Hovoriaci vták, živá voda a tri zlaté jablone

V jednom meste bol mladý, slobodný kráľ. Raz večer chodí po záhrade a príde až k záhradníkovmu domčeku. Už z diaľky počuje nesmierny chechot a rozprávanie z otvoreného okna. Ticho sa prikradne pod okno a počúva.
„Keď už sme pri takom bláznivom rozprávaní,“ ozval sa ženský hlások, „povedzme si ešte, čo by si každá z nás priala. Najprv ty, Markétka, ako najstaršia, povedz, čo by si chcela?“
„Ja?“ odpovedala Markétka, „ja by som si priala, aby si ma vzal kráľovský kuchár. Rada dobre jem, a to by som mala každý deň niečo z kráľovského stola.“
„Ach, akápak si ty múdra. A čo by si priala ty, Terezka?“
„Ja by som si priala, aby si ma vzal kráľovský cukrár, pretože rada maškrtím sladké veci.“
„Ó, vy maškrtné jazýčky,“ zvolal prvý hlások, a nato sa pustili do smiechu všetky tri.
„Ale keď sme ti my povedali, Johanka, čo by sme si priali, povedz aj ty nám, čo si žiadaš,“ ozvala sa Markétka.
„Hneď sa to dozviete. Ja by som si priala samého kráľa. Mala by som pekné šaty, dobré jedlá aj sladké cukrovinky.“
„Teraz sa my zasmejeme tvojej múdrosti; nám sa skôr môže dostať cukrár i kuchár ako tebe kráľ.“
Nato bolo smiechu dosť a dosť. Kráľ sa pod oknom tiež zasmial a po chvíľke odišiel. Keď prišiel domov, pýtal sa komorníka, aké ženské bývajú v záhradníkovom domčeku, a komorník povedal, že sú to záhradníkove tri dcéry: Markétka, Terezka a Johanka. I rozkázal kráľ, aby komorník na druhý deň ráno po ne išiel a priviedol ich ku kráľovi.
Dievčatá od ľaku celé zbledli, keď na druhý deň ráno prišiel komorník s odkazom, aby šli ku kráľovi.
„Čo ste vyviedli, vy nešťastnice?“ pýtal sa ich otec. „Ak sa kvôli vám dostanem do nejakej hanby, pôjdete mi všetky tri z očí, to vám vravím.“
„Nerobte si, ocko, žiadne vrtochy,“ odpovedala Johanka, najkrajšia, najlepšia a aj najsmelšia zo všetkých. „My sme nič nespravili. Kráľ si najskôr zamanul, aby sme mu teraz vence a kytice do jeho izieb viazali my a nie vy. To to bude, nič iné.“
Nato sa dievčatá slušne vystrojili a šli s komorníkom ku kráľovi. Kráľ sa prechádzal po izbe. „No, vedieš tie tri nevesty?“ povedal, keď s nimi komorník vošiel. „Ktorá z vás troch sa volá Markétka?“ pýtal sa, keď dievčatá poklonu zložili, a jeho oko poletovalo z jednej na druhú.
„Ja,“ ozvala sa Markétka a sklopila oči.
„Ty si si teda včera večer želala môjho kuchára?“
Vtedy dievčatá ostali, akoby ich šarlátom pokryl, lebo hneď vedeli, kam kráľ mieri. Najviac sa však zo všetkých začervenala Johanka.
„Nemusíš sa červenať, čo na tom? Keď si kuchára rada chcela, mať ho budeš.“ Pri týchto slovách otvoril dvere vedľajšej izby a kuchár vošiel.
„Ach, odpusťte, milostivý kráľ!“ prosila Markétka a kľakla na zem, „to bola len taká bláznivá reč.“
„No, teraz sa ti to ukázalo. Čo, nechceš svojho ženícha?“
„No, keď to musí byť, prečo by som nechcela,“ odpovedala Markétka, keď videla, že kráľ nežartuje. „Jednu som vybavil; ktorá z vás dvoch chcela byť cukrárkou?“ pýtal sa kráľ zase tých druhých.
