Potrestaná pýcha

Na kráľovský hrad povolali maliarov, aby namaľovali podobizeň kráľa Miroslava. Mladý kráľ by sa bol rád oženil. Medzi mnohými obrazmi, ktoré dostal od princezien a kňažných, bol jeden takej krásy, že pre ňu Miroslav na prvý pohľad vzplanul láskou a nijakú inú za kráľovnú si zvoliť nechcel. Preto sa teraz dal maľovať, aby jej svoj obraz poslal a zároveň ju mohol požiadať o ruku. Maliari sa zišli a kráľ im povedal takto:
„Slovutní páni a majstri! Dal som vás preto zvolať, aby ma každý raz namaľoval. Nechcem však, aby ste mi pridávali na kráse, skôr si nechám páčiť, ak bude obraz škaredší, než je moja tvár.“
„Načo by sme Tebe, pane a kráľu náš, krásu dodávali?“ povedali umelci; „my budeme radi, keď náš štetec dokáže zobraziť skutočnosť.“
S chuťou sa pustili maliari do práce a v krátkom čase bolo v peknej sieni postavených niekoľko podobizní kráľa a kráľ sa so svojou radou prišiel na ne pozrieť, ktorá zo všetkých by sa najlepšie hodila na poslanie.
„Ja myslím, milostivý kráľu,“ povedal dvoran, „že Vaša tvár všetky tie podobizne prevyšuje, veď sa mi nezdá ani jedna z nich celkom taká, ako je tvár Vašej Milosti.“
„Ani som nechcel, aby ma dobre vystihli. Myslím, že sa princezná hnevať nebude, keď budem v skutočnosti o niečo krajší ako na obraze.“
V tom domnienke vybral aj obraz, ktorý sa mu najmenej páčil, dal ho do zlatého rámu osadiť drahými kameňmi a poslal svojich najprednejších dvoranov s veľkým sprievodom koní a s darmi k otcovi krásnej princeznej, aby ho požiadali o jej ruku.
S nevýslovnou túžbou očakával ich návrat. Asi o týždeň prišli, ale všetci boli smutní a mrzutí, takže Miroslav z ich úst nič potešiteľné nečakal.
„Pane a kráľu náš,“ povedali vyslanci, keď predstúpili pred kráľa, „nepočuté je to urážanie, ktoré sa nám stalo, a bojíme sa Vašej Milosti všetko odhaliť.“
„Len hovorte, nech je to čokoľvek.“
„Od kráľa sme boli láskavo a pohostinne prijatí a celý dvor bol potešený, že Vaša kráľovská Milosť chce princeznú Krasomilu za paniu. Druhý deň sme šli k princeznej s poklonou; nikomu ešte nebolo dopriate dotknúť sa jej ruky, a tak aj my sme museli pobozkať len lem jej rúcha. S pohŕdaním pozrela na obraz Vašej Milosti a podávajúc nám ho späť povedala: Kráľ tu vyobrazený nie je hoden, aby mi obuv zaväzoval!
Krv nás od hanby pálila, ale starý kráľ nás prosil, aby sme pravú príčinu zamlčali, že on sám od svojej dcéry veľa zažije, ale že sa to všetko azda dá napraviť, a princezná že musí predsa privoliť. Nám sa však takáto kráľovná nezdala byť pravou matkou svojich poddaných, a my sme radšej odišli, nedbajúc na nič.“
„To bolo najmúdrejšie, som s konaním úplne spokojný. O ostatné sa postarám sám,“ odpovedal kráľ, ale líca mu horeli hnevom nad pyšnou pannou. Dlho rozmýšľal, čo má teraz robiť, až napokon jeho bystrý rozum našiel cestu, po ktorej sa mu zdalo najvhodnejšie kráčať. Zavolal svojho starého radcu a správcu a tomu jedinému zveril svoj zámer, ktorý od neho bol schválený.
Druhý deň sa to na hrade len hemžilo, lebo sa kráľ chystal na cestu, správu krajiny odovzdal svojim radcom a hrad starému správcovi. Tretí deň odišiel. Na pomedzí svojho kráľovstva poslal celú svoju družinu so všetkým všudy späť, a vzal len niečo šatstva a peňazí, išiel sám samotinký ďalej.
