Zvedavá Juditka ..... (povesti)

Ako sa v pivniciach dobříšského hradu rozprávala s čiernym rytierom, ktorý tam stráži kráľovské poklady a v noci spieva na Vargačskej skale

V Dobříši sa nad veľkým rybníkom dvíha návršie Vargač. Kedysi tu stával kráľovský hrad, neskôr prestavaný na zámockú sýpku. Na hrade sídlil kráľovský purkrabia alebo hajtman, niekedy aj najvyšší poľovník českej koruny. Kráľovské lesy okolo Dobříše bývali plné zveri a kráľ sa so svojimi pánmi tu rád poľovával, lebo z Prahy sem nebolo ďaleko. Preto tu boli veľké pivnice a v nich sudy dobrého vína a piva, aby páni netrpeli smädom. Zásob v komorách musel mať purkrabia tiež dosť. Len čo prišiel kráľ, vždy sa veľa pieklo a varilo.
V rodine kľúčnika nemali dlho detí, a keď sa im jedného dňa narodila malá Juditka, sám najvyšší kráľovský poľovník išiel za krstného otca. Bola to veľká česť pre starého sluhu a všetci mu ju závideli. Kľúčnica tiež pomáhala v kuchyni, ale len keď na hrad prišla vrchnosť a bola potrebná každá zdravá ruka. Inak sa celé dni starala o domácnosť, a potom o Juditku.
„Však som si ju u pánaboha vymodlila,“ hovorila každému, kto pekné dieťa pochválil. A Juditka rástla ako z vody. Sotva z kolísky vyrástla, už sa batoľala medzi deťmi na dvore. Matka však každú chvíľu vyzrela oknom, aby sa pozrela, či sa jej nedeje nič zlé.
Keď večer starý kľúčnik obišiel všetky dvere pri komorách a pivniciach, najradšej sedával v izbe pri ohnisku s Juditkou a hompáľal ju na kolenách. Malá výskala a smiala sa, že ju bolo počuť po celom hrade. Keď trochu povyrástla, nechcela sa už len hompáľať. Často chytila otca okolo krku a prosila ho:
„Rozprávajte, ocko! Rozprávajte!“
„A o čom, Juditka?“ pýtal sa otec a bol na dcérku hrdý, že chce toho toľko vedieť.
Najprv rozprával o sliepočke a o kohútikovi a o všetkom, čo Juditka videla na dvore.
Potom však bola zvedavšia a pýtala sa na všetko možné.
„Ocko! Kam vedú tie dvere vedľa kuchyne a kam tie druhé oproti?“
Kľúčnica Juditku okríkla, ale otec bol dobrák od kosti a nevedel dievčaťu nič odoprieť.
„U nás na hrade je veľa dverí. Na prstoch by si ich nespočítala. Sám náš pán kráľ ani nevie, koľko ich je, ale ja mám od všetkých kľúče. Tie jedny železom pobité vedú dolu do veľkých pivníc pod hradom. Ale tam nikdy nechoď, Juditka! Zbytočne by si mohla zablúdiť a nikto by Ťa už nenašiel. Tam dolu vraj chodí čierny rytier s veľkým mečom. Sám som ho nikdy nevidel a som tu v službe už pekných pár rokov. Ľudia hovoria, že keď na veži hodiny odbijú polnoc, ticho sa otvoria dvere pivnice a z nich vyjde rytier v dlhom čiernom plášti s mečom po boku. Pomaly prejde hradným nádvorím a zatvorenou bránkou, dôjde až ku skale nad rybníkom a tam si sadne. Spod čierneho plášťa potom vyberie lutnu a hrá čudnú starú pieseň. Len čo udrie jedna po polnoci, stratí sa a je preč.“
Juditka počúvala napäto, ani nedutala. A keď skončil, stále sa upreno pozerala do ohniska, kde žiarilo ešte pár uhlíkov.
„Zbytočne tú dievku strašíš!“ hnevala sa na muža kľúčnica. „Zvedavá je až beda, ale na také táraniny má ešte času dosť. A teraz obaja spať!“
„Ešte jednu, ocko!“ prosilo dievčatko.
Tentoraz však dal otec za pravdu matke a odniesol Juditku do širokej postele, kde ju prikryl veľkou perinou. Tam ešte chvíľu fňukala, ale čoskoro zaspala ako zarezaná.
