Krajec chleba

Jankovi sa doma nepáčilo. Mávali len zemiaky a chlieb, ale jemu sa zachcelo mäsa. Vydal sa teda do sveta. Došiel do veľkej dediny, kde práve slávili hody. Janko sa tešil, ako si pomastí jazyk. Prosil v prvom gazdovstve o kúsok niečoho z obeda. Gazda mu podal krajec pekného chrumkavého chleba. Do Janka akoby udrel. O chlieb nestál. Obrátil sa a krajec zahodil.
Gazda to videl a Janka pokarhal. Ale mládenec odvrával:
„Chlieb som mal doma tiež. Mali ste mi dať aspoň kus pečienky!“
„Pečienku chceš?“ povedal gazda, „len poď teda ďalej. Dám ti, čo budeš chcieť.“ Janko vošiel do gazdovstva a sadol si za stôl. Hneď mu doniesli misu pečienky. Ale v tom ho gazda zadržal. „Môžeš zjesť všetko, ale s jednou podmienkou. Zostaneš u nás až do ďalších žatiev. Budeš dostávať samé mäso, ale chleba ani kúsok. Pracovať nemusíš nič. To bude tvoj trest.“ Janko sa smial:
„Pekne ďakujem za taký trest. Vydržím bez chleba aj 20 rokov.“ A hneď sa pustil do pečienky, až sa mu od úst parilo. Štrnásť dní bol Janko veselý. Pracoval len občas z dlhej chvíle, aby sa nenudil, a mäso mal od rána do večera. Na raňajky, obed aj večeru. Páčilo sa mu to, ale potom začal vešať hlavu. Keby tak bol aspoň kúsok chleba! Ale gazda bol prísny, ani odhryznúť mu nedal. Raz však hodil krajec chleba psovi. Pes ho oňuchal a nechal tak. A Janko ako drak za tým odhodeným chlebom! Ale gazda mu nedovolil, aby si ho vzal.
Za mesiac Janko už mäso ani vidieť nemohol. Zato o chlebe sa mu snívalo aj v noci. Nakoniec padol pred gazdom na kolená a prosil o prepustenie. „Nie, nie, Janko,“ povedal gazda, „sľúbil si, že sa u nás dočkáš nového chleba po žatve. Ja ťa nepustím!“
Na Štedrý deň držali na gazdovstve prísny pôst. Janko nesmel jesť ani mäso. Prosil teda gazdu, aby mu dovolil ísť po dedine žobrať. Ale hneď v prvom dome naňho spustili:
„Ty predsa žiadnu almužnu nepotrebuješ! Zahodil si krajec chleba!“
Rovnako ho pohostili aj v iných domoch. Nakoniec došiel Janko až na náves, sadol si na medzu a začal plakať. Šla tadiaľ stará žobráčka, spýtala sa mládenca, prečo plače, a Janko sa jej úprimne vyzpovedal, ako zahodil chlieb na zem a ako je teraz trestaný.
„Človiečik, ťažko si zhrešil,“ povedala starenka, „ale dnes má mať každý radosť a nechcem, aby si bol smutný.“ A nadelila mu zo svojej torby, čo po dedine dostala. A Janko šťastný hodoval hneď na medzi.
Potom sa aj gazda nad ním zmiloval a dovolil mu jesť aspoň zemiaky. Ale Jankovi bolo za chlebom stále smutnejšie. Chodil sa pozerať, ako dozrieva žito, a sotva zistil, že kúsok dozrel, hneď pospiechal na pole s kosou.
Ešte večer si žito vymlátil, ráno zaviezol do mlyna, tam z neho nechal urobiť múku a večer mu gazdiná upiekla po roku aj chlieb. A keď gazda odrezal kus chleba a kúsok mu podával, vyhrkli úbohému slzy z očí. Zbozkával chlebík a nikdy, nikdy ním už nepohrdol.