Bol krásny jarný deň a princezná Krasomila sa prechádzala po záhrade. Krásna bola, pravda, ako bohyňa Lada, ale jej tvár bola ruža bez vône, záhrada nezohriata slnečnými lúčmi. A predsa mala v duši jemný cit, lebo často nad nešťastím chudobného zaplakala a štedro rozdávala almužny; no bližšie k nej nesmel pristúpiť žiaden žobrák, aby sa jej nedotkol svojou špinavou rukou. Množstvo panovníkov sa už uchádzalo o jej ruku, ona však každým pohrdla. Jej myšlienky mali orlie krídla a rady by sa boli vzniesli až k slnku. Starý kráľ ju často karhal a hrozil jej za prílišnú pýchu trestom božím. Na to mu však odpovedala:
„Môj ženích sa musí krásou, vznešenosťou, umením a šľachetnosťou nad iných skvieť, inak nikdy nebude mojím.“
Keď sa tak v záhrade prechádza, príde k nej otec a vraví:
„Dcéra moja, ja som prijal do služby mladého muža a urobil som ho hlavným záhradníkom. Ale zdá sa mi byť na ten úrad príliš učený; vyzná sa tak dobre v záhradníctve ako v písomníctve, v tom ako v hudbe, takže som nad ním až ostal ohromený a s radosťou som ho prijal na svoj dvor. Takého učeného muža nemáme. Čo myslíš?“
„Nemôžem nič povedať, lebo som ho nevidela. Ale myslím, že si, otče, urobil dobre, lebo taký muž je pri dvore ako drahý klenot. Ak je v hudbe naozaj taký cvičený, ako hovoríš, a inak človek ušľachtilých mravov, mohol by ma doučiť na harfu; neráda pohrešujem svojho zomretého učiteľa. Pošli teda po cudzinca.“
Kráľ s tým súhlasil a princezná vošla do letnej siene, do ktorej o malú chvíľu vstúpil Miroslav.
„Najhlbšiu poklonu skladám k Vašim nohám, milostivá pani, a čakám na Vaše rozkazy,“ povedal Miroslav, sklonil hlavu k jej nohám a pobozkal lem drahého rúcha, pričom pozrel na princeznú okom, s akým sa ona dosiaľ nestretla. Začervenala sa hrdá panna a uprela zrak na ružu, ktorú si pred chvíľou v záhrade odtrhla.
„Aké je Vaše meno?“ pýtala sa po chvíli Miroslava prívetivým hlasom.
„Miroslav,“ odpovedal on.
„Otec mi povedal, Miroslave, že sa vyznáte v hudbe, a ja som si už dávno priala mať učiteľa, ktorý by ma doučil hrať na harfe. Veľmi by som Vám bola vďačná, keby ste nastúpili na miesto môjho zomretého učiteľa.“
„Ak bude moje skromné umenie schopné túto službu vykonávať, budem sa pokladať za šťastného.“
„Ostatné Vám povie kráľ,“ povedala na to princezná a pokynula rukou na znamenie, že cudzinec je prepustený. Dlho ešte stála Krasomila a nevedela, čo sa to s ňou stalo, v hlave jej to šepkalo a šumelo ako lákavé hlasy, ako sladká hudba, a v srdci ju to pálilo, ako keď sa na väzňa po dlhej tmavej noci prvýkrát usmeje slniečko, otvorí dokorán brány jeho srdca, aby sa každý kútik naplnil nebeským svetlom. Ozvali sa kroky a Krasomila sa zo svojich myšlienok prebrala. Bol to kráľ.
„Nuž,“ pýtal sa, „prijala si Miroslava za učiteľa?“
„Ja som mu to navrhla, ale kedy by som mala začať, o tom práve rozmýšľam.“
„Urob podľa ľubosti. Čo sa mňa týka, ja si pri jeho mene pripomínam kráľa Miroslava a denne sa bojím, že túto urážku od Teba nezvládne a vypovie mi vojnu. Dcéra, dcéra, vtedy si sa veľmi pomýlila.“
„Netrap ma, otče! Ja by som bola nešťastná, keby som si musela toho kráľa vziať; preto zostanem pri svojom názore.“
Kráľ sa zamyslel a mrzuto odišiel.
Druhý deň sa všetko usporiadalo a hodiny sa začali.