„Muž, ak budeš tomu dievčaťu každý večer rozprávať takéto táraniny, rozumu Ti na ňu stačiť nebude a ona nám prerastie cez hlavu,“ hundrala kľúčnica, keď sa chystala na spánok, ale kľúčnik len mávol rukou.
„Čo má byť, to bude. Dievča je ako živé striebro a nie je hlúpe. Možno sa jej preto v živote podarí lepšie ako nám.“
Potom zhasol svetlo a čoskoro zaspali.
Jedného dňa bolo na hrade zasa plno ruchu. Z Prahy prišiel rýchly posol, že sa kráľ chystá s pánmi na Dobříš poľovať. V kuchyni sa hneď varilo a pieklo a kľúčnica musela tiež ísť pomôcť. Juditka zostala medzi deťmi na dvore. Všetci mali plné ruky práce. Paholkovia čistili kone a slúžky všade zametali. Deti sa im pletli pod nohy a občas niekomu priletel aj nejaký ten šupák. Krik bol všade viac než dosť. Juditka si všimla, že do hradu prišli dva vozy plné sudov piva. Paholkovia ich začali nosiť do pivnice. Keď to dievča uvidelo, rýchlo pribehlo a postávalo okolo. Kamenné schody viedli stále dolu a konca nebolo vidieť.
Keď si Juditky nikto nevšímal, vbehla rýchlo ako lasička cez otvorené dvere do pivnice a ukryla sa v najbližšom výklenku. Paholkovia popri nej prešli, ale nikto ju nevidel. V železných kruhoch na stenách boli zasunuté zapálené fakle, ktoré trochu čadili. Len čo bolo všade ticho, zbehla Juditka po schodoch do prvej pivnice a prezerala si veľké kopy sudov a súdkov i staré lavice, ktoré tu stáli azda od nepamäti. Tak prešla niekoľko klenutých pivníc, ale nikoho nestretla.
„Kdeže asi spí ten čierny rytier?“ hovorila si Juditka sama pre seba. „Ak tu niekde je, musím ho predsa nájsť.“
A chodila sem a tam, bez strachu nazerala do všetkých tmavých kútov, ale nikde nikto nebol. Až v jednej pivnici našla dvere zatvorené na závoru a pod nimi svietil malý prúžok svetla. Juditka ich otvorila.
Uprostred starej pivnice stál veľký dubový stôl a pri ňom sedel bielovlasý rytier v čiernom plášti. Pred ním na stole ležal ťažký starodávny meč a prilba s veľkým chocholom vedľa zapálenej lucerny. Sotva zavŕzgali dvere, rytier zdvihol hlavu a pokynul rukou.
„Vítam Ťa, Juditka! To si dobrá, že si ma prišla pozrieť.“
Juditka sa ho nezľakla. Slušne sa uklonila, ako ju to matka naučila. A keďže sa jej ten starý rytier zapáčil, bez strachu šla k nemu bližšie.
„Tak Ty sa ma nebojíš?“ spýtal sa dojato.
„Nebojím. Ocko mi onehdy o Vás rozprával. Ešte spievate každú noc na tej skale nad rybníkom?“ vyzvedala Juditka.
„Spievam, dievča, spievam tam už po stáročia. To je môj údel, ale nikdy som o tom s nikým nehovoril, až s tebou. Si múdra a nebojácna, to sa mi páči. Preto Ti niečo poviem. Strážim tu kráľovský poklad, ktorý sem kedysi uložili. Až raz bude v krajine najhoršie a nájde sa jeden poctivý človek, ktorý ho rozdelí ostatným, bude moja služba skončená.“
Vzal do rúk lucernu a posvietil okolo stien, kde stál rad dubových truhlíc s veľkými zámkami. Juditka si všetko poprezerala a potom sa usmiala.
