O Pánu Bohu

O Pánu Bohu I. V tých časoch, keď Pán Ježiš so svätým Petrom chodil po „širokom svete“, všeličo sa im na ceste prihodilo. Raz prišli na noc do jednej dediny, kde im dlho nechcel nikto dať nocľah, až predsa našli sedliaka, ktorý sa uvoľnil dať im nocľah. Prikázal čeľadníkovi, aby im postlal v prístodolku na slamu, a kým išli spať, ešte ich dobrou večerou pohostil. To sa Petrovi, ktorý sa hneval, že im nikto nechcel dať nocľah, veľmi páčilo a neprestal sedliaka chváliť. „Tak chváľ, Petre, aby si neprechválil,“ povedal mu Ježiš. Ráno sotva sa trochu rozvidnievalo, už sa prihnala čeľaď do stodoly. Peter sa zobudil z milého sna a veľmi sa hneval, že ho sedliak tak zavčasu zburcoval. „Hej!“ skríkol sedliak, „vy tam, nocľažníci, hybaj hore, poďte nám pomôcť, kto chce jesť, musí pracovať!“ Peter sa ani nehýbal, lebo videl, že majster tiež ticho leží. Čeľaď sa pustila do mlátenia; keď bolo trikrát dokola, vraví sedliak: „Ha, čože necháme spať tých lenivcov? Keď sa najedli, nech idú pomôcť. Choď, Jurko, ha, capni krajného po chrbte.“ Peter ležal na kraji, dostal teda cepom po chrbte. Ale ani nepípol, lebo videl, že Pán Ježiš sa nehýbe. „I toť to spí ako snopy,“ povedal gazda a zase mlátili ďalej. Tu šepká Pán Ježiš Petrovi: „Petre, presuň sa na moje miesto, keby sedliak prišiel, aby si nedostal zase ty.“ Peter rád poslúchol, chrbát ho bolel ešte od prvej rany. „I toť sú duby,“ rozkričal sa sedliak, „hrom keby im do uší tĺkol, nebudú počuť, počkajte, teraz ťuknem toho druhého, azda ten sa pohne!“ Ako povedal, tak urobil. Že ležal Peter na Ježišovom mieste, dostal zase on, a to poriadne. Nepovedal nič, ale myslel si: Je to predsa pekná vec, keď človek leco vopred vie, môže sa všeličomu nemilému uhnúť. Sedliaka budenie už omrzelo, nechal pocestných ležať, na raňajky ich však už nevolal. Pocestní sa pekne ticho z prístodolku vykradli. Na ceste neprestal Peter sedliaka haniť, Ježiš mu však zase povedal: „Petre, čo chváliť nemôžeš, nehaň.“ II. Keď prišli do druhej dediny, mali obaja hlad; i vraví Pán Ježiš: „Petre, choď, kúp mlieka!“ „I nie mlieka, pane, radšej kúpim homôľky,“ žiadal Peter, ktorý rád homôľky jedával. „Nech sa ti stane podľa tvojej vôle; tu máš peniaze a kúp tri homôľky.“ Peter šiel do jedného statku kupovať homôľky; za chvíľku sa vrátil a doniesol dve homôľky. „Kde je tretia, Petre?“ pýtal sa Ježiš. „Pane, nepredali mi viac ako dve,“ uisťoval Peter. „Naozaj je to tak, že si dostal len dve?“ „Naozaj, pane,“ ubezpečoval Peter. „Ty rád homôľky, Petre, azda si jednu zjedol, priznaj sa, veď aj tak patrila tebe.“ „Nie, pane, nech som nehoden tvojej lásky, ak som homôľku okúsil,“ povedal Peter. Ježiš už nepovedal nič, rozdelil homôľky, jednu sebe a jednu Petrovi, a keď sa naraňajkovali, šli ďalej. Prišli do lesa, kde si chvíľku oddýchli; tu vraví Ježiš Petrovi: „Petre, nemám peňazí a budeme ich potrebovať. Tu pod pňom, na ktorom sedíme, leží poklad. Vezmi nejaký sochor, vypáč peň a zdvihni ho.