Miroslav bol horlivý učiteľ, Krasomila bola pozornou žiačkou a ľadová kôra, ktorou pýcha obložila jej srdce, sa deň čo deň viac a viac rozohrievala. Často si jej panny šepkali:
„Čo sa to len s našou princeznou stalo, nikdy sa človek nesmel opovážiť dotknúť sa jej ruky, a teraz si z toho nič nerobí, keď jej Miroslav pri odchode ruku pobozká.“
Láska premohla hrdú pannu. Už to bol dlhý čas, čo bol Miroslav pri dvore; všetci ho milovali, nad všetkých však Krasomila, hoci by to bola rada sama pred sebou zapierala. Raz prišla do záhrady, hrdo pozdravila hlavného dozorcu sadov, ale predsa si nesadla inde ako na sedadlo alebo do voňavej besiedky, ktorú kvôli nej Miroslav cez noc dal urobiť. Nemohla byť taká nevľúdna, aby milým slovom nepoďakovala za tento dôkaz jeho úcty. Z niekoľkých slov sa rozvinul rozhovor, lebo princezná sa mala veľa čo pýtať a rozkazovať. S učením to bolo práve tak; občas, keď ju napadli zlé rozmary, musel sluha učiteľa odbiť, že princezná nemá chuť na učenie. O chvíľu ju to zasa prešlo a sluha musel opäť bežať, aby učiteľ prišiel. Často, aby zachmúrenú tvár rozjasnila, podala mu ruku na pobozkanie, a takáto česť sa nestala ani tým najvyšším šľachticom.
Bolo podvečer, princezná sedela pri otvorenom okne, hrala na harfe a spievala, vedľa nej Miroslav, oko upreté na jej líce, zaliate zlatou žiarou zapadajúceho slnka. Zrazu sa zarazila a podala harfu učiteľovi.
„Ak Vaša Milosť dovolí, zaspievam teraz svoju pieseň,“ povedal Miroslav a Krasomila prikývla.
Začal: ale aký to spev! Čoskoro sa Krasomile zdalo, že počuje zvonenie strieborných zvonov, ktoré ju volajú do chrámu Pánovho na zbožnú modlitbu; čoskoro zasa, že ju láka ťahavý, lákavý hlas slávika do tienistej besiedky do náručia milovaného. Slnko zapadlo za vysokú horu; jeho posledný záblesk preletel do okna a strhol ľadový závoj, ktorý ešte ako pavučina držal srdce hrdej princeznej v putách. Ticho sklonila hlavu k Miroslavovi a slza padla na jeho ruku.
Akoby si to nevšimol, povedal Miroslav:
„Tá pieseň bola na rozlúčku, milostivá kráľovná moja! Zajtra musím odtiaľto preč.“
„Čo hovoríš, Miroslave? Ty nesmieš odtiaľto preč, nie, nie takto!“ vykríkla Krasomila trasúcim sa hlasom a chytila Miroslava za ruku. Vtom sa otvorili dvere a cez prah vkročil otec. „To je teda ten muž, ktorého miluješ?“ spýtal sa chladne zaskočenej dcéry.
„Áno, otče, milujem ho,“ odpovedala Krasomila a hrdo sa vzpriamila.
„A vieš ty, že mu chýba jedna z tých čností, ktoré si si u svojho budúceho manžela vymienila?“
„Viem, že Miroslavovi chýba vznešený rod, ale preto ho predsa milujem, aj keby bol postavený ešte nižšie.“
„Dobre teda, nech je Tvojím manželom ešte túto hodinu. Ale dlhšie v mojom zámku nezostaneš, aby si na moju hlavu neuviedla väčší posmech.“
„Ó milostivý kráľu,“ povedal teraz Miroslav a uklonil sa pred kráľom na koleno, „nemôžem privoliť, aby bola princezná skrze mňa nešťastná. Ja idem odtiaľto a všetko nech je zabudnuté.“
Kráľ však na to nedbal. Čoskoro priviedol svojho spovedníka a o nejakú hodinu bola Krasomila, hrdá princezná, ženou chudobného Miroslava a stála v svojich najjednoduchších šatách pred hradom, ťažko sa v duchu lúčiac s otcom, ktorý sa s ňou tak nevľúdne rozlúčil a z domu ju vyhnal ako chudobnú slúžku. Čoskoro sa však osmelila, vzala svojho manžela za ruku a skočila s ním do voza, ktorý ich mal odviezť až na kráľovské hranice.
