Múdry zlatník

Radoš mal osemnásť rokov, keď mu zomreli rodičia. Teraz mu neostávalo nič iné, len ísť do služby. A tak si pomyslel: Keď už musím slúžiť, pôjdem do veľkého mesta a tam sa dám do služby, veď kus práce zvládnem. Pozbieral svoje veci a šiel. Neďaleko mesta ho pozdravila Múdrosť s Rozumom. Od tej chvíle bol vraj taký múdry a rozumný, akoby bol vyštudoval na vysokých školách, a všetko, čo vzal do rúk, sa mu muselo podariť.
Chodí Radoš po pekných uliciach a tu mu padne do oka nádherný a skvostný zlatnícky obchod, v ktorom pri práci sedí mnoho tovarišov. To sa mu veľmi zapáčilo a opäť si pomyslel, že nepôjde do služby, ale že sa bude učiť za zlatníka. Bez rozmýšľania vojde do dielne, slušne pozdraví majstra a prosí ho, aby ho prijal za učňa.
„No, ja ťa prijmem,“ namietal majster, „ale ty si už trochu prestarnutý na učňa; kým sa vyučíš, bude ti pomaly dvadsaťšesť. Veď chceš rok za rok?“
„Samozrejme, pán majster, ja peniaze žiadne nemám, aby som za učenie platil. Ale budete so mnou iste spokojný, chvíľku vám nepremárnim,“ povedal Radoš.
„Zostaň teda,“ povedal majster a vykázal mu miesto pre jeho veci a na spanie. Keď si to Radoš upratal, hneď sa pustil do práce, ktorá mu bola určená. Spočiatku sa mu ostatní tovariši smiali, že je nemotorný učeň, ale čoskoro stíchli; čo vzal Radoš do ruky, to sa mu podarilo, a čo sa iní učili dva roky, to vedel on za týždeň. O štrnásť dní robil už prstene, náušnice a náramky také pekné, že bola radosť sa na ne pozrieť.
„Neviem,“ povedal majster svojej žene, „čo si mám o Radošovi myslieť, či je už vyučený a len zo mňa rozum ťahá, alebo sa narodil na šťastnej planéte.“
„Nie, tomu never, že by ťa bol oklamal, on je veru živá pravda,“ zastávala sa majsterka učňa, ktorý bol nápomocný aj jej.
Za štyri týždne bol vyučený a majster ho mal veľmi rád. Raz išiel s majstrom na prechádzku po meste, ktoré bolo veľké a v ktorom sídlil kráľ. Tu vidí na bráne nastoknutú lebku na hrote. I pýta sa majstra, čo to má znamenať, a majster mu začal takto rozprávať:
„Náš kráľ má jedinú dcéru, pannu takú krásnu, akú by ďaleko hľadal. Od dvanásteho roku však nehovorí, ale či z riadenia božieho, alebo z jej vlastnej vôle, to nemohol dlho nikto vyskúmať. Koľko tu bolo lekárov a iných učených mužov, ale nikto ju k reči nepriviedol. Ona číta, jazdí, prechádza sa, vie krásne práce, ale to všetko robí mlčky. Pred tromi rokmi sa tu objavila múdra veštkyňa, ktorá hovorila, že princezná Liběna je pod čarodejnou mocou a tá že bude trvať dovtedy, kým sa nenájde mládenec, ktorý by ju k reči priviedol. A tak vydal kráľ rozkaz, že kto jeho dcéru k reči privedie, tomu ju dá za ženu, nech je prostý alebo vznešený. Tu prišli všelijakí ľudia, ktorí sa u kráľa hlásili a princeznú obťažovali, ale neuzdravili. Veľmi sa kráľ nad tým mrzel a princezná ešte viac, preto sa odobrala do svojich izieb a ani z nich nechcela vyjsť. A tak kráľ opäť prikázal, že kto sa k nemu prihlási, že chce princeznú uzdraviť, a neurobí to v troch dňoch, že príde o hlavu. Ruch ustal, až po nejakom čase pricestoval mladý pán veľmi pekného zovňajšku. Kráľ dovolil, aby sa pokúsil o uzdravenie princeznej. Tri dni vraj kľačal pred Liběnou a neustále prosil, aby k nemu jediné slovo len prehovorila, ale ona sa ani nepohla, a tak tretí deň stratil hlavu, ktorá je na výstrahu tu nastoknutá. Od tej chvíle sa nikto nehlási, a piaty rok už ide, čo princezná neprehovorila.“
Veľmi sa nad tým Radoš čudoval a bolo mu krásnej Liběny ľúto. Bol už rok u svojho majstra, ktorý ho mal ako oko v hlave a už sa aj so ženou radil, že ak Radoš zostane vždy taký dobrý chlapec, nechá si ho za vlastného, keďže nemá iné deti.