„Ja,“ šepkala Terezka, vidiac, že zapieranie nič nepomôže.
Kráľ znova otvoril dvere, vyviedol druhého ženícha a dal ho Terezke, ktorá sa nehnevala.
„A ty si chcela mňa?“ pýtal sa Johanky a pozdvihol jej okrúhlu briadku. „Tak sa na mňa pozri, či sa ti budem páčiť?“
„Netrestajte ma za to, najmilostivejší kráľ!“ prosila Johanka a kľaknúc pozdvihla uslzené oči ku kráľovi. „Bola to reč do vetra. Kto by sa nazdal, že počúvate.“
„Som rád, že som počúval; veď som po pol svete nevestu hľadal a nemyslel som, že by som ju mohol nájsť tak blízko. Náhoda ma k tomu priviedla. Nuž, milá Johanka, chceš byť mojou kráľovnou?“
Ešte raz sa Johanka kráľovi pozrela do očí, a keď spoznala, že to myslí vážne, usmiala sa a povedala:
„Áno!“
Teraz mala každá, čo si priala. Ale od tej chvíle, čo kráľ Johanku nazval svojou nevestou, zahniezdila sa v srdciach sestier zášť proti nej, lebo jej závideli šťastie. O niekoľko dní bola kráľova svadba a Johanka, záhradníkova dcéra, sa stala kráľovnou. Zostala však taká dobrá a milá ku každému ako predtým, a o to viac ju kráľ i ľud miloval. Len dve duše boli, ktoré neustále mysleli na to, ako by ju zo sveta zničili, a to boli jej vlastné sestry. O tom však mladá kráľovná nemala ani potuchy a správala sa k sestrám ako doma.
Časom sa po krajine rozniesla správa, že sa mladá kráľovná cíti byť matkou. Každý sa z toho tešil, ale najviac, pravdaže, kráľ, ktorý sa tej chvíle už ani dočkať nevedel. I sestry očakávali ten deň s netrpezlivosťou, ale z iných príčin. Pod zámienkou, akoby sa báli, aby sa kráľovnej nič zlé nestalo, strážili ju neustále, ani chvíľu ju neopúšťajúc. Napokon kráľovnej Pánboh pomohol a ona porodila rozkošného synčeka. Nik iný pri nej nebol než sestry; ale tie mali už všetko pripravené; ako sa dieťa narodilo, dali ho do vysmoleného koša a pustili po rieke. Kráľovnej však podsunuli šteňa.
Aký bol kráľov ľak, keď mu to vydesené ženy rozprávali! No on miloval svoju ženu nadovšetko, miloval ju vášnivo, a preto ukryl smútok v hlbinách svojho srdca a pospešil k nej, aby ju potešil. A Johanka potrebovala útechu. Keď sa dozvedela o svojom nešťastnom pôrode, nevedeli ju ani prebrať, od strachu a bolesti padala z jednej mdloby do druhej. Až keď k nej prišiel manžel a tešil ju, trochu sa upokojila. To však sestry nechceli. Ony mysleli, že ju kráľ dá hneď zabiť.
Kráľovná bola zase zdravá, ale od tých čias ju nikto nevidel veselú.
Musíme sa pozrieť, čo sa s tým nemluvňaťom na rieke stalo. V susedstve kráľa býval bohatý knieža; nemal ženu ani deti, ale mal všetkého dosť. Najmilší mu bol lov a záhrada. Ak nebol v lese, bol v záhrade, ktorú mal zriadenú ako jediný raj. Jedného dňa sa prechádza po tej záhrade a príde až k brehu rieky. Tu vidí zďaleka niečo sa na vode hompáľať, čaká, kým sa to prihompáľa, a potom to vytiahne. Bol to kôš a v ňom novonarodené dieťa. So súcitom ho knieža vzal a vlastnou rukou do svojho zámku odniesol. I zvolal hneď ženy a dal rozkaz, aby o dieťatko mali všetku starostlivosť. Knieža bol pán veľmi šľachetný a dobrý, s nikým nemal nijaké spory a vždy len v samote roky trávil. Jeho služobníci mali zlaté časy, ale oni by boli dušu za pána dali, tak ho milovali. Keď im dieťa odovzdal, zbehli sa ženy dokopy, tá ho vzala k prsiam, tá vzala plátno, strihala plienky, tá šila, ona chystala lôžko; kým prešlo niekoľko hodín, bolo dieťatko vystrojené ako Ježiško. Knieža z neho mal radosť, ako by bolo jeho vlastné, a dal mu meno Jaromír. Po istom čase sa dozvedel, čo sa v kráľovskom meste stalo, ale po dlhom rozmýšľaní sa rozhodol, že dieťa nevráti späť, ale že ho vychová, ako sa na princa patrí, a až bude v rokoch, že mu povie, čí je, a rodičom ho vráti.
