Čarovná fazuľa

Ani ten, kto kedysi túto rozprávku rozprával prvýkrát, si už nepamätal, prečo vlastne vtedy kráľovná vložila svoje novorodeniatko do zlatej kolísky a hodila ho do mora. Úbožiatko však nezahynulo, plávalo si po vode ako na perinke, až doplávalo k jednému ostrovu, kde na brehu stála nejaká žena, ktorá kolísku vylovila. Nebola to však obyčajná žena, pretože na tom ostrove nežili obyčajní ľudia, býval tam ľudožravý obor. Keď tá žena videla, že v kolíske je prekrásne dievčatko, rozhodla sa, že ho nezje, ale že ho vychová pre svojho syna, aby mal raz krásnu nevestu. Ale nebolo to len tak. Musela dieťa starostlivo strážiť pred svojím večne hladným mužom, keby dievčatko len jedným okom zazrel, bolo by s ním koniec. Schovávala ho v takom veľkom hrnci pod pokrievkou.
Keď dievča vyrástlo, prišiel čas vydaja, do ktorého sa mu ani trochu nechcelo, pretože mladého ľudožrúta nemohlo ani vystáť, a tak si celé dni žialilo a plakalo. Jedného dňa zasa sedelo na morskom pobreží, keď tu, kde sa vzal, tu sa vzal, priplával tam mladý pekný princ. A bola z toho láska na prvý pohľad, hneď sa jeden druhému zasľúbili a už si maľovali spoločný život, keď tu sa prihnala stará ľudožrútka a z toho milovania bola hneď celá bez seba, princa schmatla svojimi obrovskými rukami a postrkovaním ho hnala do ľudožrútskej jaskyne:
„Len počkaj, upečiem ťa na svadbu môjho syna!“ A bolo to!
Na spanie sa všetci uložili do jednej komory, a keď nastala noc, dostal starý ľudožravý obor chuť na ľudské mäso, a tak zahrmel na ženu:
„Ženo, nebudem čakať až do svadby, daj mi to princatko hneď!“ Toto napomínanie počulo aj dievča, čulo vstalo z postele a jednému z ľudožravých detí vzalo z hlavy zlatú korunu, aby ju nasadilo princovi. Veď bol najvyšší čas! Tmou sa opatrne prikradla stará ľudožrútka a nahmatávala hlavy, kým nenašla tú, na ktorej nebola koruna, tú hbito odsekla a telo odniesla mužovi, aby si pochutil. Dievčaťu však bolo jasné, že táto lož má nohy dlhé len do svitania, a tak vstalo, zobralo z kúta sedemmíľové čižmy, z kredenca čarovný prútik a zo zásuvky čarovnú fazuľu, zobudilo princa a dali sa na útek.
Keď prešli pekný kus cesty, veď mali sedemmíľové čižmy, spýtali sa čarovnej fazule, ktorá poznala odpoveď na každú otázku:
„Fazuľa, si tu?“
„Áno,“ odpovedala fazuľa, „som tu! Ale vy si pohnite! Ľudožrútka si obula sedemmíľové čižmy a o chvíľu vás má!“ Dievča mávlo čarovným prútikom a premenilo sa na labuť a princa na rybník, na ktorom labuť plávala. Prišla ľudožrútka a sladkými slovami lákala labuť na breh, ale nepodarilo sa jej to, a tak išla domov naprázdno a zaľúbenci sa ponáhľali preč. O nejaký čas sa opäť spýtali:
„Fazuľa, si tu?“
„Áno,“ povedala fazuľa, „som tu! Ale stará žena o chvíľu tiež, lebo ľudožrút jej vynadal, že sa nechala oklamať.“ Tak vzalo dievča čarovný prútik a premenilo seba aj princa na oblak prachu, v ktorom ľudožrútka blúdila, až sa nakoniec obrátila domov naprázdno a tí dvaja sa ponáhľali ďalej. O nejaký čas tu boli opäť s otázkou:
„Fazuľa, si tu?“
„Áno,“ povedala fazuľa, „som tu! Ale ľudožrútka tiež, a čo krok, to sedem míľ!“ Dievča vzalo čarovný prútik do tretice a premenilo sa na ružu a princa na včelu. Keď prišla stará žena, premenu nespoznala a odtiahla späť domov. A tak boli zachránení!
Ale joj! Pri tejto premene dievča odhodilo čarovný prútik príliš ďaleko, takže sa nemohli vrátiť do svojej ľudskej podoby. Na úteku sa ocitli v nejakej záhrade a pánboh tomu chcel, aby tá záhrada patrila matke toho dievčaťa. Tak sedela včela celé dni na ruži, a keď chcel kvet niekto odtrhnúť, tak ho bodla.
Jedného dňa sa stalo, že sama kráľovná išla do záhrady, a keď tú prekrásnu kvetinu videla, chcela si ju odtrhnúť. Ale priletela včielka a bodla ju do ruky tak silno, že ju hneď pustila, ale predsa len ju trochu nalomila. Vtedy videla, že z rany tečie krv, a tak hneď zavolala jednu vílu, aby tú ružu odčarovala. A tak kráľovná nakoniec spoznala svoju dcéru a bola z celého srdca rada. Vystrojili tým dvom veľkú svadbu, na ktorú pozvali mnoho hostí; tí prišli oblečení v nádherných šatách, vo svadobnej sále svietili tisíce svetiel a tancovali až do bieleho rána.
Ty si bol na tej svadbe tiež? No, isteže. Čiapka z masla, šaty namieru, veď boli z papiera, švihák ako kdovie kto, cesta viedla tŕním, črievičky zo skla, cink a brink, zakopol som o kameň a bolo po všetkom!