Čo sa odohralo v zámku Snehovej kráľovnej a čo sa prihodilo potom

Steny zámku boli z poletujúceho snehu a okná a dvere z rezkého vetra. Bolo tu na stovky sál, všetky také, ako ich sneh navial. Najväčšia sa tiahla na mnoho míľ. Všetky boli osvetlené severnou polárnou žiarou a boli nesmierne veľké, ale prázdne a ľadovo chladné a žiarivé. Nikdy sem neprišlo ani toľko veselosti, koľko býva na plese medveďov, keď im k tomu víchrica hrá a ľadové medvede chodia po zadných nohách a správajú sa vznešene. Nikdy sa tu nekonali hry so zálohami a vykupovaním; ba neboli tu ani kávové posedenia bielych líščích slečiniek. Prázdno a zima bolo vo veľkých sálach Snehovej kráľovnej. Severná žiara svietila tak pravidelne, že by si mohol vypočítať, kedy bude svietiť najviac a kedy najmenej.
Uprostred prázdnej, nekonečnej snehovej sály bolo zamrznuté jazero. Ľad na ňom bol roztrieštený na tisíce kusov, ale každý kus bol presne taký ako druhý, že to bolo naozaj umelecké. A uprostred neho sedela Snehová kráľovná, keď bola doma. Hovorila, že sedí na zrkadle rozumu a že to je jediné a najlepšie na tomto svete.
Malý Kaj bol od zimy celý modrý, ba skoro čierny. Ale nespozoroval to, lebo mu kráľovná bozkom odčarovala pocit zimy a jeho srdce bolo takmer cencúľom. Chodil a ťahal niekoľko ostrých plochých ľadových kryh, ktoré najrozmanitejšie skladal, lebo z nich chcel niečo zostaviť. Počínal si ako ostatné deti, keď skladajú drevené doštičky do rozličných tvarov. Kaj tiež zostavoval tvary a najumeleckejší z nich bol „ľadová hra rozumu“. Zdalo sa mu, že tie tvary sú znamenité a dôležité. To spôsobovala tá črepina skla, ktorá mu tkvela v oku.
Kaj zostavoval aj tvary, ktoré tvorili písané slovo. Ale nikdy nevedel zostaviť slovo, ktoré najviac chcel, totiž: Večnosť. A Snehová kráľovná povedala:
„Ak zostavíš to slovo, staneš sa svojím vlastným pánom a ja Ti dám celý svet a ešte pár korčúľ!“
Ale on to nedokázal.
„Teraz odletím do teplých krajín,“ povedala Snehová kráľovná. „Chcem sa tam pozrieť do čiernych kotlov.“
Týmito kotlami myslela hory chrliace oheň, sopky Etnu a Vezuv, ako im hovoríme my.
„Trochu ich vybelím,“ povedala, „lebo to robí dobre citrónom a vinnej réve.“
Snehová kráľovná teda odletela a Kaj sedel celkom sám v prázdnej ľadovej sále dlhej mnoho míľ. Pozeral sa na ľadové kryhy a rozmýšľal a rozmýšľal, až to v ňom praskalo. Celkom stuhnutý sedel potichu, že by si myslel, že je načisto zmrznutý.
Vtom práve vošla Gerda do zámku veľkou bránou z rezkých vetrov. Ale ona sa pomodlila večernú modlitbu a vetry sa utíšili, ako by chceli zaspať, a Gerda vstúpila do veľkých, prázdnych, studených sál. Tu zbadala Kaja, spoznala ho, padla mu okolo krku a zvolala:
„Kaj, môj miláčik, malý Kaj! Tak som Ťa predsa našla!“
Ale on sedel celkom ticho, strnulý a chladný. I vytryskli Gerde horúce slzy. Padali mu na prsia, prenikli až k srdcu, roztopili cencúľ a strávili črepinu zrkadla vnútri. Kaj sa na ňu pozrel a ona spievala pieseň:
„Ruže v dolinách rozkvitajú, radostnou jarou voňajú.“
Tu Kaj vypukol do plaču. Plakal, až mu črepinka skla vypadla z oka, spoznal Gerdu a jasal:
„Gerda! Miláčik, malá Gerda! Kdeže si bola tak dlho? A kde som bol ja?“ I obzeral sa okolo. „To je tu zima! A tak prázdno a všetko také veľké!“
Kaj sa pritúlil ku Gerde a ona sa smiala a plakala od radosti. Bolo to také krásne, že aj kusy ľadu tancovali od radosti dookola. Keď boli kusy ľadu unavené a líhli si, tvorili práve to slovo, o ktorom Snehová kráľovná povedala Kajovi, že ak ho zostaví, bude svojím pánom a ona mu dá celý svet a k tomu ešte pár nových korčúľ.