Keď prišli až na pomedzie krajiny, kde mala byť Krasomila raz panovníčkou, vystúpili z voza a išli pešo ďalej.
„Ženo, moja drahá duša,“ povedal Miroslav Krasomile, „čo teraz urobíme? Ja síce mám v hlavnom meste brata, ktorý je pri dvore a pomôže mi k službe, ale dovtedy sa len-len vyhneme núdzi.“
„Veď nejaké peniaze ešte máme, zatiaľ budem pre ľudí pracovať a vynasnažím sa, aby som Ti starosti uľahčila,“ tešila Krasomila zarmúteného muža, hoci jej nebolo na srdci ľahko.
V najbližšom mestečku najal Miroslav zasa voz, aby žena nezvyknutá na chôdzu nemusela ísť ďalej pešo.
Keď prišli až do kráľovského hlavného mesta, najal Miroslav malú izbietku a tam sa s Krasomilou ubytoval. A dohovorili sa, že všetky nádherné šaty predajú a že kúpia jednoduchšie, čo naozaj urobili, ba aj jediný prsteň, ktorý mala Krasomila na ruke, obetovala na živobytie.
„Teraz pôjdem,“ povedal druhý deň Miroslav, „zadovážim Ti prácu a sebe službu, ku ktorej mi brat azda pomôže.“
Šiel a na obed sa vrátil s malým uzlíkom. Rozviazal ho, vybral jemné plátno a trochu ovocia. „Hľa, srdce moje, tu Ti nesiem prácu, ktorá Ti, keď ju dokončíš, bude dobre zaplatená; ovocie som dostal u svojho brata. Ó, ženo milá, ako som mohol Teba, kráľovskú dcéru, uvrhnúť do takého živobytia? Zvyknutá na všetky rozkoše, máš teraz pre ľudí robiť a núdzu znášať. Ó ja nešťastník!“ tak nariekal Miroslav a bozkával ruky svojej ženy, ktorej až po svadbe povedal, ako veľmi ju miluje.
„A čo nariekaš,“ odpovedala a jej oko sa na muža usmievalo, „veď som to sama tak chcela. Tvoja láska mi za všetko odplatí.“
S radosťou vzala jemné plátno a s chuťou sa pustila do práce. Usilovne šila, nedávajúc si pokoj ani v noci, a len na chvíľu odbehla, aby mužovi pripravila jedlo. Keď mala dielo hotové, vzala si na hlavu belostný jednoduchý čepiec a šla s Miroslavom odovzdať prácu. Bol to pekný dom, na ktorý jej Miroslav ukázal, a sluha ju viedol cez nádherné izby až ku komornej. Predsa jej bolo úzko, keď komorná prácu prezerala a potom všeličo vytýkala a z peňazí jej chcela uberať. Už jej líca horeli a slzy sa jej tisli do očí, vtom sa dvere otvorili a vážna dáma do nich vstúpila. Spýtala sa komornej, o čo ide, a keď prácu prezrela, prikázala, aby sa švadlene vyplatila mzda. Krasomila sa s poďakovaním uklonila a ponáhľala sa z domu von. Miroslavovi nepovedala ani slovo o tom, čo sa jej prihodilo. Spomenula si, že to asi aj jej vlastné komorné s úbohými švadlenami a inými robotníkmi robievali.
Asi o dva dni prišiel Miroslav zasa a ponúkol jej službu u jednej vznešenej dámy, kde by sa mala veľmi dobre. Krasomila bola spokojná, zahalila tvár a šla k tej panej do služby. Pani si ju prezrela od hlavy po päty, potom sa pýtala, čo všetko vie, a keď jej to Krasomila povedala, dáma povedala, aby zostala dva dni na skúšku.
Ale to boli trpké dva dni! Teraz videla, čo taká slúžka od rozmarných urodzených zažije, ako pohŕdavo sa s ňou zaobchádza. To bolo strojenie, behanie, nosenie, a koľko krikov a hádok, či nebol jeden prameň vlasov presne taký ako druhý, či sa živôtik dosť málo krčil. A predsa nie je také stvorenie božie lepšie ako iné; to Krasomila nemohla vydržať a o dva dni išla späť.
