Janko postavil vzducholoď

Bol jeden otec a mal troch synov. Prvý sa volal Jakub, druhý Matej a tretí Janko. Ten bol veľmi hlúpy. Raz prišiel od kráľa patent, že kto k nemu pricestuje na veternej lodi, dostane za ženu princeznú a s ňou celé kráľovstvo. Jakub teda žiada otca:
„Ocko, viete čo, ja mám chuť postaviť si takú loď, veď viete, princezná a kráľovstvo nie je maličkosť.“ Mama, keď otec súhlasil, napiekla mu bielych buchiet a Kubo išiel.
Prišiel do lesa a dal sa rúbať stromy. Do poludnia zrúbal sotva polovicu stromov, koľko potreboval na zbitie lode. Na obed si sadne na drevá a pomaly zajedá biele buchty. Vtom sa tu zjaví dedko a vraví:
„Synáčik, ako vďačný by som ti bol, keby si mi dal kus tej buchty.“ Ale Kubko, že nedá. Prišiel večer a Kubko nebol s loďou hotový. Smutný sa vrátil domov.
Na druhý deň šiel stavať loď druhý syn, Matej. Staval dopoludnia, poobedoval čierne buchty a opäť dedkovi nedal. Večer tiež nemal loď postavenú.
Tretí deň sa slávnostne hlási Janko, že pôjde tiež stavať loď. Všetci sa mu dali do smiechu, ale aby nepovedal, že ho nemajú radi, a keď prvých dvoch synov poslali, poslali aj jeho. Dali mu popolové buchty a Janko išiel. Prišiel do lesa a rúbal stromy. Na obed si sadol na slniečko a chystal sa, že sa pustí do popolových buchiet. Vtom pred ním stane ten dedko a prosí:
„Panáčik, daj mi kúsok tej buchty.“ Janko mal dobré srdce, a preto vraví:
„No vezmite si, strýko, aj celú, ja nemám ani hlad.“ Dedko mu poďakoval a pýtal sa ho, čo tu robí. Jankúšik mu hneď rozprával, že kráľ dá svoju dcéru vetroplavcovi a že si on chce takú loď urobiť.
Dedko vraví:
„Keď si bol taký dobrý a dal si mi kus buchty, môžeš si teraz ľahnúť a odpočinúť si, ja ti zatiaľ tú loď postavím.“ Janko mu bránil, že je chudák starý a že on má viac síl, ale dedko si to nedal vyhovoriť. Janko si teda pomyslel:
„No, keď to bratia nespravili, nemusím ju mať ani ja,“ a zaspal.
Zatiaľ dedko zapískal a loď tu stála. Zobudil Janka a vraví:
„Túto ti dávam loď a tu je k nej kľuka. Keď tou kľukou otočíš, loď pôjde; len tú kľuku nikomu nedávaj.“
Janko poďakoval, sadol na loď a letel domov. Jeho bratia zazerali ako blázni, keď on tu vletel s loďou na dvor. Janko vyliezol, uschoval kľuku a išiel spať. Bratia vliezli do lode, skúšali, ale ono im to nijako nechcelo letieť ako Jankovi. Museli teda toho nechať až na ráno. Ráno zas boli tam skôr ako Janko a volali naň, aby im išiel ukázať, ako sa v tom jazdí. Janko im povedal, aby počkali a vyliezli, vskočil do lode, zatočil a letel k zámku. Bratia naňho volali, ale on sa už nevrátil. Letel cez jedno mesto. Tam videl, že pri národnom dome stojí poľovník a mieri na vežu. Jankúšik k nemu zletí a pýta sa ho, čo robí. On vraví:
„Už skoro rok mierim na vežu, na komára, a keď už chcem vystreliť, vtom mi ty vletíš do rany.“ Janko ho prosil, aby sa nehneval a vzal ho so sebou.
Letia spolu a letia cez jeden les. V tom lese bol obrovský silák, ktorý jednou rukou vytrhával silné stromy a cez koleno ich lámal. Janko sa mu ponúkol a on k nemu vyliezol. Potom leteli cez obrovskú skalu. Nad tou skalou sedel skalojedec a plakal, že je hladný. Janko sa pýtal, prečo sa teda do tej skaly nepustí, ale on povedal, že by ju pri prvom otvorení huby prehltol. Janko si pomyslel:
„Chlapík, môžeš mi byť dobrý,“ a vzal ho so sebou.