“ Ochotne Peter urobil, ako pán prikázal, a keď peň prevalil, naozaj tam ležal poklad zložený zo samých zlatých peňazí. I vyzdvihol ich a položil na kôpku pred majstra. Ježiš peniaze spočítal, rozdelil na tri rovnaké kôpky, potom dal jednu Petrovi, jednu vzal pre seba a tretiu nechal ležať. „A pre koho, pane, je tá tretia kôpka?“ pýtal sa Peter zvedavo. „Tá patrí tomu, čo tu tretiu homôľku zjedol.“ Tu sa Peter začervenal, sklopil oči a začal sa vrtieť. „Pane,“ vyrazil napokon zo seba, „priznávam sa ti, že som – zjedol – homôľku – ja. Myslel som si, že ju aj tak pre mňa chystáš, veď ty, pane, nerád homôľky jedávaš. Odpusť!“ Ježiš odpustil láskavo svojmu učeníkovi, keď skrúšene sľuboval, že sa polepší. Nato Peter zhrabol peniaze a šli ďalej. III. Šli okolo hostinca, kde tesári mali muziku. „Pane,“ povedal Peter, ktorý veľmi rád tancoval, „poďme tam.“ Pán Ježiš mu to vyhováral, hovoriac, že sú tam opilí a pred opilým že sa aj Pánboh z cesty vyhýba. Peter však nedal pokoj, až mu Ježiš dovolil, aby šiel. „Ale len na chvíľku,“ povedal, „a ja ťa tu budem čakať.“ Sadol si na drevo, ktoré tam tesári boli otesali. – Chvíľku Peter pozeral na tanec, počúval krik a vravu, ale potom sa mu muzika vliala do nôh, a on sa dlho nerozmýšľajúc vyhliadol si jedno pekné dievča a chutne sa pustil do tanca. To dievča si však priviedol jeden mladý tesár, a keď videl, že mu ho berie iný do tanca, hneval sa, ale vidiac, že je to cudzinec, nechcel mu to pre raz vyčítať. Lenže Petrovi sa tancovanie zapáčilo, a tesár sa nemohol dievčaťa dopýtať. To mu rozvrilo krv, žlč mu pretiekla, slovo dalo slovo, a skôr než sa kto nazdal, chytil sa Peter s tesárom do vlasov. Kamaráti, samozrejme, hneď pri tom boli, a tak sa to nemohlo skončiť inak, než že Petrovi vybili. Predtým ho ešte aj von vyhodili, čo sa mu, samozrejme, nepáčilo. Peter došiel k svojmu majstrovi a zvolal plný hnevu: „O pane, kiežby bolo v mojej moci, nie drevené, ale železné suky by som tým hrubiánom natĺkol do dreva.“ „Kto chodí k močidlu, neujde nádche! Rozmysli si to, Petre, skôr než sa budeš chcieť mstiť,“ povedal mierne Pán Ježiš a šiel ďalej. Peter celý zamračený za ním. IV. Raz šiel Peter veľmi zamyslený popri svojom majstrovi, až tu zrazu vraví: „Pane, musí to predsa byť krásna vec, byť Pánom Bohom; kiežby som len pol dňa bol Pánom Bohom, potom by som zase rád bol Petrom.“ Ježiš sa usmial a vraví: „Nech sa ti stane podľa tvojej vôle, od tejto chvíle až do večera si ako Pánboh.“ Dochádzali práve k jednej dedine, z ktorej vyháňalo sedliacke dievča kŕdeľ husí. Vyhnavši ich na lúku, ponáhľalo sa zase k dedine. „Hej, dievča, čo nechávaš tie husi samy a nebudeš ich pásť?“ pýta sa Peter dievčaťa. „I čo si myslíte, že by som dnes husi pásla, – veď je u nás posvätenie,“ odsekla dievka. „A kto ich bude pásť?“ pýta sa Peter ďalej. „Dnes ich musí Pánboh pásť,“ odpovedalo dievča a ponáhľalo sa k dedine. „No, Petre, musíš pásť,“ povedal Ježiš Petrovi s úsmevom. Peter sa zdráhal, vyhováral sa, že to bol len žart, ale Ježiš nedbal na jeho vyhováranie, chcel-nechcel musel pásť, a Ježiš šiel zatiaľ do dediny na hody. Od tých čias už nikdy nechcel byť Peter Pánom Bohom. V. Raz šli zase cez jednu dedinu, a tu počuli z jednej chalupy veselý spev a pišťalku; i pýtali sa okoloidúceho dedinčana, čo sa tam slávi, a on im povedal, že svadba dcéry chalupníka. Povedal teda Ježiš Petrovi: „Poď, Petre, vojdeme k mladým manželom, zaželáme im šťastie a dáme darček do hospodárstva; avšak pamätaj, Petre, okrem chleba a soli nič neprijmeme, pretože to sú ľudia chudobní.