„Veď to,“ myslel si, „bude nepriateľské sprisahanie proti kráľovi, a keby som mu dieťa vrátil, oni by sa oň tak dlho pokúšali, až by ho zo sveta zničili. Nechám si ho tu a urobím z neho riadneho muža.“ A tak to aj urobil. Zakázal všetkým služobníkom pod stratou služby, aby sa nikto o dieťati nezmieňoval. Služobníci boli pánovi poslušní, a keby ich bol krájal, nebol by z nijakého ani slova dostal.
Po istom čase sa kráľovná opäť cítila byť matkou! S nesmiernym strachom očakávala tentoraz osudnú hodinu. Sestry mali zase kôš pripravený! Ani minútu ju neopustili, a hneď ako porodila syna, položili ho do koša, pustili po vode a namiesto neho podhodili šteňa. Keď to kráľovi rozprávali, bol ako bez seba a srdce mu od bolesti div nepraskla. No i tentoraz ženu tešil a žiaľ pred ňou skrýval. Opäť sa to sestrám nepodarilo, ako chceli!
Každý človek má viac nepriateľov než priateľov, a obzvlášť ten, komu šťastie praje. Mali síce ľudia Johanku radi, ale predsa len ich bolo viac takých, čo jej šťastie závideli alebo ju vôbec ani nepoznali; a z väčšej časti to bolo jej vlastné pohlavie. Keď sa rozniesla správa o jej nešťastí, mnohí tomu neverili a hovorili, že za tým niečo iné väzí, niektorí zase hovorili, že je to boží trest, a tak si to každý vykladal inak.
Malý synček vo vysmolenom koši plával zase po vode až k brehu záhrady, keď tam, vedený riadením božím, práve prišiel knieža. Len čo kôš zazrel, s väčšou ochotou než prvýkrát ho vytiahol, lebo sa domnieval, čo asi v ňom je ukryté. Rýchlo vzal skrehnuté dieťa a odniesol ho domov. Ženám, ktoré mali na starosti Jaromírka, odovzdal teraz aj Jaroslávka.
Po tretí raz bola kráľovná matkou! Sestry sa od nej ani nepohli a kráľovná im bola vďačná, pretože sa k nej správali ľúbezne a tešili ju. „Lepšie, keď budú pri mne ony, než cudzie,“ myslela si kráľovná. Nevedela, úbohá, aký trpký kalich jej tie vlastné sestry pripravili. Prišiel čas a kráľovná porodila dcéru. Ale v okamihu bola preč a namiesto nej ležalo v plienkach šteňa. Sestry ju rýchlo opustili a s odporom to kráľovi rozprávali, pobádajúc ho a prehovárajúc, aby tú čarodejnicu od seba odohnal, aby mu dlhšie kráľovské lôžko neznesväcovala. Prišli aj ostatní dvorania a nahovárali kráľovi, aby nezarmucoval celú krajinu a dal ženu od seba.
