ROZPRÁVKA VODNÍCKA

Ak si, deti, myslíte, že vodníci nie sú, tak vám vravím, že sú, a akí! Tak napríklad práve u nás, kde sme sa my narodili, býval jeden v rieke Úpe pod jazom, a jeden bol tuto v Havlovicích pri tom drevenom moste, a jeden sa zdržiaval v Radečskom potoku, to bol Nemec nemecký, ani slova po česky nevedel; veď raz prišiel k môjmu otcovi, aby si dal vytrhnúť zub, a za to mu doniesol košíček strieborných a ružových pstruhov pekne poukladaných v žihľave, aby zostali čerstvé; a že to bol vodník, bolo vidieť z toho, že po ňom na stoličke bolo mokro. A jeden bol pri dedkovom mlyne v Hronove, a ten choval pod jazom, pod vodou šestnásť koní; preto inžinieri hovorili, že tam na tom mieste má rieka Metuje šestnásť konských síl. Tých šestnásť bielych koní stále ťahalo a ťahalo, a preto sa mlyn stále točil; a keď jednej noci náš dedko ticho zomrel, šiel vodník a vypriahol potichu všetkých šestnásť koní, a mlyn sa tri dni netočil. Na veľkých riekach sú vodníci, ktorí majú ešte viac koní, napríklad päťdesiat alebo sto; ale niektorí sú takí úbožiaci, že nemajú ani drevenú kozu.

Taký veľkovodník v Prahe, na Vltave, je, pravda, nesmierne bohatý a veľký pán; má napríklad aj motorový čln a v lete ide k moru. Veď v Prahe aj obyčajný, podradný podvodník má niekedy peňazí ako šupín a lieta v automobile, hú, hú, až blato strieka. Ale sú zasa takí nanicovatí malovodníčkovia, majú mláčku ako dlaň a v nej jednu žabu, troch komárov a dva chrobáky potápníky; alebo majú svoju živnosť na takej mizernej stružke, že si v nej ani myš bruško neumočí; niektorí za celý boží rok nechytia viac než pár papierových lodičiek a detskú plienku, ktorá mamičke odplávala pri praní. Veru, je to bieda. A zasa taký rožmberský vodník má napríklad dvadsaťtisíc kaprov, a ešte k tomu líne, šuhaje, parmy a nejakú tú zubatú šťuku. No, nijaká rovnosť na svete nie je.

Vodníci sú samotári, ale tak raz-dvakrát do roka, keď je veľká voda, sa zídu z celého kraja a konajú, ako sa tomu hovorí, okresnú konferenciu. Z nášho kraja sa vždy schádzali pri veľkej vode na lúkach pri Hradci Králové, pretože tam je taká pekná rovina a krásne tône a zátoky a slepé ramená vystlané najjemnejším bahnom dvojnulkou. To musí byť žlté bahno alebo trochu do hneda; keď je červené alebo sivé, to už nie je také hebké, celkom ako masť. Na takom peknom mokrom mieste si teda posadajú a rozprávajú, čo je nové: že tamto v Suchovršiciach robia ľudia reguláciu, takže sa tamojší vodník, ako starý Jireček, musí odtiaľ vysťahovať; že hrnčeky a stuhy podraželi, to je vám hrôza: aby vodník, keď chce niekoho chytiť, kúpil za tridsať korún stuhy, a hrnček stojí najmenej tri koruny, a ešte je to šmejd; najradšej tresnúť remeslom a chytiť sa niečoho iného. A tu si vodníci rozprávajú, že jaroměřský vodník Faltys, ten ryšavý, sa chytil obchodu a predáva minerálne vody, a krivkavý Slepánek sa stal inštalatérom a robí vodovody, a iní si pomohli inou živnosťou. To sa rozumie, deti, že vodník môže robiť len to remeslo, v ktorom je niečo od vody; tak napríklad:

1. môže si založiť pohrebný ústav a poriadať slávnostné

i jednoduché pohrebné sprie................................. vody;

2. stať sa špekulantom a robiť výnosné pod .................... vody;

3. alebo advokátom a vykonávať súdne roz ...................... vody;

4. byť spisovateľom pre ľud a písať poučné ná .................. vody;

5. stať sa notárom a vykonávať majetkové pre .................. vody;

6. ako hudobník skladať klavírne dopro ......................... vody;

7. byť obvodným lekárom pre súdne ob ......................... vody;

8. dať sa na vojnu ako rotmajster robiť každoročné od .... vody;

9. byť majiteľom akéhokoľvek veľkozá ............................. vodu;

10. alebo napokon človekom vznešeného pô ................... vodu

a nerobiť celkom nič ako nejaký voj ................................ voda.