Potom prišli k jednému, ktorý sedel pri rybníku a plakal, že je smädný. A keď sa Janko pýtal, prečo sa nenapije, povedal, že by rybník zmizol, keby len hltol. Janko ho vzal tiež na loď. Teraz leteli popri jednej ceste. Po nej sa vliekol človek a mal na nohách priviazané mlynské kamene. Janko sa pýtal, prečo to, a on povedal:
„Keby som nemal tie kamene, urobím krokom míľu cesty.“ Janko ho vzal so sebou. Nakoniec prichádzali k mestu; pri ňom sedel človek, ktorému bola nesmierna zima. Janko sa ho pýta, čo to robí, že z neho ide taká zima, a on vraví:
„Zapchávam otvor, keby som ho otvoril, hneď by ste všetci zmrzli.“ Janko ho zase vzal so sebou.
Prídu na dvor. Kráľ pozerá, aká sa to sem ženie čeľaď, ale keď prišli na veternej lodi, musel ich prijať. Janko sa hlásil o princeznú. Kráľ mu ju nechcel dať a radil sa s čarodejnicou, čo počať. Čarodejnica mu dala radu, aby vyslal svojho najrýchlejšieho sluhu po vodu a Janko tiež jedného, a kto príde skôr, ten že vyhrá.
Janko odviazal bežcovi mlynské kamene a poslal ho. Bežec si myslel, že času je dosť, a ľahol si pod gaštan. Kráľov posol už tu bol späť a Jankov bežec ešte spal. Janko sa už bál, že prehrá. Vtom k nemu príde poľovník a pýta sa, ako mu dopadla skúška. Janko mu to vraví, že bežec ešte spí a kráľov posol že už je späť. Poľovník teda bác, a už sa konár zachrastil bežcovi na nos. Vyskočil a už tu bol s vodou. Ešte na schodoch predbehol kráľovho sluhu.
Opäť sa radí kráľ s čarodejnicou. Tá radí:
„Nech zje tristo volov.“ Janko postavil do chlieva skalojedca a mäsiari len voly sekali a hádzali mu ich. Keď zjedol tristo volov, kričal, že je hladný.
Opäť čarodejnica radí:
„Kúr štrnásť dní v peci, kým bude žeravá, a potom nech sa v nej vyspia.“ Dobre. Kráľ dá rozpáliť pec a prikáže im tam ľahnúť. Najprv liezol zimár a pustí zimu. A tak pec vyvetral, že im ešte bola zima.
Potom radí čarodejnica, aby vyniesli všetky poklady, ktoré sú v kráľovej pivnici. A stalo sa, ako čarodejnica radila, a bolo tých pokladov obrovské vrece.
To vrece stálo na kráľovskom dvore a vyzeralo ako chalupa. Ako to Janko uvidel, nabral rozum. Schmatol princeznú a silák, čo lámal tie stromy, schmatol vrece, a s celou družinou sa dali z mesta na útek. Silák nemohol prelezť bránou a uviazol za vrece. A trhol sebou, strhol bránu a utekal so všetkým, čo mohol.
Keď sa kráľ dozvedel, že Janko s princeznou ušli, pozbieral švadronu husárov a dal ich prenasledovať. Tu sa ten so zimami zastavil, a keď išli cez rieku, pustil mráz a všetci zamrzli. Keď sa husári nevracali, kráľ poslal pluk pešiakov. Keď videl Janko, že sa za ním ženie prach, prikázal skalojedcovi, aby sa zastavil a presvedčil sa, čo to je. On teda čaká: len čo videl, že to je kráľovo vojsko, otvoril hubu a všetkých ich prehltol.
Zatiaľ sa dostali s Jankom do lesov. Tu silák postavil poklady a dal sa stavať palác. Bežec všetko prinášal a za niekoľko hodín bol zámok postavený. Hneď sa všetko v paláci zariadilo a Janko s princeznou tam blažene žili.
Raz prišiel do toho lesa kráľ na poľovačku. Zašiel k zámku a pri hostine spoznal, že na tanieroch je vyryté jeho meno. Spoznal, že to je jeho zať a dcéra; zmieril sa s nimi a daroval im svoje kráľovstvo.