“ Vošli teda do domu; hospodár ich veľmi úprimne privítal, podal im chlieb a soľ a hneď museli medzi svadobčanmi zasadnúť. Hoci však Ježiša nútili jesť, nepožil nič viac okrem chleba. Peter, hoci by rád bol koláče jedol, tiež sa poďakoval, pripomínajúc si majstrov zákaz. Lenže čím viac sa na ne díval, tým väčšiu mal chuť. Keď sa majster na chvíľku zo svetlice vzdialil a hospodár opäť Petra nabádal, aby si len koláč vzal a na svojho druha nedbal, keď nechce jesť, nemohúc sa už premôcť, poslúchol a nechal si nastrkať plné vrecko koláčov. Jesť však neodvážil sa, bojac sa, aby ho majster nevidel. Ježiš svadobčanov štedro obdaroval a šli ďalej. Peter by sa bol veľmi rád pustil do koláčov, ale pred majstrom nemohol. Vchádzali do lesa, a Peter vidiac, že majster akosi zamyslený kráča dopredu, zostával pozadu, siahol si do vrecka po koláč a rýchlo si kus odhryzol. Tu sa však práve Ježiš za ním obrátil. Peter si prikryl ústa dlaňou, žuvanec do nej vypľul, hodil ho za seba, a keď sa Ježiš pýtal: „Petre, čo to žuješ,“ odpovedal: „Nič!“ – Ježiš ho pri tom nechal a šiel, hlavu majúc ako v zamyslení sklonenú, ďalej. Peter toho opäť využiť chcejúc, vytiahol si koláč a odhryzol. Sotva však začal žuť, Ježiš sa zase obrátil a pýtal sa, čo to žuje. Peter ako predtým žuvanec vytiahol, a hodiac ho za seba, povedal, že nič. – Tak to trvalo, až Peter všetky koláče rozžuval a za seba pozhadzoval, lebo mu prehltnutie každého sústa Ježiš obrátením sa za ním a otázkou, čo žuje, prekazil. Keď posledné sústo za seba hodil, vraví Pán Ježiš: „Petre, vráť sa a pozbieraj zopár tých nicotností, čo si za seba hodil, ja tu na teba počkám.“ – Peter vyrozumiac z týchto slov, že Ježiš jeho lož prehliadol, zahanbený sa obrátil do lesa. Keď sa vrátil, podávajúc Pánu Ježišovi, čo v lese našiel, povedal: „Pane, nič iné som na ceste nevidel než toto: pri zemi sa mi zdalo, že to sú žuvance, ale zbierajúc ich, videl som, že každý je zakorenený v zemi a že to nie žuvanec, ale akási rastlina.“ „Je to rastlina, vyrástla z Božieho daru, ktorý si, ty, Petre, pozhadzoval,“ odpovedal Ježiš. Peter prosil o odpustenie a Pán Ježiš mu odpustil. Potom šli ďalej, a keď prišli do najbližšej dediny, vošiel Pán Ježiš k jednej veľmi chudobnej žene a požiadal ju, aby mu tú rastlinu, čo Peter pozbieral, pripravila, a keď nevedela ako, Pán Ježiš jej povedal, že sa robí s octom. Jedlo to, keď bolo pripravené, Petrovi i žene chutilo, – a boli to vraj hríby. Pretože však vyrástli zo súst od chudobného prijatých, chcel Pán Ježiš, aby chudobným ľuďom úžitok z nich patril, a preto naučil tú chudobnú ženu ich pripravovať a povedal jej, kde ich má zbierať, a preto sa vraj hríby tak veľmi množia. Že však Peter neustále žujúc predsa sýty nebol, preto vraj ani hríby nenasýtia. „Pane,“ vravel raz Peter Pánu Ježišovi, keď sa spolu okolo mesta Jeruzalema prechádzali, „rád by som vedel takú reč, ktorej by málokto rozumel.