Nevyhasla ešte v kráľovom srdci láska k Johanke, ale keď na vlastné uši počul, ako kráľovnú preklínajú, musel s rozvodom súhlasiť. Rozkázal teda, aby pri lese postavili žalár a tam kráľovnú zavreli, už viac ani vidieť nechcel. Sestry robili, akoby im to bolo bohvie ako ľúto, a prosili kráľa, aby im dovolil Johanku do žalára zaviesť a tam ju obsluhovať, čo kráľ veľmi rád urobil, v domnienke, že bude v najlepších rukách. Keď bol žalár hotový, odviezli ju tam a dali ju zamurovať. Darmo prosila, darmo nariekala, sestry zostali ako z kameňa a neodišli od žalára skôr, kým neumĺkol Johankin hlas. O tom však kráľ nič nevedel, lebo prísne zakázal, aby sa nikto neopovážil o Johanke slovo prehovoriť. Sestry vládli v dome ako predtým a chránili sa švagra na nebožku upamätať. Otec zomrel od ľútosti hneď po prvom nešťastnom pôrode dcéry, a tak si na nevinnú Johanku nespomenul nikto, okrem jej nešťastného manžela, ktorý na ňu zabudnúť nemohol. Necháme ich teraz a pôjdeme k úbohým sirotám. Ako predtým chlapca, vylovil knieža aj dievčatko a dal mu meno Ruženka. Boli to rozkošné deti a knieža s nimi zažil tisíceré radosti. Nebol by ich za celý svet od seba dal, obzvlášť keď sa dozvedel, čo sa v kráľovskom meste udialo. Deti sa nemohli mať lepšie než u neho. Kým boli malé, mali obsluhu zo všetkých strán, a keď boli väčšie, zaoberal sa nimi knieža sám, bral ich do záhrady, do lesov a všetko ich učil, čo im ako budúcim kráľom bolo potrebné. Ako sa každé zrno do úrodnej zeme vsadené ujme a prináša úžitok, tak padali dobrodejné slová do kyprej pôdy detského srdca, aby sa v ňom ujali a neskôr svojou úrodou národ blažili.
Keď bola Ruženka staršia, stala sa tiež účastnou ich vyučovania; potom s nimi v záhrade aj kopala, sadila kvety a štepila stromy. Ale keď sa bratia učili strieľať, jazdiť, šermovať, alebo išli s otcom na lov, sedávala Ruženka pri svojej opatrovateľke, učila sa priasť alebo iným ženským prácam. Umienil si knieža, že keď budú bratia ešte starší, pošle ich do sveta na skúsenosť, a až sa vrátia, že im povie, kto je ich otec, a že ich k nemu zavedie.
Staré príslovie: Človek mieni, Pánboh mení! Čo si knieža umienil, toho sa synovia nedočkali. Raz prišiel s nimi z lovu domov, a len čo si sadol, ranila ho porážka. Tu bolo nariekania, tu bolo plaču bez prestania. Úbohí mysleli, že sú teraz celkom opustení, a nemohli stratu takého dobrého otca oželieť. V dome už nebolo veľa starých služobníkov a z tých by nebol nikto za nič na svete deťom povedal, že to nebol ich otec, keďže nikto z nich nevedel, čí vlastne sú, a každý im za ich dobrotu, láskavosť a prívetivosť kniežacie dedičstvo prial.
Tak sa teraz deti medzi sebou tešili! Ale to už neboli deti. Jaromír mal osemnásť, Jaroslav sedemnásť a Ruženka šestnásť rokov. To boli mládenci ako mladé duby, a to bola panna ako rozkvitajúci pupienok. Oni ju svojimi konármi chránili, ona ich svojou vôňou blažila. Jaromír a Jaroslav Ruženku na rukách nosili a Ruženka bratom robila radosť. Beda tomu, kto by bol Ruženke slovom ublížil. Láske a svornosti ich otec naučil. „Zhodnite sa, milujte sa, pomáhajte jeden druhému, a nikdy nepadnete!“ Tak im vravieval a dával rozličné príklady, koľko zlého nesvornosť v národe i v rodinách spôsobuje. A jeho poučenie bolo plamenným písmom vryté do ich sŕdc.
