Rybár a jeho žena

Bol raz jeden rybár Yngvi a jeho žena Ilse, ktorí žili spolu v malej rybárskej chatrči pri mori. Rybár prichádzal každý deň k moru a lovil ryby. Tak tam raz zasa sedel s udicou a pozeral sa ako vždy do priezračnej vody. Vtom sa mu udica zrazu ponorila ku dnu a keď ju po chvíli konečne silou vytiahol von, visela na nej veľká kambala.
Kambala povedala Yngvimu:
„Počúvaj, rybár, prosím Ťa, nechaj ma žiť! Ja nie som žiadna obyčajná kambala ani platesa, ja som zakliaty princ. Čo z toho budeš mať, keď ma zabiješ? Ani Ti nebudem chutiť! Hoď ma späť do vody a nechaj ma plávať!“
„No,“ povedal Yngvi, „nemusíš toľko prosiť, kambalu, ktorá vie rozprávať, predsa musím nechať žiť!“
S týmito slovami Yngvi hodil kambalu späť do čistej vody. Kambala sa ponorila ku dnu a nechávala za sebou dlhú krvavú stopu.
Yngvi sa zdvihol a išiel domov.
„Muž,“ povedala Ilse:
„Ty si dnes nič nechytil?“
„Nie,“ povedal Yngvi:
„chytil som síce kambalu, ale tá mi povedala, že je zakliaty princ, tak som ju nechal plávať.“
„A Ty si si nič neprial?“ spýtala sa žena.
„Nie,“ povedal Yngvi:
„čo by som si mal tiež priať?“
„Ach,“ povedala Ilse:
„veď je to predsa také strašné stále žiť v tejto diere, tak smrdí a je odporná. Mal si si priať malý domček. Choď ešte raz a zavolaj ju! Povedz jej, že by sme radi mali malý domček, určite to pre nás urobí.“
„Ale,“ povedal Yngvi:
„čo by som tam znova chodil?“
„Veď si ju chytil,“ povedala žena:
„a zase nechal plávať, určite nám to splní. Len choď a hneď!“
Rybárovi to nebolo po chuti, nechcel však ďalej odporovať svojej žene a šiel k moru. Keď tam prišiel, bolo more celkom zelené a žlté a už nie také krásne priezračné. Postavil sa na breh a zavolal:
„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi rybo chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybej vďaky si žiada!“
Vtom priplávala kambala a povedala:
„Nuž, čo je?“
„Ale,“ povedal Yngvi:
„ja som Ťa predsa chytil a moja žena hovorí, že som si mal niečo priať. A ona už nechce žiť v našej úbohej chatrči a rada by mala malý domček.“
„Choď len domov, Yngvi,“ povedala kambala:
„má ho mať.“
Tak šiel rybár domov a jeho žena už nesedela v rybárskej chatrči. Na jej mieste stál teraz malý domček a jeho žena sedela na lavici pred dverami. Vtedy vzala Ilse Yngviho za ruku a povedala mu:
„Len poď dnu, Yngvi, teraz je to mnohonásobne lepšie.“
Vošli dnu a v domčeku bola malá predsieň, malá pôvabná izba a komora, kde stála pre každého posteľ, kuchyňa a špajza, všetko s tým najlepším náčiním z mosadze a cínu, ako sa patrí.
A vzadu bol aj malý dvorček so sliepkami a kačicami a malá záhradka so zeleninou i ovocím.
„Pozri,“ povedala žena:
„nie je to všetko rozkošné?“
„Áno,“ odvetil Yngvi:
„a tak to aj zostane, teraz tu môžeme spokojne žiť.“
Tak to išlo dobre osem či štrnásť dní, potom Ilse povedala:
„Počúvaj, muž, ten domček je dosť tesný a dvorček a záhradka sú príliš malé, tá kambala by nám mohla darovať väčší dvor. Najradšej by som žila vo veľkom, kamennom zámku. Choď ku kambale, aby nám darovala zámok.“
„Ach, Ilse, my chceme žiť v zámku?“
„Áno,“ povedala Ilse:
„len choď za ňou, ona to už urobí!“
„Nie, žena!“ odvetil Yngvi:
„veď nám už dala domček. Ja k nej nemôžem ísť, mohlo by ju to mrzieť.“
„Len choď, Yngvi,“ povedala Ilse:
„Ty si jej pomohol, ona rada pomôže Tebe, len choď!“
Mužovi bolo ťažko na srdci a nechcelo sa mu, povedal si sám pre seba, že toto nie je správne, ale predsa šiel.
Keď prišiel k moru, bola voda celkom fialová a temnomodrá a hustá a už nie taká zelená a žltá ako predtým. A dookola sa rozprestieralo len zlovestné ticho.
Tak sa postavil Yngvi na breh a zvolal:

„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi rybo chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybej vďaky si žiada!“
„Nuž, čo si praje teraz?“
„Ach jaj,“ povedal Yngvi stiesnene:
„praje si žiť v kamennom zámku.“

„Choď domov, stojí pred jeho dverami,“ povedala kambala.
Tak šiel Yngvi domov a myslel si, že príde do ich domu. Ale keď tam prišiel, stál tam veľký, kamenný palác a jeho žena bola hore na schodisku a práve chcela vojsť.
Vzala Ilse Yngviho za ruku a vošli dnu. V zámku bola veľká hala s mramorovou podlahou a bolo tam veľa sluhov, ktorí im otvorili obrovské dvere. Steny s krásnymi tapetami žiarili, v komnatách stáli zlaté stoličky a stoly, zo stropu viseli krištáľové lustre, vo všetkých komnatách a komôrkach boli rozložené koberce, stoly sa prehýbali pod jedlom a rozličnými vínami. A vonku pred domom bol obrovský dvor so stajňami plnými tých najlepších koní a dobytka. Tiež tam bola krásna záhrada s prekrásnymi kvetmi a ovocnými stromami a pôvabný park, pol míle hlboký, boli tam jelene, srnce, zajace a všetko, čo by si človek mohol priať.
„Nuž,“ povedala Ilse, „nie je to krásne?“
„Áno,“ povedal Yngvi:
„a tak to aj zostane, teraz budeme žiť v tomto krásnom zámku a budeme spokojní.“
„To si rozmyslím,“ povedala žena:
„A vyspím sa na to.“
S tým si ľahli do postele.
Na druhý deň vstala Ilse ako prvá, práve sa rozodnievalo, a pozerala sa z postele oknom na prekrásnu krajinu, ktorá sa pred nimi rozprestierala. Yngvi sa ešte preťahoval a naťahoval, keď do neho žena strčila lakťom a povedala:
„Muž, vstávaj a pozri von oknom! Pozri, nemohli by sme byť kráľom celej tej krajiny? Choď ku kambale a povedz, že chceme byť kráľom!“
„Ale, žena,“ odvetil Yngvi, „prečo by sme chceli byť kráľom? Ja kráľom byť nechcem!“
„Nuž,“ povedala Ilse:
„keď nechceš byť kráľom, ja ním budem. Choď za kambalou, chcem byť kráľom!“
„Ale, žena,“ povedal Yngvi, „Ty chceš byť kráľom? To ja od nej predsa žiadať nemôžem.“
„Prečo nie?“ povedala Ilse:
„hneď tam choď, ja musím byť kráľom!“
Tak šiel rybár k moru a bol celý skľúčený z toho, že jeho žena chce byť kráľom. To nie je správne, myslel si. Nechcel tam ísť, ale predsa len šiel. Keď prišiel k moru, bolo celé čiernosivé a voda sa dúvala hrozivo zdola nahor a hnilobne zapáchala.
Vtom sa postavil Yngvi na breh a zvolal:

„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi rybo chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybej vďaky si žiada!“
„Nuž, čo si praje teraz?“
„Ale,“ vzdychol rybár:
„chce byť kráľom.“

„Choď domov, je kráľom,“ odvetila kambala.
Tak šiel Yngvi domov, a keď prišiel do paláca, uvidel, že je mnohonásobne väčší a má obrovskú vežu s pôvabnými ozdobami. Pred bránou stáli stráže a bolo tam húfne vojakov, bubnovania a fanfár. A keď vošiel dnu, bolo všetko z pravého mramoru, zlata a všetko pokrývali zamatové pokrývky s dlhými zlatými strapcami.
Vtom sa otvorili dvere do sály, kde stál všetok dvor a jeho žena sedela na vysokom tróne zo zlata a diamantov a na hlave mala obrovskú zlatú korunu a v ruke žezlo z ryzieho zlata a drahokamov. Po jej pravej i ľavej ruke stálo v rade šesť krásnych panien, vždy jedna o hlavu menšia ako druhá.
Yngvi pristúpil k Ilse a povedal:
„Nuž, žena, si teda teraz kráľ?“
„Áno,“ povedala žena, „teraz som kráľ!“
Yngvi stál a pozeral sa na ňu, a keď sa na ňu dlhú chvíľu pozeral, povedal:
„Ach, žena, azda Ti už bude stačiť, že si kráľ. Už si nikdy nebudeme nič priať.“
„Nie, muž!“ povedala Ilse a bola celá nepokojná:
„Čas sa mi vlečie a mám dlhú chvíľu, už to nevydržím. Byť len kráľom je nuda. Choď ku kambale, že som síce kráľ, ale chcem byť cisárom!“
„Ale, žena?!“ zľakol sa Yngvi, „Prečo vlastne chceš byť cisárom?“
„Yngvi,“ prikázala Ilse, „choď ku kambale, chcem byť cisár!“
„Ale, žena,“ povedal Yngvi, „cisárom Ťa urobiť nemôže! To nemôžem kambale povedať! Cisár je vždy jediný v ríši! Cisárom Ťa kambala neurobí! Niečo môže a niečo nemôže!“
„Čo?!!“ skríkla Ilse, „Som kráľ a Ty si predsa môj muž! Okamžite choď! Choď hneď! Keď ma mohla urobiť kráľom, urobí ma aj cisárom! Ja chcem byť cisár! Chcem! Choď!“
Tak musel rybár ísť. Keď kráčal Yngvi k moru, bolo mu celkom úzko. Pomyslel si, že to naozaj nejde po práve, pretože cisár je príliš náročná úloha a kambala sa na smrť vyčerpá.
Medzitým prišiel k moru. To bolo celkom čierne a husté a začalo sa peniť a zdola, akoby sa voda varila, sa valili bubliny a vietor ich hnal po mori.
Yngviho zachvátila hrôza, ale postavil sa na breh a zvolal:

