Lakomec lakomý!

„Ťap, ťap, ťap,“ našľapoval potichu myšiak Eduard v ústrety tmavej noci. Tento myšiak bol síce večne hladný, tentoraz mu však bruško priam revalo od hladu. Ale kde nič, tam nič. Ani kôrka splesnivého chleba. A preto sa, hoci proti svojej vôli, Eduard vracal do svojho brlôžka hladný. Vtom ho udrela do čumáčika lahodná vôňa, ktorá sa šírila z malej štrbiny v stene. „Syyyr,“ vydýchol myšiak, ani sekundu nezaváhal a škárou sa pretiahol dovnútra. V tej chvíli akoby bránou vliezol do myšieho neba. Plno syra všade naokolo. Eduard neveril vlastným očiam, toľko syra pohromade ešte nikdy nevidel. Taká pastva pre oči a čo ešte len tá chuť!

Tu odhryzol trochu, tu tiež, tam zase kúsok. Pobehoval ako šialený a nevedel sa syra nabažiť. „Mňam, mňam,“ mľaskal. „To budú kamaráti pozerať, čo som našiel,“ chichotal sa myšiak. Potom však znejistel. Má im vôbec niečo o syre hovoriť? „Prásk,“ ozvalo sa. A kde sa vzala, tu sa vzala, okolo myšiakovho ucha poletovala malá myška. Bola jeho svedomím. „Prásk,“ ozvalo sa znova a vedľa druhého ucha sa objavila ďalšia malá myška. Na rozdiel od tej prvej sa však mračila a šibala chvostíkom zo strany na stranu. „Eduard,“ ozvala sa prvá myška. „Ihneď pospiechaj a kamarátom o syre povedz. Určite sú tiež hladní, veď jedla je tu všade dosť.“ A tak sa myšiak zdvihol a zamieril k štrbine v stene. „Stoooj, ďalej ani krok!“ zakričala druhá myš. „Nikam nechoď, veľa myší znamená veľa hladných žalúdkov, ako ich sem privedieš, všetko ti zjedia a ty budeš mať máločo.“ A tak sa Eduard znova pohodlne usadil. „Vstávaj!“ kričala prvá myš. „Nikam nechoď!“ rozkazovala zasa tá druhá. A tak Eduard vstal, znova sa posadil, zase vstal a znova sa posadil, až z toho bol celý popletený. „Dosť!“ zakričal. „Tak čo mám teda robiť?“ opýtal sa. „O syr sa pekne podeľ,“ znova mu poradila dobrá myška. „Pchá, vraj o syr sa podeľ,“ odfrkla si zlá myš. „Keď sa podelíš, nič ti nezostane a budeš mať zase prázdne bruško. Radšej tu zostaň a syr si zjedz sám,“ našepkávala mu zlá myš. „Máš pravdu,“ prikývol myšiak Eduard. „Sám som syr našiel, sám si ho aj zjem.“
A tak myšiak jedol, jedol a jedol. Od rána do večera a od večera do rána. Už sa ani neunúval vstať a ísť do svojho brlôžka. Však tu mu bolo oveľa lepšie. No a to viete, deti, čo spôsobuje veľa jedla a žiadny pohyb. Myšiak Eduard tučnel a tučnel. Jeho brucho narástlo do obrovských rozmerov, div že nepraskol. Požieraním syra strávil myšiak niekoľko dní a dlhých týždňov. Jeho kamaráti si už robili starosti. „Len či ho nezjedol kocúr,“ krútila starostlivo hlavou myška. „Máš pravdu, Eduard je preč už dlho, pôjdeme ho hľadať,“ prikázala všetkým ďalšia myš. No netrvalo dlho a aj myšky narazili na škáru v stene, z ktorej sa stále šírila lahodná vôňa syra. „Syyyr,“ vykríkli všetci naraz a jeden po druhom prelezali dierou. „Darebák, Lump, Lakomec!“ ozývalo sa postupne, ako zbadali tučného Eduarda opierajúceho sa o obrovský sud.
Len čo ich Eduard zbadal, zľakol sa, pustil kúsok syra, ktorý si vychutnával, a snažil sa čo najrýchlejšie utiecť. Lenže ouha! Von už nevliezol, uviazol v škáre, ktorou na začiatku bez problémov prešiel. To vám bola hanba! „Dobre ti tak, ty lakomec lakomý!“ kričali myšky jedna cez druhú. Pokojne by ho tam boli nechali za to, že sa o syr nepodelil. Lenže svojím obrovským telom zatarasil jediný možný východ. Chtiac-nechtiac museli Eduarda dostať von. Lenže to sa ľahko povie a oveľa horšie robí. S takou horou sadla by nepohla azda ani stovka zapriahnutých koní. Jedna myška ťahala, druhá ho zasa tlačila zozadu, ďalšia dokonca prišla k úrazu. Ale nepohli ním ani o piaď.
Úplne zamestnané Eduardom si myšky nevšimli, že celú udalosť pozorne sleduje kocúr, pohodlne uvelebený na najvyššej poličke na syr. Ten špajzu dobre poznal, preto aj vedel, že východov je tu hneď niekoľko. Po ďalšej dlhej chvíli márneho snaženia bol už kocúr unavený z celej tejto taškárice. Preto zoskočil z poličky dole a vyslovil prenikavé „MŇAUUU!“ Krv by sa v myškách nedorezala. Všetky stuhli, teda okrem myšiaka Eduarda, ktorý vystrelil z diery ako raketa. Odvtedy ho chuť na syr celkom prešla.