ROZPRÁVKA VODNÍCKA

Ak si, deti, myslíte, že vodníci nie sú, tak vám teda vravím, že sú, a akí! Tak napríklad práve u nás, kde sme sa my narodili, býval jeden v rieke Úpe pod jazom, a jeden býval onehdy v Havlovicích pri tom drevenom moste, a jeden sa zdržiaval v Radečskom potoku, to bol Nemec nemecký, ani slova po česky nevedel; veď raz prišiel k môjmu ockovi, aby si dal vytrhnúť zub, a za to mu doniesol košíček strieborných a ružových pstruhov pekne poukladaných žihľavou, aby ostali čerství; a že to bol vodník, bolo vidieť z toho, že po ňom na stoličke bolo mokro. A jeden bol pri dedkovom mlyne v Hronove, a ten choval pod jazom, pod vodou šestnásť koní; preto inžinieri hovorili, že tam na tom mieste má rieka Metuje šestnásť konských síl. Tých šestnásť bielych koní stále ťahalo a ťahalo, a preto sa mlyn stále točil; a keď jednej noci náš dedko ticho umrel, šiel vodník a vypriahol potichu všetkých šestnásť koní, a mlyn sa tri dni netočil. Na veľkých riekach sú vodníci, ktorí majú ešte viac koní, povedzme päťdesiat alebo sto; ale niektorí sú takí úbožiaci, že nemajú ani drevenú kozu. Taký veľkovodník v Prahe, na Vltave, je ovšem náramne bohatý a veľký pán; má povedzme aj motorový čln a v lete si ide k moru. Veď v Prahe aj obyčajný, podradný podvodník má niekedy peňazí ako šupiek a lieta v automobile, hú, hú, až blato striká. Ale sú zasa takí nanicovatí malovodníčkovia, majú mláčku ako dlaň a v nej jednu žabu, tri komáre a dva chrobáky potápníky; alebo majú svoju živnosť na takej mizernej stružke, že si v nej ani myš bruško nenamočí; niektorí za celý boží rok nechytia viac než pár papierových lodičiek a detskú plienku, ktorá mamičke odplávala pri praní. Ba, je to bieda. A zase taký rožmberský vodník má povedzme dvadsaťtisíc kaprov, a ešte k tomu lieňov, ševcov, mreny a nejakú tú zubatú šťuku. No, nie je žiadna rovnosť na svete. Vodníci sú samotári, ale tak raz-dvakrát do roka, keď je veľká voda, sa zídu z celého kraja a konajú, ako sa tomu hovorí, okresnú konferenciu. Z nášho kraja sa vždy schádzali pri veľkej vode na lúkach pri Hradci Králové, pretože tam je taká pekná rovina a krásne tône a zátočiny a slepé ramená vystlané najjemnejším bahnom dvojnulkou. To musí byť žlté bahno alebo trochu do hneda; keď je červené alebo sivé, to už nie je také hebučké, celkom ako masť. Na takom peknom mokrom mieste sa teda posadajú a rozprávajú si, čo je nové: že tamto v Suchovršiciach robia ľudia reguláciu, takže sa tamojší vodník, ako starý Jireček, musí odtiaľ vysťahovať; že hrnčeky a pentle podražili, to vám je hrôza: aby vodník, keď chce niekoho chytiť, kúpil za tridsať korún pentlí, a hrnček stojí najmenej tri koruny, a ešte je to šmejd; najradšej tresnúť remeslom a chytiť sa niečoho iného. A tu si vodníci rozprávajú, že jaroměřský vodník Faltys, ten ryšavý, sa chytil obchodu a predáva minerálne vody, a krívajúci Slepánek sa stal inštalatérom a robí vodovody, a iní si pomohli inou živnosťou. To sa rozumie, deti, že vodník môže robiť len to remeslo, v ktorom je niečo od vody; tak napríklad: 1. môže si založiť pohrebný ústav a organizovať slávnostné i jednoduché pohrebné sprie................................. vody; 2. stať sa špekulantom a robiť výnosné pod .................... vody; 3. alebo advokátom a vykonávať súdne roz ...................... vody; 4. byť spisovateľom pre ľud a písať poučné ná .................. vody; 5. stať sa notárom a vykonávať majetkové pre .................. vody; 6. ako hudobník skladať klavírne dopro ......................... vody; 7. byť obvodným lekárom pre súdne ob ......................... vody; 8. dať sa na vojnu a ako rotmajster robiť každoročné od .... vody; 9. byť majiteľom akéhokoľvek veľkozá ............................. vodu; 10. alebo napokon človekom vznešeného pô ................... vodu a nerobiť vôbec nič ako nejaký voj ................................ voda. Okrem toho môže byť vodník dobrým športovým závodníkom alebo písať do novín úvodníky. Ako vidíte, zostáva pre vodníkov dosť výnosných živností, a preto ich tiež stále ubúda; preto sa počítajú na svojich výročných poradách a vravia si smutne: „Zasa nás je o päť menej; mládenci, takto naše povolanie pomaly vymrie.“ „No,“ hovorí starý Kreuzmann, trutnovský vodník, „už to nie je, ako to bývalo. Môj milý, tomu je hrôza tisícok rokov; vtedy boli celé Čechy pod vodou, a človek, čibržkom vodník, veď vtedy ešte ľudia neboli, no jo, to boli iné časy – krucinál, kde som vlastne prestal?“ „Že boli celé Čechy pod vodou,“ pomáhal mu skalický vodník Zelinka. „Aha,“ povedal Kreuzmann. „Teda celé Čechy boli pod vodou, aj Žaltman a Červená hůra a Krákorka a všetky ostatné hory; a náš človek mohol mokrou nohou, pekne pod vodou, ísť povedzme z Brna až do Prahy. Ešte lakeť nad Snežkou bola voda. Ľudia, to boli časy.“ „To boli,“ spomínal ratibořický vodník Kulda. „Vtedy sme my vodníci ešte neboli takí samotári a pustovníci ako dnes. Vtedy sme mali podvodné mestá postavené z vodných tehál, a nábytok bol vyrezávaný z tvrdej vody, a periny boli z mäkkej dažďovej vody, a kúrilo sa teplou vodou; a nebolo ani dno ani žiadny breh ani povrch vody; bola len voda a my.“ „Ba,“ vravel Liška zvaný Hejkavec, ten vodník zo žabokrckej mokrade, „a aká tá voda vtedy bola! Mohol si ju krájať ako maslo, a gule z nej robiť, a nite z nej priasť, a povrazy z nej krútiť; bola ako oceľ a ako ľan a ako sklo a ako páperie, a hustá ako smotana, a pevná ako dub, a hriala ako kožuch. Všetko bolo urobené z vody. Môj milý, taká voda teraz už nie je ani v Amerike, kdeže!“ A starý Liška si odpľul, až sa tam urobila hlboká tôňa. „Bývala,“ povedal Kreuzmann zamyslene, „bývala vtedy veľmi krásna voda, ale bola ešte tentoto, celkom nemá.“ „Ako to?“ začudoval sa Zelinka, ktorý nebol taký starý ako tamtí druhí. „No, nemá bola,“ vravel Liška Hejkavec. „Nemala žiadny hlas. Nevedela ešte hovoriť. Bola taká tichá a nemá, ako je teraz, keď zamrzne. Alebo ako keď napadne snehu a je polnoc a nič sa ani nepohne; a vtedy je také ticho, také tichučké ticho, že ti je až úzko, a vtedy vystrčíš hlavu z vody a počúvaš; a vtedy sa ti zovrie srdce tým ukrutným tichom. Také ticho vtedy bolo, keď bola voda ešte nemá.“ „A ako to,“ pýtal sa Zelinka, ktorý bol starý len sedem tisíc rokov, „ako to, že už nie je nemá?“ „To prišlo tak,“ povedal Liška. „Mne to rozprával môj pradedko a vravel, že je tomu už nejakých milión rokov. Tak vtedy žil jeden vodník, ako sa len volal? Rákosník, nie Rákosník, Minařík, tiež nie, Hampl, tiež nie Hampl, Pavlásek, tiež nie, hergot, ako sa len volal?“ „Arion,“ povedal Kreuzmann. „Arion,“ pritakal Liška. „Aj ja som to mal na jazyku. Arion sa volal. A ten Arion mal, vidíte, taký zvláštny dar, takú schopnosť od Pánaboha, no, také nadanie, viete? Vedel tak krásne hovoriť a spievať, že človeku srdce poskakovalo a zasa zaplakalo, keď zaspieval. Taký to bol muzikant.