Princezná Myšací kožúšok

Bol raz jeden kráľ a ten mal tri dcéry. Jedného dňa ho premohla zvedavosť, ako to vlastne u svojich dcér s ním je, a tak ich zavolal a povedal im, aby mu pekne povedali, ako veľmi ho majú radi. Tá najstaršia ani sekundu neváhala a povedala, že ho má radšej než celú kráľovskú ríšu so všetkým, čo by sa v nej dalo nájsť. Druhá princezná sa krátko zamyslela a potom vyhŕkla, že má ocka radšej než všetky perly a drahokamy na svete. Tá najmladšia sa zamyslela trošku dlhšie a potom povedala, že ona má ocka radšej než soľ. Z toho bol kráľ najprv celý zarazený, potom celý zúrivý, ako môže kráľovská dcéra merať svoju lásku k otcovi niečím takým obyčajným, ako je soľ, a nakoniec celý odhodlaný; zavolal sluhu, ktorému prikázal, aby princeznú schmatol, hneď ju odviedol do lesa a tam ju zabil. A bolo to!
Keď prišli do lesa, prosila princezná sluhu o život, ale to naozaj nemusela. Ten sluha bol dobrý a verný človek, povedal jej, že by ju predsa nikdy nezabil, a ešte jej ponúkol, že pôjde s ňou do sveta a bude jej k ruke. Ale princezná odmietla, radšej pôjde sama, len ho poprosila, či by jej nezaobstaral mužské šaty ušité z myšacích kožúškov. Keď jej ich verný sluha doniesol, obliekla si ich a išla rovno na dvor susedného kráľa, kde sa vydávala za muža a prosila kráľa, aby ju vzal do služby. Kráľ nakoniec súhlasil, že mu ten mladík môže robiť posluhu. Veď to bola ťažká služba! Večer musela kráľovi sťahovať čižmy, ktoré jej vždy hodil na hlavu. A tak, keď sa jej raz pýtal, odkiaľ je, hbito mu odpovedala:
„Z krajiny, kde človeku nehádžu čižmy na hlavu!“
Princezná žila tajne na zámku a kráľ jej podľa jej šiat hovoril Myšací kožúšok a ako sluhu si ju obľúbil, až to ostatným sluhom nebolo po vôli a slídili a donášali. Jedného dňa im to slídenie vynieslo krásny a drahocenný prsteň, ktorý Myšací kožúšok stratil. Sluhovia sa nezdráhali a bežali ku kráľovi a žalovali, že takú drahocennosť musel Myšací kožúšok niekde ukradnúť. Tak si dal kráľ sluhu zavolať a dal sa do vypočúvania, odkiaľ ten prsteň má a ako k nemu prišiel.
To bolo princeznej zrazu úzko! Nakoniec sa nemohla dlhšie skrývať a zapierať, zložila si kapucňu z myšacích kožiek, na ramená jej padli prúdy zlatých vlasov a bola vám taká krásna, že očarený kráľ zložil svoju korunu a položil ju na jej hlavu a vyhlásil ju za svoju ženu.
Na svadbu pozvali aj susedného kráľa, princezninho otca, ktorý však veril, že jeho dcéra je dávno mŕtva, a tak ju nespoznal. Keď zasadli k slávnostnému stolu, začali sluhovia na stôl nosiť jedlo, ktoré však nebolo osolené. Susedného kráľa to tak nahnevalo, že vstal a skríkol:
„To by som radšej nežil, než jedol takéto jedlo!“ Tu mladá kráľovná vstala a povedala:
„Vidíte, kráľu, teraz by ste bez soli nežili, ale kedysi ste ma nechali zabiť, pretože som povedala, že vás mám radšej než soľ.“
V tej chvíli kráľ spoznal svoju dcéru a vrhol sa k nej, bozkával ju a objímal a prosil o odpustenie. Znovu nájdená dcéra mu bola hneď milšia než celá jeho kráľovská ríša a všetky poklady sveta.