“ „A načo ti taká reč? – Kým si vo vlasti, stačí ti materinský jazyk, a keď pôjdeš ďalej, postaráme sa, aby si sa naučil reč, ktorá ti bude potrebná,“ povedal Pán Ježiš. „Ale, pane, ja by som predsa len rád takú reč už teraz vedel, prosím ťa, povedz mi, ako by som sa ju naučil?“ prial si Peter. „Nech sa ti teda stane podľa tvojej vôle,“ povedal Pán Ježiš, a zdvihnúc palicu, udrel ňou na veľký pri ceste ležiaci peň hovoriac: „Hanserl, steh auf!“ Na tie slová sa začal peň oživovať a stal sa z neho štvorhranatý chlap. Naťahoval sa, zíval, a potom vyvalil oči na Petra, ktorý s najväčším údivom naň hľadel, a zvolal: „Was host mi ufgweckt, du Sapprmentr, jetzt gaj he'a unci hilf mr och aufstihn!“

„No, Petre, to je tá reč, ktorej málokto rozumie, a to tvoj učiteľ!“ povedal Ježiš. „O pane, odpusť mi, nebudem už nikdy mať takú túžbu a spokojný budem so svojím materinským jazykom!“ Vtedy mu však Pán Ježiš vraj neodpustil, a musel chcel-nechcel od toho chlapíka učiť sa po nemecky. VI. Že je všade dobrých i zlých ľudí, o tom sa Peter, chodiac s Pánom Ježišom, často presvedčil. Raz prišli neskoro večer do dediny. Pán Ježiš chcel žiadať o nocľah v najchudobnejšej chalupe, ale Peter prosil majstra, aby šli do niektorého z veľkých statkov, tam že býva všetkého dosť, že iste dostanú dobrú večeru a nocľah. Pán Ježiš Petrovi nebránil, hovoriac mu, aby šiel. Sám však zostal sedieť pred tou chudobnou chalúpkou. Peter šiel do statku, ktorý bol zo všetkých najväčší. „Tu bude všetkého dosť a dostaneme dobrú večeru a nocľah,“ myslel si Peter. Ale mýlil sa. – Sedliačka ho hrubo odbila, hovoriac: „že ona nevarí pre tulákov, ani pre nich lôžko nemá“. Peter sa hneval, že ho tak odbili, ale ešte sa nedal odstrašiť a šiel do druhého statku; avšak aj tam ho odbili - a tak aj v treťom. Omrzelo ho to a vrátil sa naprázdno k majstrovi. „Poď, skúsime to tu v tej chalúpke,“ povedal mu Ježiš a obaja vošli do chalupy. Zastihli ženu s deťmi práve pri večeri. Na všetkom bolo vidieť veľkú chudobu. – Peter si myslel: „Tu nepochodíme, veď nemá tá vdova sama nič.“ Ale mýlil sa. Keď Ježiš prosil o nocľah a večeru, odpovedala mu vdova veľmi ochotne: „Ak chcete byť vďační za to, čo vám môžem podať, rada vám poslúžim.“ Ježiš bol spokojný so všetkým a vdova hneď vstala, vyšla von, a netrvalo dlho, doniesla im na miske polievku. Ospravedlňovala sa, že polievka je málo mastná, ale hoci by ju rada bola viac omastila, že nemá viac oleja. „Petre, počítaj tie očká, čo plávajú na polievke,“ povedal Pán Ježiš. Peter počítal a bolo ich vyše kopy, len pri povrchnom počte. Keď sa najedli a mali sa odobrať na lôžko, ktoré im vdova, ako najlepšie mohla, na povale postlala, vysypal Ježiš na stôl práve toľko zlatých peňazí, koľko bolo na polievke očiek, a všetky ich žene daroval. Úbohá vdova nevedela, kam sa od radosti podieť. Zavčasu ráno šla do susedného veľkého statku kúpiť mlieka, aby pocestným mohla pripraviť dobré raňajky, a tu sedliačke rozprávala, ako ju pocestní za trochu zlej polievky