Hlúpy vlk

Raz sa jednému vlkovi snívalo, že dostane dobrú desiatu, a aj sa mu to splnilo. Vstal zo svojho brloha, šiel nejakým chodníkom a našiel sadlo. Pozrel sa naň a povedal si sám pre seba:
„Vždy hovoria, že sny sú vietor, a predsa sa mi raz sen splnil.“
Polovicu tohto sadla zjedol a druhú polovicu si schoval.
Potom šiel ďalej a prišiel k akejsi mláke; tam chodila kobylka so žriebäťom a vlk jej povedal:
„Ja ti to žriebä zjem.“
Kobyla nebola hlúpa a povedala vlkovi:
„Tak len skoro, lebo sa mi veľmi zle vodí: žriebä ma hryzie, gazda ma zapriaha a mám veľa trápenia, a ku všetkému som ešte aj krivá. Ale keby si bol taký dobrý a chcel mi to z nohy vytiahnuť, veľmi ma to bolí!“
Vlk bol ochotný; kobyla zdvihla zadnú nohu a vlk si prezeral, čo jej má vytiahnuť. Vtom ho kobyla kopla tak, že sa vlk prevalil a chvíľu ostal ležať; a keď sa zas pozbieral, kobyla so žriebäťom bola preč.
Potom šiel ten vlk ďalej a našiel svinu s malými prasiatkami a povedal jej:
„Ja ti tie všetky prasiatka zjem.“
Ale svina bola prefíkaná a povedala mu:
„To som veľmi rada, lebo ma strašne hryzú a ja mám zlé žrádlo; ale že tie prasiatka ešte nie sú pokrstené, musíme ich najprv pokrstiť.“
Vlk s tým súhlasil a šiel s prasiatkami k rieke. A bolo to neďaleko mlyna. Prasiatka strašne kvičali, až aj mlynárovi psi ten kvikot započuli a pribehli k rieke. Vtedy svina nabrala odvahu, vlkovi posledné prasiatko v rieke vytrhla a samého vlka ďalej do vody strčila. Premočený vyliezol z rieky von, a tu sa naňho vrhli tí mlynárovi psi a tak ho pohrýzli, že z neho viseli handry.
Predsa im však vyviazol živý a šiel ďalej, a prišiel na vysokú horu; tam pobehovali kozy a on im povedal:
„Kozy, ja vás všetky zjem.“
A kozy mu povedali:
„Rob, čo chceš, ale my sa musíme pred smrťou trochu pomodliť.“
„Tak len rýchlo, lebo už som hladný,“ povedal vlk a začal sa s nimi modliť ruženec:
„Ahú! Ahú! Ahú!“
Vtom ho začul ovčiarsky pes, pribehol naňho, a čo mlynárovi psi nedokončili, dokončil, takže vlkovi na celom tele nezostalo ani zdravé miestečko a sotva vyviazol so životom. Tu si chvíľu poležal a potom vstal a sadol si na chvost; a vtom mu zavial dobrý vietor.
Pozbieral sa, šiel ďalej a našiel starého barana, pásol sa sám. Vtedy mu vlk povedal:
„Barane, ja ťa zjem.“
A baran mu odpovedal:
„Rob, čo chceš, veď som už dosť starý; ale čo ti pomôže kaziť si na mne zuby? Vieš čo, choď tamto dolu a otvor papuľu, a ja ti do nej vskočím.“
Vlk bol taký hlúpy, zliezol zhora a postavil sa dolu s otvorenou papuľou. Baran sa zhora poriadne rozbehol a vlka tak udrel, že sa ten prekotil a napoly mŕtvy padol, a baran šiel svojou cestou.
Po dlhom, dlhom čase sa vlk zasa spamätal a vliekol sa ďalej, tackajúc sa sem a tam, vpravo vľavo, dopredu dozadu, ako opitý. Tak sa dopliazol k jednému veľkému dubu, pod ním si sadol a povedal si sám pre seba:
„Ako sa mi tak hlúpo vodilo! Pravda, snívalo sa mi, že dostanem dobrú desiatu; ale aké šťastie i nešťastie ma potom stretne, o tom sa mi nesnívalo nič. Ale tým všetkým som bol vinný aj ja sám. Bol to rozum, dávať sa kobyle za doktora? A čo ešte hlúpejšie, vydávať sa za kňaza a prasiatka krstiť? Alebo ako som bol hlúpy, že som sa chcel ako organista s kozami modliť ruženec! A nad to čo hlúpejšie, aby mi celý baran vskočil do papule! Áno, áno, nie som hoden ničoho viac, než aby mi niekto pri samom zadku odsekol chvost!“
A za tým dubom stál gazda a mal v ruke sekeru. Bol si po prúty na obruče a tu bác! Vlkovi chvost odletel.
A ten hlúpy vlk dodnes behá bez chvosta, ak vôbec ešte žije.