pán veľkovezír,“ povedal po chvíli úžasu kalif. „Pri Prorokovej brade, za svojho života som nič podobné nevidel.“
„Pokorne ďakujem,“ odvetil vezír s poklonou, „ale s dovolením, Vaša výsosť vyzerá ako bocian takmer ešte lepšie ako kalif. Ale poďme, ak je Vám ľúbo, a vypočujte si tamto svojich druhov, aby sme sa presvedčili, či naozaj rozumieme bocianej reči.“ Medzitým sa k zemi zniesol druhý bocian. Čistil si nohy zobákom, hladil si perie a kráčal k prvému. Obaja noví bociani sa náhlili, aby boli blízko nich. K svojmu úžasu vypočuli nasledujúci rozhovor:
„Dobré ráno, pani Dlhonohá, už tak zavčasu na lúke?“
„Pekne ďakujem, pani Klapozobka! Bola som si po malé raňajky. Nie je Vám azda ľúbe štvrtka jašterice alebo žabie stehienko?“
„Srdečná vďaka! Nie som dnes v chuti. Prichádzam sem na lúku za celkom iným účelom. Mám dnes tancovať pred hosťami svojho otca a chcem sa tu v pokoji trochu cvičiť.“
A mladá bocianica začala po lúke predvádzať čudné pohyby. Kalif a Mansor na ňu hľadeli v úžase. Ale keď zostala stáť v malebnej pozícii na jednej nohe a pritom pôvabne tĺkla krídlami, už sa neudržali. Zo zobákov sa im vydral nezadržateľný smiech a dlho sa nemohli spamätať. Kalif sa vzchopil prvý. „To bola teda podívaná,“ zvolal, „tú nemožno zaplatiť peniazmi. Škoda, že sa také hlúpe zvieratá nechali naším smiechom odplašiť, inak by iste boli spievali!“
Ale teraz veľkovezíra napadlo, že sa pri premene nemali smiať. So svojou obavou sa zveril kalifovi:
„Pri Mekke a Medine: to by bol zlý žart, keby som mal zostať bocianom! Spomeň si predsa na to hlúpe slovo, mne nejde na jazyk.“
„Treba sa trikrát pokloniť na východ a povedať Mu ..... mu ..... mu.“
Postavili sa proti východu a klaňali sa neustále, až sa zobákom dotýkali zeme. Ale ..... beda! Čarovné slovo im vyprchalo z pamäti, a hoci sa kalif klaňal a jeho vezír túžobne volal:
„Mu ..... mu,“ nemohli si na to slovo spomenúť. Úbohý Chasid a jeho vezír boli a zostali bocianmi.

III.
Obaja začarovaní smutne blúdili po poliach a nevedeli, čo si vo svojej biede počať. Nemohli z bocianej kože von ani sa nemohli vrátiť do mesta, aby sa dali spoznať, lebo kto by bol uveril bocianovi, že je kalif; a aj keby niekto bol uveril, želali by si obyvatelia Bagdádu za kalifa bociana?
Tak sa túlali niekoľko dní a biedne sa živili poľnými plodinami. Išlo to zle, dlhé zobáky im stále prekážali. Na jašterice a žaby nemali nijakú chuť, báli sa, že by si takými maškrtami pokazili žalúdok. V tom smutnom postavení bolo ich jedinou radosťou lietanie, lietali teda často na strechy Bagdádu, aby videli, čo sa tam deje.