Jedného dňa prišiel kráľovský dvorný a objednal u majstra pre princeznú klenoty. Mali byť také krásne, aké dosiaľ nikto nevidel, a z najdrahších kameňov. Majster to prisľúbil, ale keď posol odišiel, škrabal sa za ušami a nevedel, ako to zvládne a ktorému tovarišovi tú prácu zverí.
„Čo sa vám, pán majster, prihodilo, že ste taký smutný?“ pýtal sa Radoš.
Majster sa mu zveril.
„Netrápte sa, majster, tú prácu vezmem na seba ja sám a iste bude kráľ so mnou spokojný.“
„A myslíš, Radoš, že zvládneš prácu, ktorú si ja sám urobiť netrúfam? Ako by som ti mohol dať toľko zlata a drahých kameňov na zmarenie?“
„Dajte mi teda niečo na skúšku, a ak sa vám bude páčiť, potom aj druhé.“
Majster bol spokojný, dal zlato a kameň a Radoš sa hneď pustil do práce. Ale ako sa čudoval starý zlatník, keď mu Radoš priniesol hotový prsteň. Tomu nebolo páru v celom obchode. S radosťou dal majster zlata a diamantov, koľko bolo treba, aby aj ostatné veci patriace ku skvostu zhotovil. Radoš si dal na všetkom veľmi záležať, a keď bol hotový, urobil aj striebornú klenotnicu, všetko do nej usporiadal a doniesol majstrovi. Keď sa majster na skvost pozrel, chytil Radoša okolo krku a povedal:
„Chlapče, od dnešného dňa si ty majster, ja ti už nemôžem rozkazovať, lebo si ma ďaleko predstihol.“
Bola to ale taká práca, akú málokto vedel. Človek nevedel, čomu sa má skôr obdivovať, či kráľovskej diadéme, či jemnému náhrdelníku, alebo skvostným náušniciam, náramkom a iným drobnostiam. Boli to nitky ako od pavúkov usnuté a tie lístky a kvietky akoby zo zeme vyrástli.
„Chlapče, čo ti mám za to urobiť?“ pýtal sa majster celý blažený svojho tovariša.
„Nič iné, len mi dovoľte, aby som to smel sám kráľovi odniesť.“
To mu majster rád po vôli urobil a Radoš šiel na kráľovský hrad. Keď sa ohlásil, že nesie kráľovi objednaný skvost, ihneď bol predvedený pred kráľa. Hlboko sa poklonil a kráľovi podal striebornú skrinku. Sotva kráľ otvoril viečko, rozjasnila sa mu tvár a s viditeľným zaľúbením sa na klenoty díval.
„Môžeš mi povedať, mládenče, kto tú prácu robil?“ pýtal sa kráľ prívetivo.
„Ja sám, najmilostivejší kráľu!“ odpovedal Radoš.
„Aha, mladík, ty si taký šikovný umelec, akého som dosiaľ nepoznal; ak ti môžem preukázať nejakú milosť, tak žiadaj,“ ponúkal sa kráľ Radošovi, ktorý od radosti div neplakal.
„Najmilostivejší kráľu! Počul som, že k princeznej je pripustený každý, kto sa chce pokúsiť vrátiť jej reč. O to by som sa chcel pokúsiť aj ja, a preto by som žiadal Vašu kráľovskú Milosť, aby som k nej smel ísť!“ Tak prosil Radoš kráľa a so strachom čakal na odpoveď.
„Samozrejme, mladík, že k nej ísť a o jej zdravie sa pokúsiť smieš, ale bolo by mi ľúto, keby si to nedokázal, veď vieš, čo ťa potom čaká.“
„Viem, najmilostivejší kráľu, a rád sa smrti podrobím, ak to nedokážem.“
Kráľ zavolal svojho dvorného a prikázal, aby Radoša zaviedol k princeznej do izby a samého ho tam nechal; tajnému znameniu však dvorný rozumel, aby totiž počúval, čo sa bude diať. Viedol ho dvorný cez množstvo izieb až do siene, kde to bolo nie inak ako v raji; kvetov, stromov, čalúnov, zlata, striebra, kobercov, všetkého dosť. A to všetko bolo zaliate tlmeným slnečným svetlom, ktoré maľovanými oknami kládlo pestré tiene na bielu mramorovú podlahu. V čele siene viseli od stropu dolu ťažké záclony, ktoré dvorný potichučky rozovrel a rukou kývol Radošovi, aby vošiel.