Okrem toho môže byť vodník dobrým športovým závodníkom alebo písať do novín úvodníky.

Ako vidíte, zostáva pre vodníkov dosť výnosných živností, a preto ich tiež stále ubúda; preto sa na svojich výročných poradách rátajú a hovoria si smutne: „Zasa je nás o päť menej; chlapci, takto naše povolanie pomaly vymrie.“

„No,“ vraví starý Kreuzmann, trutnovský vodník, „už to nie je, ako to bývalo. Chlapče, tomu je hrôza tisícov rokov; vtedy boli celé Čechy pod vodou, a človek, čibržkom vodník, veď vtedy ešte ľudia neboli, no jo, to boli iné časy – krucinál, kde som vlastne prestal?“

„Že boli celé Čechy pod vodou,“ pomáhal mu skalický vodník Zelinka.

„Aha,“ povedal Kreuzmann. „Teda celé Čechy boli pod vodou, aj Žaltman a Červená hůra a Krákorka a všetky ostatné hory; a náš človek mohol mokrou nohou, pekne pod vodou, ísť napríklad z Brna až do Prahy. Ešte lakeť nad Sněžkou bola voda. Ľudia, to boli časy.“

„To boli,“ spomínal ratibořický vodník Kulda. „Vtedy sme my vodníci ešte neboli takí samotári a pustovníci ako dnes. Vtedy sme mali podvodné mestá postavené z vodných tehál, a nábytok bol vyrezaný z tvrdej vody, a periny boli z mäkkej dažďovej vody, a kúrilo sa teplou vodou; a nebolo ani dno, ani nijaký breh, ani hladina vody; bola len voda a my.“

„Veru,“ vravel Liška zvaný Hejkavec, ten vodník z žabokrckej mokrine, „a aká tá voda vtedy bola! Mohol si ju krájať ako maslo, a gule z nej robiť, a nite z nej priasť, a povrazy z nej krútiť; bola ako oceľ a ako ľan a ako sklo a ako páperie, a hustá ako smotana, a pevná ako dub, a hriala ako kožuch. Všetko bolo urobené z vody. Chlapče, taká voda teraz už nie je ani v Amerike, kdeže!“ A starý Liška si odpľul, až sa tam urobila hlboká tôňa.

„Bývala,“ povedal Kreuzmann zamyslene, „bývala vtedy veľmi krásna voda, ale bola ešte tentoto, celkom nemá.“

„Ako to?“ začudoval sa Zelinka, ktorý nebol taký starý ako tí druhí.

„No, nemá bola,“ vravel Liška Hejkavec. „Nemala nijaký hlas. Nevedela ešte rozprávať. Bola taká tichá a nemá, ako je teraz, keď zamrzne. Alebo ako keď napadne sneh a je polnoc a nič sa ani nepohne; a tu je také ticho, také tichučké ticho, že ti je až úzko, a tu vystrčíš hlavu z vody a počúvaš; a tu sa ti zovrie srdce tým ukrutným tichom. Také ticho vtedy bolo, keď bola voda ešte nemá.“

„A ako to,“ pýtal sa Zelinka, ktorý bol starý len sedemtisíc rokov, „ako to, že už nie je nemá?“

„To prišlo tak,“ povedal Liška. „Mne to rozprával môj pradedko a hovoril, že je tomu už nejakých milión rokov. Tak vtedy žil jeden vodník, ako sa len volal? Trstinár, nie Trstinár, Minařík, tiež nie, Hampl, tiež nie Hampl, Pavlásek, tiež nie, hergot, ako sa len volal?“

„Arion,“ povedal Kreuzmann.

„Arion,“ prisvedčil Liška. „Tiež som to mal na jazyku. Arion sa volal. A ten Arion mal vám taký zvláštny dar, takú schopnosť od Pánaboha, no, také nadanie, viete? On vedel tak krásne rozprávať a spievať, že človeku srdce skákalo a zasa zaplakalo, keď zaspieval. Taký to bol muzikant.“

„Básnik,“ opravil Kulda.