V prvých dňoch pozorovali v uliciach veľký nepokoj a smútok. Ale asi štvrtý deň po svojom zakliatí, keď sedeli na kalifovom paláci, zbadali v ulici pod sebou skvostný sprievod. Bubienky a píšťaly znely a na ozdobenom koni prichádzal muž v purpurovom plášti, vyšívanom zlatom, obklopený skvelou družinou sluhov. Pol Bagdádu bežalo za ním a všetci volali:
„Sláva Mizrovi, vládcovi Bagdádu!“ Vtedy sa obaja bociani na streche paláca pozreli jeden na druhého a kalif Chasid povedal:
„Tušíš teraz, veľkovezíre, prečo som začarovaný? Mizra je syn môjho úhlavného nepriateľa, mocného čarodejníka Kašnura, ktorý mi v jednej zlej hodine prisahal pomstu. Ale ešte sa nádeje nevzdávam. Poď so mnou, druh môjho nešťastia, poletíme k Prorokovmu hrobu, snáď sa kúzlo na svätom mieste zruší.“
Opustili strechu paláca a leteli smerom k Medine. Lietalo sa im však zle, obaja mali dosiaľ málo cviku. „Ó pane,“ vzdychal po niekoľkých hodinách veľkovezír, „nevydržím to dlhšie, s Vaším dovolením letíte príliš rýchlo! Veď je už večer a urobili by sme naozaj lepšie, keby sme si vyhľadali útulok na noc.“
Chasid s návrhom svojho služobníka súhlasil. Dolu v údolí uvidel zrúcaninu, ktorá sa mu zdala vhodná na prístrešie, a zaletel tam. Miesto, kam sa na noc uchýlili, kedysi zrejme bývalo zámkom. Medzi sutinami sa týčili krásne stĺpy a tu a tam ako-tak zachované komnaty prezrádzali bývalú nádheru domu. Chasid a jeho sprievodca prechádzali chodbami a hľadali suché miestečko. Vtom sa bocian Mansor zastavil:
„Pane a veliteľu, je to síce pošetilé pre veľkovezíra, a ešte viac pre bociana, báť sa strašidiel! Ale je mi úzko, tu nablízku celkom určite niečo stonalo a vzdychalo!“ Kalif sa teraz tiež zastavil a počul zreteľne tichý plač, ktorý sa podobal skôr ľudským než zvieracím zvukom. Plný zvedavosti chcel ísť smerom, odkiaľ tie žalostné zvuky prichádzali, ale vezír ho chytil zobákom za krídlo a úpenlivo ho prosil, aby sa nevrhal do nových neznámych nebezpečenstiev. Avšak márne. Kalif, ktorému aj pod vtáčím perím bilo statočné srdce, nedbal, že stratí trochu peria, a ponáhľal sa do tmavej chodby. Čoskoro sa dostal k dverám, ktoré boli len pritvorené, a odkiaľ započul zreteľné vzdychy a zvuky podobné vytiu. Strčil zobákom do dverí a zostal stáť na prahu. V polozrútenej komnate, slabo osvetlenej malým zamrežovaným okienkom, uvidel sedieť na zemi veľkú nočnú sovu. Ťažké slzy jej padali z veľkých okrúhlych očí a zo zakriveného zobáka vychádzali zúfalé stony. Len čo zbadala kalifa a jeho vezíra, ktorý sa sem tiež prikradol, dala sa do radostného krikľavého volania. Zotrela si hnedo škvrnitým krídlom slzy z očí a k nesmiernemu úžasu oboch zvolala bezchybnou ľudskou arabčinou:
„Vitajte, bociani. Váš príchod je pre mňa dobrým znamením. Bolo mi totiž prorokované, že mi bociani jedného dňa prinesú veľké šťastie.“
Keď sa kalif spamätal z údivu, sklonil dvorne dlhý krk, zrazil tenké nohy a povedal:
„Vážená sovo! Z Tvojich slov poznávam, že si nám družkou v utrpení. Ale ach, Tvoja nádej, že Ti nesieme spásu, je klamná. Sama spoznáš našu bezmocnosť, keď sa dozvieš náš príbeh.“ Sova prosila, aby jej všetko povedal. Kalif teda začal rozprávať, čo už je nám známe.

IV.