“ „Básnik,“ opravil Kulda. „Muzikant alebo básnik,“ povedal Liška, „ale vedel to, môj milý. Vravel pradedko, že všetci plakali, keď sa dal do spevu. Mal, ten Arion, veľkú bolesť v srdci. Nikto nevie akú. Nikto nevie, čo sa mu stalo zlé. Ale musela to byť strašná bolesť, že spieval tak krásne a tak smutne. A ako tak pod vodou spieval a nariekal, triasla sa každá kvapka vody, ako by to slza bola. A v každej kvapke uviazlo niečo z jeho spevu, ako sa ten spev tou vodou predieral. Každá kvapôčka zachytila kúsok jeho hlasu. A preto už nie je voda nemá. A preto zvoní, cinká, šelestí a šepká, žblnká a bubľá, šplechoce, šumí, hučí, ropotá, úpie a kvíli, buráca, reve, jačí a hrmí, stená a vzdychá a smeje sa, hrá ako na striebornú harfu, klokotá ako balalajka, spieva ako organ, duje ako lesný roh a hovorí ako človek v radosti alebo v žiali. Odvtedy hovorí voda všetkými jazykmi na svete a rozpráva veci, ktorým už ani nikto nerozumie, také sú čudné a krásne. A najmenej im rozumejú ľudia. Ale kým neprišiel Arion a nenaučil vodu spievať, bola rovnako nemá, ako je nemé nebo.“ „Ale to nebol Arion, čo priniesol do vody nebo,“ povedal starý Kreuzmann. „To bolo až neskôr, za môjho ocka, daj mu Pánboh večnú slávu, a urobil to vodník Kvakvakvokoax, a síce z lásky.“ „Ako to bolo?“ pýtal sa vodník Zelinka. „To bolo tak. Kvakvakvokoax sa zaľúbil. Kvakvakvokoax videl princeznú Kuakuakunku a vzplanul k nej láskou, kvak. Kuakuakunka bola krásna. Mala žlté žabie bruško, a žabie nôžky, a papuľu žabiu od ucha k uchu, a bola celá mokrá a studená; taká krasavica to bola. Takých už ani niet.“ „A čo ďalej?“ pýtal sa vodník Zelinka dychtivo. „No, čo by bolo? Kuakuakunka bola krásna a pyšná. Len sa nadúvala a vravela kvak. Kvakvakvokoax bol ako blázon. Ak si ma vezmeš za muža, povedal jej, prinesiem a dám ti, čo budeš chcieť. A tu ona povedala: Tak mi prines modré z neba, kvak.“ „A čo urobil Kvakvakvokoax?“ pýtal sa Zelinka. „No, čo mal robiť? Sedel pod vodou a nariekal: Kva kva kva kvá, kva kva kva kvá. A potom si chcel vziať život. Preto vyskočil z vody do vzduchu, aby sa v ňom utopil, kvak. Nikto pred ním ešte do vzduchu neskočil. Kvakvakvokoax bol prvý.“ „A čo urobil vo vzduchu?“ „Nič. Pozrel sa hore, a nad ním bolo modré nebo. Pozrel sa dole, a pod ním bolo tiež modré nebo. Kvakvakvokoax užasol. Vtedy ešte nikto nevedel, že sa nebo odráža vo vode. Keď Kvakvakvokoax uvidel, že je na vode modrá obloha, vykríkol údivom kvak a spadol zasa do vody. A potom vzal Kuakuakunku na chrbát a vyskočil s ňou do vzduchu. Kuakuakunka uvidela vo vode modré nebo a vykríkla radosťou kvakvá. Lebo jej Kvakvakvokoax priniesol modré z neba.“ „A čo bolo ďalej?“ „Nič. Žili potom spolu šťastne a narodilo sa im veľa ikier. A odvtedy vyliezajú vodníci z vody von, aby videli, že nebo je tiež tam, kde je ich domov. Keď niekto opustí domov, nech je to ktokoľvek, a obzrie sa potom späť, ako sa Kvakvakvokoax pozrel do vody, vidí, že tam doma je to pravé nebo. Vieš, to pravé modré a krásne nebo. Kvak.“ „A kto to dokázal?“ „Kvakvakvokoax.“ „A Kuakuakunka.“ „Nech žije Kvakvakvokoax!“ „A Kuakuakunka!“ V tej chvíli išiel okolo jeden človek a myslel si: To dnes tie žaby kvákajú! A chytil kameň a hodil ho do tej mokrade. Voda vysoko vystrekla, zašplechotalo to a bolo ticho: všetci vodníci skočili do vody, a až budúceho roku budú zasa mať konferenciu.