A Gerda ho bozkávala na líca, až opäť rozkvitli. Bozkávala mu ruky a nohy, až bol opäť čulý a zdravý. Len nech si Snehová kráľovná príde domov, jeho oslobodenie je tu napísané žiarivými cencúľmi.
I vzali sa za ruky a išli z veľkého zámku. Hovorili o babičke a ružiach hore pod strechou. A kade išli, uložili sa vetry a zažiarilo slnko. Keď sa blížili ku kríku s červenými jahodami, stál tu sob a čakal. Mal so sebou mladú sobiu samicu, ktorej vemeno bolo plné. Dala obom deťom svoje teplé mlieko a pobozkala ich na ústa. Potom odniesli obaja soby Kaja a Gerdu najprv k Fínke, kde sa ohriali v jej horúcej izbe a poradili sa s ňou o spiatočnej ceste, a potom k Laponke, ktorá im ušila nové šaty a upravila sane.
A sob a mladá sobia samička poskakovali a utekali s nimi až na hranice krajiny. Tam, kde vykúkala prvá zeleň, rozlúčili sa deti so sobmi a s Laponkou.
„Zbohom!“ povedali si navzájom. Prvé vtáčatá začali štebotať a les mal zelené púčiky. Z lesa vyšlo na krásnom koni, ktorého Gerda poznala (bol kedysi zapriahnutý do zlatého koča), mladé dievča so žiarivo červenou čapicou na hlave a s pištoľami po boku. Bolo to zbojnícke dievča, ktoré omrzelo byť doma, a chcelo najprv na sever a neskôr iným smerom, podľa toho, čo ho napadne.
Hneď poznalo Gerdu a Gerda poznala ju. To bola radosť!
„Ty si ale chlapík a vieš sa túlať!“ povedalo malému Kajovi. „Ale rada by som vedela, či si zaslúžiš, aby niekto pre Teba bežal až na koniec sveta!“
Ale Gerda ho pohladila po lícach a pýtala sa na princa a princeznú.
„Tí odišli do cudzích krajín!“ povedalo zbojnícke dievčatko.
„A vrana tiež?“ pýtala sa malá Gerda.
„Vrana je mŕtva!“ odvetilo dievčatko. „Jej krotká priateľka osirela a nosí čierny pásik okolo nôžky. Narieka nesmierne, ale to sa len tak robí. Ale teraz mi povedz, ako sa Ti darí a ako si sa dostala ku Kajovi!“
A obaja, Gerda i Kaj, rozprávali.
„A bola tam papierová zem a Vy ste sa prepadli až sem!“ povedalo zbojnícke dievča, keď dokončili. I podalo im obom ruku a sľúbilo, že ak niekedy pôjde ich mestom, zájde k nim na návštevu. Potom išlo ďalej do širokého sveta.
Ale Kaj a Gerda išli ruka v ruke, a kade kráčali, bola krásna jar s kvetmi a zeleňou. Kostolné zvony vyzváňali a oni spoznali veže veľkého mesta, v ktorom bývali.
I vošli doň a rovno k babičkiným dverám po schodoch do izby. V tej stálo všetko na tom istom mieste ako predtým a hodiny hovorili: Tik, tak! A ručičky sa otáčali. Ale keď prechádzali dverami, zbadali, že sa stali dospelými ľuďmi. Ruže na rímse kvitli a siahali až do otvorených okien. Tu stáli aj obe detské stoličky a Kaj a Gerda si sadli každý na svoju a držali sa za ruky. Zabudli na chladnú krásu u Snehovej kráľovnej ako na ťažký sen.
Babička sedela v žiari božieho slniečka a čítala nahlas z biblie.
A Kaj a Gerda sa pozerali jeden druhému do očí a náhle porozumeli starej piesni:
„Ruže v dolinách rozkvitajú, radostnou jarou voňajú.“
I sedeli tu obaja dospelí, a predsa deti, deti srdcom.
A bola jar, voňavá, krásna jar!