obdarovali, že koľko na nej bolo očiek, toľko zlatých peňazí dostala. Sedliačka bola lakomá. Povedala teda žene, aby pre nich nevarila, že ona si ich sama na raňajky pozve, že má všetkého doma a že ich môže ľahšie dobrou polievkou uctiť ako ona. Žena jej odpovedala, že to pocestným vyrozpráva, ak budú chcieť prísť. Keď to žena doma povedala Petrovi a Pánu Ježišovi, povedal Pán Ježiš, že pôjdu. Šli, sprevádzaní ďakovaním chudobnej vdovy. Bohatá sedliačka im pripravila polievku veľmi dobrú a tak ju omastila, že pre olej nebolo vidieť polievku. „Keď zaplatili zlú polievku tak dobre, ako mi zaplatia tú dobrú,“ myslela si. — Pán Ježiš však neprikázal Petrovi počítať očká — ani nebolo čo počítať, bolo len jedno oko cez celú misu. — „Ale, pane,“ povedal Peter, „tá sedliačka by si zaslúžila, aby si sa jej odmenil za jej zdvorilosť a za tú dobrú polievku. Tá včerajšia nebola taká dobrá.“ — „Petre, mne chutila lepšie ako táto; chudobná vdova ju omastila poslednou kvapkou oleja a dala ju úprimne, nečakajúc žiadnu odmenu. Táto dáva zo zisku, a preto odmenu nezaslúži. Len kto rád zo svojho udelí, tomu Pánboh nadelí,“ — povedal Ježiš Petrovi. Ale sedliačka tiež počula, počúvala za dverami a veľmi ju to mrzelo. — Keď od stola vstali, zdvorilo sedliačke poďakovali a šli ďalej. VII. Raz zase, keď chodil Ježiš so svätým Petrom po tom „širokom údolí“, prišli na rázcestie, kde sa mnoho ciest križovalo; nevedeli, ktorou sa dať k najbližšej dedine alebo mestečku. „Počkaj, pane, tamto vidím na poli sedliaka ležať, spýtam sa ho a on povie, kade by sme sa mali dať,“ povedal Peter; a ako povedal, tak urobil. Muž ten ležal na bruchu a hovel si. Keď sa ho Peter pýtal, nedal mu ani po dvakrát odpoveď, po tretí raz zdvihol lenivo nohu hovoriac: „Tamtade!“ — a viac sa ani nepohol. „Pane, takého lenivca a nezdvorilca som za života nevidel, ako je tento muž!“ oznámil Peter Pánu Ježišovi a rozpráva, ako ho sedliak odbil. Šli teda naslepo. O kúsok ďalej stretli mladé dievča, ktoré nesúc na hlave džbán, ľahkým krokom ako srnka cestou kráčalo. I spýtal sa ho Pán Ježiš, či dobre idú k dedine? „Dobre, dobre, tamto sa dajte vľavo — ale ja radšej pôjdem s vami ten kúsok cesty a ukážem vám, aby ste nezablúdili,“ ochotne povedalo prívetivé dievča, a obrátiac sa, šlo s nimi kus cesty späť, až uvideli dedinu, potom milo pozdravilo, ponáhľajúc sa tam, kam predtým mierilo. To sa Petrovi nesmierne páčilo; i povedal Pánu Ježišovi: „Pane, mal by si tomuto dievčaťu za jeho zdvorilosť nejakú milosť udeliť!“ „Dáme ju tomu lenivcovi!“ povedal Ježiš. „To by jej bola večná škoda,“ takmer sa rozkričal Peter, „pomysli, pane, taký nezdvorilý chlap, a ona taká prívetivá, obratná dievčina, to by sa k sebe nehodili.“ „Práve, Petre; — ona má dosť toho, čoho sa jemu nedostáva. Keby mal ženu, aký je sám, zhnili by obaja, ale táto ho napraví a dobre sa jej potom s ním povedie.“ Peter musel dať majstrovi za pravdu, ale ľúto mu bolo čipernej dievčiny, že sa má dostať lenivcovi. VIII. Raz zase šiel Pán Ježiš s Petrom navštíviť Martu, ku ktorej sa často so svojimi učeníkmi schádzal. — Keď šli po uliciach mesta Jeruzalema, stretli dievča, chudobne síce, ale čisto oblečené. Peter si ho takmer ani nevšimol, ale keď prešlo, povedal Ježiš: „Dobrá to panna!