Po nejakom čase po otcovej smrti sa oba bratia vybrali do lesa na lov a prikázali služobníkom, aby nikoho do zámku nepúšťali, kým sa nevrátia. Len čo bratia vytiahli päty, prišla k bráne stará babička a prosila o almužnu. Služobníci jej niečo dali a poslali ju preč; ale ona prosila, aby ju pustili k slečne, že si vyprosí niečo staré na seba. Sluhovia mysleli, že tá baba slečne neublíži, a pustili ju do zámku. Ruženka sa túlala po záhrade a žobráčka stála pri záhradných dverách a čakala, kým slečna vyjde. Po chvíľke pribehla Ruženka, a keď žobráčku uvidela, hneď ju vzala za ruku a so súcitom ju viedla do záhrady, posadila ju na lavičku a dala jej chutného ovocia, ktoré predtým natrhala. „Tak, tak, mamka, oddýchnite si a najedzte sa, budete unavená; až si odpočiniete, vyhľadám vám nejaké šaty.“
„Ach, milostivá kňažná, ako ste vy predobrá, že sa o mňa, úbohú žobráčku, tak staráte. Pán Boh vám to stokrát odplať!“
„Mám dosť radosti, že vám to tak chutí. Prečo by sme nedali núdznemu, veď nám Boh nadelil. Hľaďte, ako sa stromy pod ovocím ohýbajú, ako všade kvitne a zelená sa, že je milé na to pozerať.“
„Ba naozaj, milostslečna, že je. Ale ešte krajšia by tá záhrada bola, keby v nej boli tri veci.“
„A čo by to bolo za veci? Povedzte mi o nich!“
„Ó, milostslečna, tie nie sú k dostaniu. Je to hovoriaci vták, živá voda a tri zlaté jablone.“
„Niečo také azda ani na svete nie je, babička?“
„Ba je, ale nikto to nemôže dostať, pretože je to na vrchu ľudskému tvorovi neprístupnom. Ale keby ste to mali vo svojej záhrade, bola by desaťkrát krajšia a z ďaleka-široka by sa chodili ľudia na ňu pozerať.“
Ruženka nepovedala nič, ale stále jej to ležalo v hlave a dlho už babička zámok opustila, keď Ruženka ešte po záhrade chodila a neustále na vtáka, na vodu a na jablone myslela. Tu prišli bratia z lovu domov; sestra im bežala v ústrety a hneď im to rozprávala. „Milí, zlatí bratia! Keby som tie tri veci dostala, zbláznila by som sa od radosti.“
„Ak v tom celé tvoje šťastie spočíva, tak ti to zaobstaráme. Veď nás nebohý otec chcel poslať na skúsenosť,“ povedal rýchlo čulý Jaroslav.
„A kto bude sestru chrániť?“ pýtal sa rozvážny Jaromír. „Na to si nepomyslel, hľa! Preto zostaň doma pri sestre, a ja sa sám na cestu vydám.“
Vtedy Ruženka bratov nechcela pustiť a svojich unáhlených slov ľutovala; ale bratia už od svojho upustiť nechceli a napokon sa medzi sebou dohodli, že Jaromír pôjde do sveta a Jaroslav zostane pri sestre.
O niekoľko dní bol Jaromír na cestu pripravený. Keď sa lúčili, dal Ruženke perlový ruženec a povedal:
„Každý deň sa na tom ruženci pomodli; kým budú zrná perál jedno od druhého chodiť, budem zdravý, ako zostanú pri sebe, budem mŕtvy.“
So slzami si Ruženka zavesila drahú pamiatku nad posteľ a s bratom sa rozlúčila. Teraz boli s Jaroslavom sami. Za celý beh mladého veku ani pol dňa jeden bez druhého nežil, čo div teda, že sa im obom za Jaromírom cnelo a že im chýbal vo všetkých kútoch. Deň čo deň sa sestra modlila na perlovom ruženci za brata a vždy jej padalo zrnko za zrnkom. Dvadsiateho dňa však, keď ho vzala do ruky, zrná viazli a nechceli živou mocou od seba. I začala Ruženka horko plakať a nariekať:
„Ach, môj milý bratec! Ty si mŕtvy a ja nešťastná som toho príčinou!“
Tak nariekala, až k nej brat pribehol; keď sa dozvedel o príčine jej žiaľu, všemožne jej to vyhováral, že tomu tak byť nemusí, hoci to brat povedal. Ale ona si to nijako vyvrátiť nedala a slzy jej po lícach jedným prúdom tiekli.