Keď kalif dopovedal sove svoj príbeh, ďakovala mu a povedala:
„Vypočuj si teraz zase môj príbeh, aby si vedel, že som práve tak nešťastná, volám sa Lusa. Čarodejník Kašnur, ktorý začaroval Vás, uvrhol do nešťastia aj mňa. Jedného dňa prišiel k môjmu otcovi a žiadal ho o moju ruku pre svojho syna Mizru. Ale otec, horúcokrvný muž, dal ho zhodiť zo schodov. Ten darebák sa však vedel votrieť do mojej blízkosti znova pod inou zámienkou; a tak raz, keď som odpočívala v záhrade a žiadala o občerstvenie, priniesol mi, prezlečený za otroka, akýsi nápoj, ktorý ma premenil na tohto strašného tvora. Od strachu som omdlela. Odniesol ma až sem a vykríkol mi hrozným hlasom do uší: ..... Tu budeš, ohyzdná a zvieratami opovrhovaná, žiť až do smrti, alebo tak dlho, kým si Ťa niekto sám z vlastného rozhodnutia nevezme za ženu v tejto strašlivej podobe. To je moja pomsta na Tebe a na Tvojom pyšnom otcovi. Od tých čias uplynulo veľa mesiacov. Osamelo a smutne žijem ako pustovníčka v týchto múroch, svetom nenávidená, zvieratám na postrach. Nesmiem sa tešiť z krásy prírody, lebo som cez deň slepá, a jedine v noci, keď silné svetlo mesiaca zakryje tieto chmúrne steny, padá závoj, ktorý clonil moje oči.“ Keď sova skončila, znovu si krídlom utrela oči. To, ako rozprávala o svojom trápení, jej vyvolalo nové slzy.
Kalif sa nad princezniným rozprávaním hlboko zamyslel. „Ak sa nemýlim,“ povedal, „je medzi naším nešťastím akási tajomná súvislosť, kde však nájdem k tejto záhade kľúč?“ Sova odvetila:
„Ó pane! Aj ja mám také tušenie, lebo mi kedysi v najútlejšej mladosti prorokovala jedna múdra žena, že mi bocian prinesie veľké šťastie, a možno viem, ako by sme sa mohli vyslobodiť.“ Kalif sa veľmi podivil a hneď sa pýtal, ako to myslí. „Čarodejník, ktorý nás oboch urobil nešťastnými,“ povedala, „prichádza vždy raz za mesiac do týchto zrúcanín. Tu nablízku je veľká sieň, kde s niekoľkými svojimi druhmi hoduje. Nejedenkrát som im načúvala. Rozprávajú si o svojich hanebných činoch a možno že pritom vyslovia aj to čarovné slovo, ktoré ste zabudli.“
„Ó najdrahšia princezná,“ zvolal kalif, „povedz, kedy prichádza a kde je tá sieň?“
Sova sa na okamih odmlčala a potom povedala:
„Nemajte mi to za zlé, ale môžem vyhovieť Vášmu želaniu len pod jednou podmienkou.“
„Hovor, hovor!“ volal Chasid. „Prikáž, prijmem každú podmienku.“
„Chcela by som totiž byť vyslobodená zároveň s Vami, to sa však môže stať jedine vtedy, keď si ma jeden z Vás vezme za ženu.“
Bociani boli touto podmienkou zjavne trochu prekvapení a kalif pokynul svojmu služobníkovi, aby s ním na chvíľu vyšiel von.
„Veľkovezíre,“ povedal mu pred dverami, „je to trochu nepríjemný obchod, ale Vy by ste si ju vziať mohol.“
„Tak,“ myslel si tento, „a čo moja žena? Keď sa vrátim domov, vyškriabe mi oči; napokon som starý muž, ale Vy ste mladý a slobodný a skôr sa môžete oženiť s mladou, krásnou princeznou.“
„To je práve to,“ vzdychol kalif, smutne zvesiac krídla, „kto vie, či je mladá a krásna? To znamená kúpiť zajaca vo vreci!“
Ešte dlho jeden druhého prehovárali, až sa napokon kalif, vidiac, že jeho vezír radšej zostane bocianom, než by sa oženil so sovou, rozhodol, že podmienku splní sám.