“ O kus ďalej stretli zase dievča v drahých šatách vystrojené. — Keď prešlo, vraví Peter: „To je pekná panna!“ — Ježiš mlčal. „Ale, pane, keď šlo predtým to dievča chatrne vystrojené popri nás, pochválil si ho, a tomuto dievčaťu sa zdá, že sa ti nepáči, prečo?“ „Pozrel si tým pannám na nohy, Petre?“ „Nepozrel, pane!“ „Keby si bol tak urobil ako ja, bol by si videl, že tá panna chatrne vystrojená mala nohy umyté, biele ako z alabastru, – z čoho je zrejmé, že je to dievča poriadne, dobré. – Druhá naopak mala šaty drahé, ale nohy nečisté, z čoho je vidieť, že sama na seba nedbá – a preto ani pekná nemôže byť nazvaná. – Petre, nie všetko je krása, čo sa líči, pamätaj si to!“ Vošli k Marte. Marta ich s radosťou privítala a uviedla do siene, kde bolo zhromaždených niekoľko učeníkov a stôl prestretý, na ktorý starostlivá gazdiná jedlá a pitie na uctenie svojich milých hostí prinášala. – Prišla aj jej sestra Mária Magdaléna, ale tá podľa svojho zvyku, posadiac sa na nízku stoličku k nohám Ježišovým, počúvala potichu poučné rozpravy svojho drahého majstra, nič okrem neho si nevšímajúc. – Peter na ňu hľadel a dlho na ňu hľadel, až potom sa k majstrovi obrátiac, šepkal mu celý nadšený: „Pane, tá Mária je krásna žena, však?“ „Petre, zapime to!“ (od toho vraj pochádza porekadlo, keď chce niekto niečo zahovoriť, že povie: Zapime to, Petre!) – odpovedal mu Ježiš, a obaja zdvihnúc poháre, ťukli si – a zapili to. IX. Raz zase šiel Pán Ježiš cez dedinu, a tu videl starého žobráka plačúceho vychádzať z brány veľkého statku. „Prečo plačeš, starček?“ pýta sa ho Pán Ježiš. „Och, pane, hlad mám, a nemôžem si kúska chleba vyprosiť. – Všade majú sedliačky prácu v konope, každá ma odbíja, že nemá kedy, a žiadna si nechce vziať toľko času, čo treba na odkrojenie a rozdrobenie chleba,“ nariekal žobrák. Ježiš mu povedal, aby posečkal, a sám vošiel do statku, z ktorého predtým žobrák vyšiel. – Sedliačka bola so slúžkami zamestnaná zväzovaním konope, ktoré do močidla chystali. – Pán Ježiš ju prosil o kúsok chleba. – „I toť sa s vami vrece roztrhlo – jeden za druhým! – Choďte, choďte – nemám kedy vám slúžiť!“ osopila sa naň sedliačka, a keď Ježiš predsa prosil, že jej to Pánboh nadelí, čo chudobnému žobrákovi dá, tu sa rozkričala zlostne: „Nepotrebujem vaše táranie, nič nedostanete – kvôli vám sa od práce zdržiavať nebudem.“ Ježiš odišiel z toho statku a vošiel do druhého, kde sa mu lepšie nedarilo. – Tak aj vo všetkých ostatných ho sedliačky odbili. – I povedal Ježiš sedliačke, ktorú naposledy prosil: „Pamätajte, v budúcnosti budete mať pri konope za trest z jednej práce dve.“ – Po týchto slovách odišiel z dediny, vziac si žobráka so sebou. Od tých čias to vraj je, že sa musí konope dvojmo trhať – paskonné skôr a hlavatec neskôr. Tieto rozprávky sú všetky z okolia Domažlíc, tak ako ich ľud rozpráva; to menovite „Ako sa Peter učil po nemecky“ pochádza z Českej Kubice, dediny to na samej bavorskej hranici za Klenčom.