„Ak si spokojná, sestrička, pôjdem Jaromíra hľadať,“ navrhol Jaroslav, lebo mu Ružennin žiaľ srdce zvieral.
„Choď, môj zlatý brat, choď, ja sa budem za teba modliť. Zo zámku sa ani nepohnem a zostanem tu medzi svojimi.“
Vystrojil sa teda Jaroslav na cestu. Keď sa s Ruženkou lúčil, dal jej nôž a povedal:
„Týmto nožom si krájaj každý deň chlieb; kým zostane čistý, budem zdravý, ak chytí hrdza, bude so mnou zle. Myslím však, že sa i s bratom zdravý vrátim.“
Ruženka plakala a schovala milú pamiatku do skrine.
Jaroslav odišiel a Ruženke sa nesmierne cnelo. Deň čo deň krájala nožom chlieb, ale nôž bol čistý, až do dvadsiateho dňa. Tu ako zazrela Ruženka hrdzavé škvrny, plakala ešte viac než predtým:
„Ó, ja nešťastná, čo som to urobila, že som oboch bratov zabila.“ Napokon, keď sa utíšila, umienila si, že pôjde sama bratov hľadať. Dosť ju starí služobníci odhovárali, ale ona si nedala povedať, obliekla sa do chatrných šiat, vzala peniaze a išla.
Dlho chodila po svete, veľa útrap pretrpela, ale na stopu svojich bratov neprišla. Raz zablúdila v tmavom lese a nijakým spôsobom cestu nájsť nevedela. Už jej začínalo byť úzko, ako to asi bude, keď príde noc; tu zazrie chalúpku a pred ňou starčeka v pustovníckom odeve. Potešená k nemu pospieša.
„Boh ťa žehnaj, dcéra pekná! Posaď sa vedľa mňa, poviem ti, kde bratov nájdeš a ako ich vyslobodíš.“ Týmito slovami vítal starec Ruženku.
„A ako môžete, starček, vedieť, že svojich bratov hľadám?“ pýtala sa Ruženka podivného starca.
„Nepýtaj sa, panna, a poslúchni moju radu. Tvoji bratia boli tiež u mňa, ale nezachovali sa, ako som im prikázal, a preto vtáka, vodu a jablone nedostali, ale sami skameneli, čo sa aj tebe stane, ak neurobíš, čo ti poviem.“
„Teda oni skameneli!“ vykríkla Ruženka a zakryla si uslzenú tvár.
„Áno; ale ak budeš chrabrá, môžeš ich vyslobodiť. Tu máš zlatú guľu, hoď ju pred seba a kam sa bude kotúľať, tam choď za ňou. Prídete k jednému vrchu, veľmi vysokému, tam ti guľa zmizne. Ty choď chrabro hore, ale na žiadnu stranu sa neobzeraj, nech sa deje čo sa deje, nech počuješ čo počuješ. Ak sa obzrieš, skamenieš a zrútiš sa dolu k tvojim bratom, ktorí pri úpätí vrchu ležia.“
„Ó, ja chcem byť poslušná vašej rady a nezhrozím sa ničoho, nech ma stretne čokoľvek, len aby som svojich bratov vyslobodila.“
Vzala zlatú guľu, rozlúčila sa s dobrým starcom, a hodiac ju na zem, išla za ňou, kam sa ona kotúľala. Netrvalo to dlho a vyšli z lesa; potom ju viedla guľôčka zelenými lúkami až k jednému vysokému vrchu a tam zmizla. Ruženka, vidiac pri úpätí vrchu dva kamene, pomyslela si hneď, či to nie sú jej bratia; i pustila sa od ľútosti do takého plaču, že jej srdce usedalo, potom sa však vzchopila a kráčala k vrchu. Len čo urobila desať krokov, strhol sa taký obrovský krik, že Ruženke uši zaliehali. Ale ona si spomenula na slová starcove a kráčala neohrozene ďalej. Čím viac sa však k vrchu približovala, tým väčšie bolo vytie, revanie, štekot, pískanie, hrmenie, ba všetky zvuky, ktoré na svete sú, sa zo všetkých strán ozývali a zhora akoby desiatimi hlasmi niekto kričal:
„Nechoď sem, nechoď, ja ťa roztrhám!“ Ruženke sa vlasy od hrôzy a strachu ježili, ale predsa sa neobzrela a šťastne došla až na vrchol. Len čo bola hore, všetko prestalo a ona vošla do krásnej záhrady; v strede prýštila živá voda, v zlatej klietke visel hovoriaci vták a neďaleko stáli zlaté jablone.