Bola to izbička malá, skvostne, ale tak pohodlne a ladne zariadená, že človeku bolo akosi milo, keď do nej vkročil. Ale najkrajšia bola princezná Liběna. Sedela pri okne a vyšívala zlatom. Ani žilka sa v tej krásnej tvári nepohla, keď Radoš vstúpil, ani na okamih sa zrenica k nemu neotočila; zdala sa byť taká bez života ako obraz, čo v zlatom ráme na stene visel a znázorňoval ju ako malé dieťa. Jasným okom na ňu hľadiac poklonil sa Radoš pred princeznou a postavil sa pred jej obraz so slovami:
„Rozhodni ty, obraz krásny, krutý boj, ktorý sa v tom hrade vedie; rezbár urobil pannu, krajčír jej ušil šaty, ale rečník jej dal reč. Komu teraz tá panna patrí?“
„Komu by patrila, ak nie rečníkovi, ktorý jej dal reč?“ prehovorila princezná a opäť potichu šila ďalej.
Radoš vyšiel s poklonou z izby, ale závistlivý dvorný oznámil kráľovi, že mu princezná ani slovo neodpovedala, a Radoš musel na hrade zostať, kde sa mu inak dobre darilo. Majster nevedel, čo si má myslieť, keď mu sluha priniesol za skvost peniaze a odkázal, že tovariš sa vráti až tretí deň.
Druhý deň bol Radoš opäť uvedený do princezninej izby a ako predošlý deň sa postavil pred obraz a pýtal sa:
„Rozhodni ty, obraz krásny, krutý boj, ktorý sa v tom hrade vedie. Rezbár urobil pannu, krajčír jej ušil šaty, ale rečník jej dal reč. Teraz ju chce každý mať, komu patrí?“
„Včera som ti povedala, že patrí rečníkovi,“ odpovedala opäť princezná.
Dvorný, čo počúval, neprial Radošovi, aby mohol byť kráľom, a znova povedal kráľovi, že princezná neprehovorila. Opäť bol na hrade zadržaný. Ale tretí deň išiel počúvať sám kráľ. Radoš vošiel do izby a znova sa spýtal obrazu:
„Rozhodni ty, obraz krásny, krutý boj, ktorý sa o pannu v tomto hrade vedie. Rezbár ju urobil, krajčír na ňu ušil šaty, ale rečník jej dal reč; komu teraz patrí?“
„Dvakrát som ti už povedala, že rečníkovi, prečo sa tým neuspokojíš?“ povedala Liběna a vstala od stolíka. Tu skočil kráľ do izby a s plačom dcéru bozkával. Potom vzal Radoša za ruku a povedal:
„Mládenče, ty si ma urobil šťastným otcom a všetku radosť si mi vrátil, staň sa teda mojím synom a kráľom, lebo uznávam, že si múdrejší nad iných.“
„Môj najmilostivejší pane,“ odpovedal Radoš, „ako môžem byť kráľom, veď som len z nízkeho rodu, neviem, ako sa na dvore správať, a krásna princezná ma za svojho manžela sotva bude chcieť!“
„Ty si ma svojou múdrosťou z čarodejných pút vyslobodil, a ja iného za manžela nechcem než teba,“ povedala Liběna a podala Radošovi ruku, ktorú on vrúcne pobozkal.
Hneď sa to v meste rozhlásilo, že je princezná uzdravená a jej vysloboditeľ že je obyčajný zlatnícky tovariš. Tu pospiechal starý majster na hrad, aby sa presvedčil, či je to tak, a keď ho Radoš s radosťou kráľovi ako svojho dobrého majstra predstavoval, ďakoval starec v duchu bohu, že mu poslal takého učňa.
O nejaký čas bola svadba a kráľovská nevesta sa skvela v klenotoch, ktoré jej ženích vlastnou rukou urobil. Radoš panoval múdro, ako pred ním žiaden kráľ, a ľud sa zaňho vstávajúc ľahajúc modlil. Mal niekoľko synov a každý sa musel z mladi niečo učiť, a žiaden nedostal titul bez zásluhy. Či ich aj Múdrosť s Rozumom pozdravili, to sa nevie.