„Vieš, čo je nové, ženuška?“ povedal Miroslav o niekoľko dní nato, keď s rozjasnenou tvárou vstupoval do dverí. „Náš kráľ si priviezol nevestu a zajtra bude veľká hostina na zámku, na ktorej ju bude svojim poddaným pánom predstavovať. Najímajú vraj veľa kuchárok a kuchárov a každý dostane za ten deň niekoľko dukátov. Hľa, Ty vieš variť a veľa práce mať nebudeš, nešla by si tam za kuchárku?“
„Prečo nie, pôjdem. Toľko peňazí za deň tak ľahko nezarobím,“ odpovedala Krasomila.
Ráno zavčasu sa obliekla, uviazala si na hlavu obyčajnú šatku a šla s mužom na kráľovský hrad.
„Ja si zatiaľ tiež budem hľadieť nejakého zárobku a večer po Teba zasa prídem,“ povedal Miroslav, keď odchádzal z kuchyne, kam ženu doviedol.
Krasomila sa s chuťou pustila do práce, ktorú jej najprednejší kuchár na celý deň vykázal, a pre smútok si na zámku ničoho nevšímala. Všetko sa dobre darilo, už sa hostia schádzali a vozov nebolo ani konca. Práve bežala Krasomila cez chodbu, vtom jej cez cestu vbehne pán samé zlato a striebro, takže mu pre lesk ani do tváre nebolo vidieť.
„Prosím Vás,“ vraví hlbokým hlasom ku Krasomile, „zavolajte niekoho, aby mi zaviazal črievic.“
Krasomila sa naň spod oka obzrela, a keď podľa šiat videla, že to je sám kráľ, zohne sa a zaviaže mu črievic sama. Kráľ jej poďakoval a odišiel. O malú chvíľu príde kráľov sluha a pýta sa, kde je tá kuchárka, čo viazala kráľovi črievic, aby šla do horných izieb k panej komornej. Krasomila urobila, ako jej bolo naložené.
Vojde ku komornej, tá sa uklonila a prosila ju, aby vošla do ďalších izieb. S údivom sa obzerala Krasomila po nádherných komnatách, kde jej všetko pripomínalo domov. Boli to izby zriadené pre paniu a Krasomila si pomyslela, že tu bude iste bývať mladá kráľovná, ale čo ona tu má robiť, to dosiaľ nevedela. Vtom prišla až do obliekarne, kde ležali plné stoličky drahých šiat, plné stolíky klenotov.
„Tu si máte vybrať jedny šaty a k tomu klenoty; ja Vás oblečiem. Náš kráľ Vás chce za tú zdvorilosť, ktorú ste mu preukázala, raz vziať do tanca.“
„Pre Boha!“ zľakla sa Krasomila, „čo by povedal môj muž! Ja s kráľom tancovať, do tých šiat sa obliecť? Nie, nie, to neurobím.“
„Ani keď Ťa budem prosiť ja?“ pýtal sa za ňou hlas a ona videla pri sebe kráľa ..... spoznala svojho Miroslava!
Krasomila sa zľakla a v úžase sa predsa akosi bolestne spýtala:
„A prečo si to všetko urobil a tak si so mnou jednal?“
„Pamätáš sa azda, s akou hrdou odpoveďou si poslala späť mojich dvoranov s mojím obrazom? Vtedy som prisahal, že chcem Tvoju pýchu poníziť. Tvoj otec ma v tom utvrdil a Tvoja láska mi bola nápomocná. Avšak nebol by som Ťa tak dlho skúšal, keby Tvoj otec nebol prikázal; ja som trpel s Tebou.“
Vtom sa otvorili dvere a starý kráľ vošiel; všetci traja sa srdečne objímali.
„Dcéra, tá skúška bola síce trochu trpká, ale ver mi, že bude blahodarná pre Teba a pre Tvoje deti!“ povedal otec.
Vtom prichádzali hostia, a vidiac novú kráľovnú v drahom, zlatom vyšívanom rúchu a v kráľovskej korune, boli všetci jej krásou očarení, lebo ku všetkej spanilosti nastúpila miesto pýchy a hrdosti teraz prívetivosť a dobrota.
S hrdým čelom viedol Miroslav svoju milovanú ženu do siene, kde bolo panstvo zhromaždené, a s jasotom mladú kráľovnú privítalo!