„Náš ocko má kľúče od všetkých zámkov na hrade. Od tých truhlíc iste tiež.“
„Ja som tiež taký kľúčnik, ale od týchto zámkov je kľúč iba jediný a ten nosím stále pri sebe. Poď, niečo Ti ukážem!“ vzal Juditku za ruku a šiel od truhlice k truhlici a každú z nich tým jediným kľúčom otvoril. V každej bolo niečo iné. V prvej medenáky, v druhej strieborniaky a v tretej zlatky, v tej ďalšej bolo perál ako maku a v tej poslednej jeden kamienok vedľa druhého. Juditka nevedela, kam sa má skôr pozrieť. Čierny rytier vzal z každej truhlice plnú hrsť peňazí a pridal aj niečo perál a tých kamienkov, potom dal všetko dievčaťu do zástery, sotva to mohla uniesť. „Tak a teraz už choď, Juditka! Otec s matkou Ťa iste hľadajú a majú o Teba strach. Až raz budeš veľká, potom ma iste začuješ spievať na Vargačskej skale.“ Juditka poďakovala a rytier ju vyprevadil z dverí, potom sa ešte za ňou pozeral, kým mu nezmizla z očí.
Fakle ešte horeli a Juditka dobre videla na cestu. Keďže mala zásteru plnú a ťažkú, v najbližšej pivnici si sadla na lavicu a začala pekné kamienky i peniaze preberať. Radila jeden vedľa druhého do radu, a keď už lavica nestačila, dávala jeden na druhý. Ako si tak hrala, prepadla ju veľká driemota a ona zaspala hlbokým spánkom.
Hore bol zatiaľ po Juditke veľký zhon. Keď matka márne volala dcéru oknom z kuchyne, vybehla ju hľadať medzi deti. Ale nikto o Juditke nevedel. Kľúčnica teda bežala za mužom, že sa im dievča kdesi zatúlalo. „Kde by tá dievka len mohla byť?“ čudoval sa kľúčnik.
„Že sa tak hlúpo môžeš pýtať?“ vyštekla na neho žena. „Najprv jej nahovoríš ktovie čo ... dievka zvedavá išla asi hľadať toho rytiera. Dvere do pivnice boli dnes predsa otvorené.“
Ako to povedala, vyrazil kľúčnik z dverí a hneď zvolával na dvore paholkov, aby mu išli pomôcť nájsť stratenú Juditku. Keď znovu železné dvere otváral, chveli sa mu ruky. Paholkovia rýchlo zapaľovali nové fakle a volali do všetkých strán, ale nikto sa im neozýval. Zatiaľ kľúčnica na dvore plakala a všetkým rozprávala, že sa im stratila jediná dcérka.
V jednej pivnici našli Juditku kľačať pri starej lavici. Keď okolo nej posvietili faklou, úžasom všetci stŕpli. Pred dievčaťom boli vyrovnané tri kôpky peňazí a okolo dokola pekný rad perál a drahokamov.
„Juditka, čo tu robíš?“ pýtal sa kľúčnik a rýchlo ju bral do náručia. Juditka bola hneď hore a veselo sa usmiala.
„Ocko! Ja som sa rozprávala s čiernym rytierom a pozri sa, čo mi dal na hranie. Ani som to všetko nemohla uniesť,“ ukázala rukou na lavicu.
Kľúčnik jej pozhŕňal poklady do zástery a bežali s dcérkou hore.
Ako ich matka uvidela, s krikom a plačom sa vrhla k Juditke.
„Ach, moje dievča, kde si sa to zatúlala? Od strachu som mohla zomrieť.“
Keď však uvidela, čo si Juditka priniesla, všetko jej odpustila. Sám purkrabia sa prišiel pozrieť, prečo je tu toľko krika. A keď uvidel, aké poklady sa ukrývajú v hradných pivniciach, hnal kľúčnika s paholkami späť do pivnice.
„Tie truhlice s kráľovským pokladom musíme čo najskôr nájsť. Až sa kráľ o nich dozvie, ten sa bude čudovať a radovať.“
Márne však prehľadali všetky pivnice, nikde žiadne truhlice nenašli, ani tie staré dvere zatvorené na závoru. Aj kus múru kvôli pokladu rozkopali, ale všetko bolo márne, šťastie im neprialo.
Keď prišiel kráľ a dozvedel sa, čo sa stalo, dal si ukázať Juditku i tie jej poklady. Ale ani zlatku dievčaťu nevzal. Za ten láskavý čin ho mnohí chválili, iní ho mali za hlupáka. I purkrabia, ktorý si tajne robil nádeje na bohatú odmenu. A keď Juditka dorástla, bola z nej bohatá nevesta. Ak však niekedy počula čierneho rytiera spievať na vysokej skale, to už dnes nikto nevie, ale Vargačská skala tam na Dobříšsku stojí dodnes.