Vták v zlatej klietke sa dal do kriku:
„Keď si ma vydobyla, vezmi si ma, naber živej vody, odtrhni si tri vetvy zo zlatých jabloní a pospeš odtiaľto preč, kým sa zlá čarodejnica nevráti. Keď prídeš pod vrch, pokrop skamenených bratov živou vodou a oni opäť ožijú.“
S radosťou vzala Ruženka vtáka, nabrala vody, odtrhla tri zlaté vetvy a pospiechala z vrchu dolu. Keď prišla dolu, pokropila skamenených bratov a tí v tom okamihu ožili. Tu bolo radosti, objímania a rozprávania! Nato vzal každý jednu vec a všetci sa vracali späť. Keď prišli do lesa, hľadali chalúpku a pustovníka, ale toho tam nebolo. Žehnajúc jeho pamiatku, vyšli z lesa a dostali sa šťastne až domov, kde ich služobníci s jasotom privítali.
Ruženka si zavesila vtáka do izby a na jeho rozkaz vodu schovala, vetvy však zasadil každý jednu do záhrady. Za tri dni vyrástli krásne jablone, a mali z nich nesmierne potešenie. Keď sa vrátili bratia z poľa a Ruženka si dala do poriadku domácnosť, vzala vretienko a išla s bratmi pod zlaté jablone priasť. Tu lístie nad nimi šumelo, zlaté vrcholce sa k sebe skláňali a šepkali si tichým vanutím tajomné povesti. Úbohým sirotám bolo úzko, túžili a nevedeli po čom!
Raz si bratia zase vyšli na lov; za stopou zveri prišli tentoraz až na samé hranice a našli tam kráľovských poľovníkov, čakajúcich na kráľa. Bratia chceli zase odísť, ale tu prišiel kráľ s ostatnou družinou a pýtal sa, odkiaľ sú tí statní mládenci?
Tí slušne pred kráľa predstúpili, povedali, kto sú, a zároveň ho pozvali, aby ich panstvo poctil svojou prítomnosťou.
Od Johankinej smrti nebolo vidieť úsmev na kráľovej tvári. Buď sedel vo svojej izbe, alebo bol na love; nešiel nikam a nikoho k sebe nepozval. Divili sa teda dvorania, keď pozvanie bratov s láskavou tvárou prijal a na druhý deň návštevu určil. Nato sa navzájom rozlúčili a každý svojou cestou odišiel.
„Sestrička Ruženka!“ kričali bratia, vracajúc sa z lovu domov, už z diaľky na sestru. „Čo ti povieme? Zajtra bude u nás kráľ; kde čo najlepšieho máš, to priprav, aby sme ho ako sa patrí uctili!“
„Že to je tak náhle,“ povedala Ruženka starostlivým hlasom. „Ale to nič, predĺžim noc, a pôjde to; zahanbiť sa nedáme.“
Hneď sa radili ako a čo, Ruženka behala z kuchyne do špajze, zo špajze do komory, zase na dvor, vydávala a rozkazovala, riadila tu i tam. Od najväčšieho až po najmenšieho mal každý plné ruky práce. Napokon si Ruženka spomenula, že sa spýta svojho milého vtáčika, čo by také zvláštne kráľovi urobila, aby z toho mal poriadnu radosť.