„Muzikant alebo básnik,“ povedal Liška, „ale vedel to, chlapče. Vravel pradedko, že všetci plakali, keď sa dal do spevu. On mal, ten Arion, veľkú bolesť v srdci. Nikto nevie akú. Nikto nevie, čo sa mu stalo zlého. Ale musela to byť strašná bolesť, že spieval tak krásne a tak smutne. A ako tak pod vodou spieval a nariekal, triasla sa každá kvapôčka vody, akoby to slza bola. A v každej kvapôčke uviazlo niečo z jeho spevu, ako sa ten spev tou vodou predieral. Každá kvapka zachytila kúsok jeho hlasu. A preto už nie je voda nemá. A preto zvoní, cinká, šuští a šepká, žblnká a bublá, šplechoce, šumí, hučí, ropoce, úpie a kvílí, burácia, reve, jačí a hrmí, stená a vzdychá a smeje sa, hrá ako na striebornú harfu, klokoce ako balalajka, spieva ako organ, duje ako lesný roh a hovorí ako človek v radosti alebo v žiali. Od tých čias hovorí voda všetkými jazykmi na svete a rozpráva veci, ktorým už ani nikto nerozumie, aké sú divné a krásne. A najmenej im rozumejú ľudia. Ale kým neprišiel Arion a nenaučil vodu spievať, bola rovnako nemá, ako je nemé nebo.“

„Ale to nebol Arion, čo priniesol do vody nebo,“ povedal starý Kreuzmann. „To bolo až neskôr, za môjho otecka, daj mu Pánboh večnú slávu, a urobil to vodník Kvakvakvokoax, a síce z lásky.“

„Ako to bolo?“ pýtal sa vodník Zelinka.

„To bolo tak. Kvakvakvokoax sa zamiloval. Kvakvakvokoax videl princeznú Kuakuakunku a zaplanul k nej láskou, kvak. Kuakuakunka bola krásna. Mala žlté žabie bruško, a žabie nôžky, a papuľu žabiu od ucha k uchu, a bola celá mokrá a studená; taká krásavica to bola. Takých už ani niet.“

„A čo ďalej?“ pýtal sa vodník Zelinka dychtivo.

„No, čo by bolo? Kuakuakunka bola krásna a pyšná. Len sa nadúvala a vravela kvak. Kvakvakvokoax bol ako šialený. Ak si ma vezmeš za muža, povedal jej, prinesiem a dám ti, čo budeš chcieť. A tu ona povedala: Tak mi prines modré z neba, kvak.“

„A čo urobil Kvakvakvokoax?“ pýtal sa Zelinka.

„No, čo mal robiť? Sedel pod vodou a nariekal: Kva kva kva kvá, kva kva kva kvá. A potom si chcel vziať život. Preto skočil z vody do vzduchu, aby sa v ňom utopil, kvak. Nikto pred ním ešte do vzduchu neskočil. Kvakvakvokoax bol prvý.“

„A čo urobil vo vzduchu?“

„Nič. Pozrel sa hore, a nad ním bolo modré nebo. Pozrel sa dolu, a pod ním bolo tiež modré nebo. Kvakvakvokoax onemel. Vtedy ešte nikto nevedel, že sa nebo odráža vo vode. Keď Kvakvakvokoax uvidel, že je na vode modrá obloha, vykríkol údivom kvak a spadol zasa do vody. A potom vzal Kuakuakunku na chrbát a vyskočil s ňou do vzduchu. Kuakuakunka uvidela vo vode modré nebo a vykríkla radosťou kvakvá. Veď jej Kvakvakvokoax priniesol modré z neba.“

„A čo bolo ďalej?“

„Nič. Boli potom spolu šťastne živí a narodilo sa im mnoho ikier. A od tých čias vylezú vodníci z vody von, aby videli, že nebo je tiež tam, kde je ich domov. Keď niekto opustí domov, nech je to kto chce, a obzrie sa potom späť, ako sa Kvakvakvokoax pozrel do vody, vidí, že tam doma je to pravé nebo. Vieš, to pravé modré a krásne nebo. Kvak.“

„A kto to dokázal?“

„Kvakvakvokoax.“

„A Kuakuakunka.“

„Nech žije Kvakvakvokoax!“

„A Kuakuakunka!“

V tú chvíľu šiel okolo jeden človek a myslel si: To dnes tie žaby kvákajú! A chytil kameň a hodil ho do tej mokrine. Voda vysoko vystriekla, zašplechotalo to a bolo ticho: všetci vodníci skočili do vody, a až budúceho roku budú zasa mať konferenciu.