„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi rybo chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybej vďaky si žiada!“
„Nuž, čo si praje teraz?“
„Ach, kambalo,“ odvetil Yngvi:
„moja žena chce byť cisár.“

„Choď domov, je cisárom,“ odvetila kambala.
Tak Yngvi šiel domov, a keď tam prišiel, bol celý zámok z lešteného mramoru, zdobený sochami z alabastru a zlatými ozdobami. Pred bránou pochodovali vojaci, trúbili na trúbky, tĺkli do bubnov a tympánov. A v paláci chodili baróni, grófi a vojvodovia sem a tam, akoby to boli len sluhovia, a otvorili mu dvere z ryzieho zlata.
A keď Yngvi vošiel, sedela Ilse na tróne, ktorý bol z jedného kusa zlata a bol dve míle vysoký. Mala na hlave zlatú korunu, ktorá bola tri lakte vysoká, vykladanú diamantmi a drahokamami. V jednej ruke mala žezlo a v druhej ríšske jablko a po oboch stranách vedľa nej stáli v dvoch radoch osobní strážcovia, vždy jeden menší ako druhý, od najväčšieho obra, ktorý bol dve míle vysoký, až po najmenšieho trpaslíka, ktorý bol taký veľký ako môj malíček. A pred ňou stálo množstvo kniežat a vojvodov.
Tak šiel Yngvi bližšie, predral sa medzi dvorianmi a povedal:
„Nuž, Ilse, si teda teraz cisár?“
„Áno,“ povedala žena, „teraz som cisár!“
Vtom sa k nej Yngvi ešte viac priblížil a dobre si ju poobzeral, a keď sa na ňu chvíľu pozeral, povedal:
„Žena, zdá sa Ti to krásne byť cisárom?“
„Muž,“ povedala Ilse, „prečo sa pýtaš? Som teraz síce cisár, ale chcem byť radšej pápežom! Choď ku kambale!“
„Ale, žena,“ povedal Yngvi, „čo by si všetko nechcela?! Pápežom byť nemôžeš, pápež je vždy len jeden v celej Kristovej ríši! Pápežom Ťa kambala urobiť nemôže!“
„Muž,“ povedala Ilse, „chcem byť pápežom! Okamžite tam choď! Ešte dnes musím byť pápežom!“
„Nie, žena!“ povedal Yngvi, „To nemôžem kambale povedať! To je priveľa! Čo si to želáš? Pápeža z Teba urobiť nedokáže!“
„Muž, dosť toho hlúpeho tárania!“ povedala Ilse:
„Mohla ma urobiť cisárom, tak ma urobí aj pápežom! Choď tam hneď! Som cisár a Ty si stále môj muž!“
Yngvi bol celý vystrašený a šiel. Bolo mu mdlo, triasol sa a chvel a kolená sa mu podlamovali. Po zemi sa hnal víchor, mraky leteli po oblohe ako splašené, celkom sa zotmelo, akoby bol večer, listy na stromoch sa triasli a voda sa dúvala do výšky a hučala, akoby sa varila, a dunivo pleskala o breh. V diaľke videl Yngvi lode, ktoré vysielali zúfalé volanie o pomoc a bezmocne tancovali po vlnách. Len uprostred na malom kúsku bola obloha ešte modrá, ale po stranách sa rozlievala rudá žiara, akoby sa blížila ťažká búrka.
Tak šiel Yngvi celý malomyseľný na breh, stál tam zahalený v závoji strachu a kričal:

„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi rybo chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybej vďaky si žiada!“
„Nuž, čo si praje teraz?“
„Ach, kambalo,“ odvetil Yngvi:
„moja žena chce byť pápežom.“

„Choď domov, je pápežom,“ odvetila kambala.
Tak šiel Yngvi domov, a keď tam prišiel, bol tam obrovský kostol, obklopený žiariacimi palácmi. Predral sa tade ľuďmi, katedrála bola vnútri osvetlená tisíckami a tisíckami svetiel a jeho žena bola oblečená v zlate a sedela na ešte mnohonásobne vyššom tróne a mala tri obrovské zlaté koruny. Okolo nej stálo veľa duchovenstva a po stranách mala dva rady svetiel, to najväčšie také silné a hrubé ako tá najväčšia veža a potom každé ďalšie menšie až po to najmenšie kuchynské svetielko. A všetci tí cisári a králi pred ňou kľačali na kolenách a bozkávali jej črievičku.
„Nuž, žena, si teda teraz pápež?“
„Áno,“ povedala Ilse, „teraz som pápež!“
Tak šiel Yngvi hore a dobre si ju obzrel. A bolo to, akoby sa pozeral do žiariaceho slnka. Keď na ňu nejakú chvíľu hľadel, povedal:
„Žena, si spokojná, že si pápež?“
Ale ona sedela celkom bez pohnutia ako skala, ani sa nepohla. Vtom jej Yngvi povedal:
„Žena, teraz už buď spokojná, pretože si pápež! Ničím väčším už byť nemôžeš!“
„To si musím rozmyslieť!“ odvetila žena.
S tým išli obaja spať, ale Ilse nebola spokojná a chamtivosť jej nedala spať, stále rozmýšľala, čím by sa ešte mohla stať.
Yngvi spal tvrdo a dobre, on sa toho dňa dosť nabehal, ale Ilse nemohla zaspať a celú noc sa hádzala z boka na bok a stále myslela na to, čím by sa ešte mohla stať, ale nemohla na nič prísť.
Práve vychádzalo slnko, a keď Ilse uvidela ranné zore, posadila sa na posteli a strnulo sa na ne s úžasom pozerala. Pozorovala oknom ten krásny východ slnka a pomyslela si:
„Či ja môžem dať vyjsť slnku či mesiacu? Muž!“
A drgla rybára lakťom do rebier.
„Vstávaj! Choď za kambalou a povedz jej, že chcem byť ako náš milovaný Pán!“
Yngvi bol ešte celý rozospatý, ale napriek tomu sa tak zľakol, že spadol z postele. Myslel si, že sa prepočul, pretrel si oči a povedal:
„Ach, žena, čo to vravíš?“
„Muž,“ povedala Ilse, „či môžem dať vyjsť slnku či mesiacu? Nie, to ani ako pápež nedokážem. A nebudem mať už nikdy pokojnú hodinu, kým nebudem vládnuť slnku a mesiacu.“
Pri tom na neho hľadela tak zbesilo, že ho prešla hrôza.
„Okamžite choď, ja chcem byť náš milý Pán!“
„Ach, žena,“ povedal Yngvi a padol pred ňou na kolená, „to kambala nedokáže! Cisára i pápeža urobiť vedela. Prosím Ťa, choď do seba a zostaň pápežom!“
Vtom do Ilse vstúpila zúrivosť, vlasy jej divoko lietali okolo hlavy a kričala:
„Ja sa toho nevzdám! A dlho sa už neudržím! Choď!“
Tak si Yngvi natiahol nohavice a ako bez zmyslov vybehol von. Vonku sa do neho však oprel víchor tak silný, že sa sotva držal na nohách. Domy aj stromy sa ohýbali, akoby boli len z papiera, hory sa triasli a kusy skál sa s rachotom rútili do mora. Nebo bolo čiernočierne a zlovestne hrmelo a blesky ryhovali jeho zachmúrenú tvár. More sa dúvalo v čiernočiernych vlnách vysokých ako kostolné veže a horské štíty, ktoré mali hore bielu korunu z peny. Vtom zvolal rybár, hoci nepočul ani svoje vlastné slovo:

„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi rybo chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybej vďaky si žiada!“
„Nuž, čo si praje teraz?“
„Ach, kambalo,“ odvetil Yngvi:
„moja žena chce byť náš milý Pán.“

„Choď domov, sedí zasa v rybárskej chatrči,“ odvetila kambala.
Tak tam sedí Ilse dodnes.