„Ja ti poviem,“ odpovedal vtáčik, „až príde, priveď ho do záhrady k zlatým jabloniam, a skôr ma s klietkou na ne zaves, ja mu zaspievam takú krásnu pesničku, že sa od radosti div nezblázni.“
Ruženka zajasala a od radosti po izbe skákala, lebo verila, čo jej vtáčik povedal; bol to radca na slovo vzatý.
Celú noc v zámku nikto oka nezažmúril, a len čo Pánboh deň dal, trhali sa kvety, zdobili nimi izby a chystali sa tabule. K obedu sa bratia i Ruženka skvostne vystrojili a očakávali kráľa. Netrvalo to dlho. So štyrmi koňmi, s početnou družinou v celej sláve prišiel na dvor. Bratia ho privítali hneď dolu a Ruženka čakala hore. Keď ju kráľ zazrel, bodlo ho pri srdci, aniž vedel prečo. Bolo mu, akoby tú tvár už niekde bol videl, ten hlas počul, a predsa zrejme vedel, že tomu tak nie je. Viedli ho do skvostne vystrojenej siene, z ktorej sa išlo do záhrady. Po všelijakom rozprávaní pristúpila Ruženka ku kráľovi a povedala:
„Milostivý pane, máme v našej záhrade také vzácne veci, aké azda v celej krajine nenájdete. Ak je vám ľúbo sa na ne pozrieť, zavediem vás tam.“
S potešením kráľ vstal, vzal Ruženku pod ruku a kráčal s ňou do peknej záhrady. Keď prišli k zlatým stromom, zostal kráľ plný údivu stáť a až po dlhej chvíli sa pýtal, kto tie skvostné stromy do zeme zasadil.
„Tvoje deti ich sadili, oklamaný kráľ!“ ozval sa hlas na strome, „tvoje deti, ktoré ti Johanka porodila a ktoré jej zlé sestry vzali, po vode pustili a psov namiesto nich podsunuli.“
Radosť a žiaľ sa striedali v kráľových prsiach. Vyčerpaný sa oprel o rameno Jaromírovo a trasúce sa pery sa chceli spýtať detí, či je to pravda, ale nemohli zo seba slová vypustiť.
„Ty bezbožný vtáčiku!“ kričala Ruženka na vtáka a od strachu div neplakala. „Čo si to spieval, teraz nám kráľ snáď od ľaku zomrie.“
„Len ho pokrop, ty kráľovský pupienok! On je váš otec, nie nebohý knieža, ten vás len na vode chytil a vychoval.“
Teraz sa deti vrhli otcovi okolo krku a on ich so slzami k srdcu privinul.
„A kde je naša matka, otče?“ pýtali sa kráľa. Pri tej otázke bolo úbohému, akoby mu srdce ohnivými kliešťami zovrel. Rozprával deťom všetko od začiatku až do konca.
„Nemajte nijakú starosť!“ zvolala náhle Ruženka, „len si rýchlo sadnime na kone a poďme k žalári, ja matku vzkriesim.“ Kráľ hľadel na dcéru ako v mámení, ale bratia už bežali, lebo si hneď spomenuli na živú vodu. Jedným klusom išli cez vrchy, lúky a lesy až k žalári, rozhádzali múry, a keď našli matkinu mŕtvolu, pomazala ju Ruženka živou vodou, a Johanka stála pred kráľom taká pekná ako pred dvadsiatimi rokmi. Aká to bola nevýslovná radosť pre kráľa, a zase pre Johanku, keď jej kráľ všetko rozprával, to si môže každý domyslieť.
Potom sa vrátili späť do kniežacieho zámku a držali slávne hody, plesaniu a radovaniu nebolo konca. Keď sa správa doniesla do kráľovského zámku, zostali Johankine sestry ako omráčené a rady by boli ušli, lenže nemohli, lebo kráľ rozkázal, aby ich štyrmi volmi roztrhali, skôr než sa vráti späť. To sa na nich aj skutočne vyplnilo.
Teraz žila kráľovská rodina v samej rozkoši. Ruženka chovala vtáka ako drahý poklad, lenže do smrti viac slova nepreriekol.