Sova bola veľmi potešená. Povedala im, že prišli práve včas, túto noc sa vraj asi čarodejníci opäť zídu. Potom s bocianmi opustila miestnosť a viedla ich do onej siene. Šli dlho tmavou chodbou, až im napokon v polozrútenom múre zažiarila v ústrety jasná žiara. Sova ich napomínala, aby boli úplne ticho. Otvorom, pri ktorom stáli, mohli prehliadnuť celú veľkú sieň. Bola dookola ozdobená stĺpmi a nádherne vyzdobená. Mnoho farebných lámp nahrádzalo denné svetlo. Uprostred siene stál okrúhly stôl a na ňom hojne vybraných jedál. Okolo stola boli kreslá a v nich sedelo osem mužov. V jednom z nich spoznali bociani kramára, ktorý im predal čarovný prášok. Jeho sused ho vyzval, aby rozprával o svojich najnovších činoch. Medzi iným rozprával aj príbeh o kalifovi a jeho vezírovi.
„A aké slovo si im uložil?“ spýtal sa iný čarodejník. „Dosť ťažké latinské slovo: Mutabor.“

V.
Keď to bociani, ako tak stáli pri otvore, počuli, od radosti div neomdleli. Bežali na dlhých nohách k bráne zrúcanín tak rýchlo, že im sova sotva stačila. Tam kalif sove dojato povedal:
„Naša záchrankyňa, ako vďaku za to, čo si pre nás urobila, ponúkam Ti ruku.“ Ale potom sa hneď obrátil k východu. Trikrát sklonili bociani dlhé krky proti slnku, ktoré práve vychádzalo spoza hôr, zvolali:
„Mutabor!“ a v okamihu z nich kúzlo spadlo. Z nesmiernej radosti, že znovu žijú ako ľudia, pán a služobník si so smiechom i s plačom padli do náručia. Kto však opíše ich údiv, keď sa obrátili. Pred nimi stála krásna pani nádherne odetá a s úsmevom podávala kalifovi ruku. „Čože, nespoznávate svoju sovu?“ pýtala sa. Bola to ona. Kalif bol jej krásou a pôvabom nadmieru unesený. Vyhlásil, že najväčším šťastím jeho života bolo, že bol bocianom.
Teraz sa všetci traja uberali k Bagdádu. Kalif našiel vo svojom odeve nielen škatuľku s čarovným práškom, ale aj svoje vrecúško s peniazmi. Nakúpil teda v najbližšej dedine všetko, čo im bolo na cestu treba, a tak sa čoskoro dostali k bránam Bagdádu. Tam spôsobil kalifov príchod veľké prekvapenie. Ľudia mysleli, že je dávno mŕtvy, a teraz boli nesmierne potešení, že majú zase svojho milovaného pána.
Tým viac však zahoreli nenávisťou k podvodníkovi Mizrovi. Vnikli do paláca a zajali starého čarodejníka i jeho syna. Starého poslal kalif do tej istej miestnosti v zrúcanine, kde bývala princezná ako sova, a dal ho tam obesiť. Jeho synovi, ktorý učenie otcovo ani za mak nerozumel, dal na výber, či chce zomrieť, alebo si šňupnúť. Keď sa rozhodol pre druhé, podal mu veľkovezír škatuľku. Poriadny šňupanec a kalifovo čarovné slovo ho premenili na bociana. Kalif ho potom dal zavrieť do železnej klietky, ktorú dal postaviť vo svojej záhrade.
Dlho a veselo žil kalif Chasid so svojou princeznou. K jeho najveselším chvíľkam patrili popoludňajšie návštevy veľkovezírove. Vtedy často hovorili o svojom bociom dobrodružstve, a keď bol kalif v obzvlášť veselej nálade, odložil svoju dôstojnosť a napodobnil veľkovezíra, ako vyzeral, keď bol bocianom. Stuhnutými nohami prechádzal po izbe, klapal, mával rukami ako krídlami a ukazoval, ako sa nadarmo klaňal na východ a volal Mu ..... mu ..... mu. Pani kalifovú a jej deti toto predstavenie zakaždým nesmierne pobavilo. Keď však kalif príliš dlho klapal a hlavou kýval a volal Mu ..... mu ..... , hrozil mu vezír s úsmevom prstom a sľuboval, že povie, o čom spolu rokovali pred dverami princeznej sovy.