Smolíček pacholíček

Býval raz jeden malý chlapček, ktorý býval v lese u jeleňa so zlatými parohmi. Volal sa Smolíček. Jeleň sa oňho pekne staral a chránil ho pred rôznymi nástrahami. Celý deň vozil Smolíčka na chrbte po lese. Chlapec sa kŕmil lesným ovocím, najradšej mal jahôdky, a hral sa s lesnými zvieratkami... Jedného dňa sa však jeleň musel vydať hľadať nové pastviny ďaleko od domova. Smolíček musel ostať doma sám. - „Počkaj na mňa, Smolíčku, a nikomu neotváraj,“ prikazoval mu jeleň každé ráno.

Smolíček sa chvíľu hral sám, ale potom sa mu začalo dlhiť. Vtom zrazu začul šuchot a nejaké hlásky. Zvuky išli od dverí. Podišiel bližšie a počul. - „Smolíčku, pacholíčku, otvor nám svoju svetničku! Len dva prstíky tam strčíme, len čo sa ohrejeme, hneď zasa odídeme...“ - „Kto tam vonku tak mrzne, že tak prosí? Pootvorím trošku a pozriem sa,“ zabudol chlapec, čo jeleňovi sľúbil. Do svetničky sa vsunulo niekoľko tenkých prstov. Mali ostré necty, chvíľu sa len tak hompáľali, no potom šikovne otvorili dvere dokorán a pred Smolíčkom stáli jezinky! Smolíček na ne vystrašene pozeral, boli to divé ženy, vlasy ako haluzie, oblečené do roztrhaných handrov a poriadne smrdeli, takéto neumyté boli! Chytili chlapčeka a odnášali preč. Smolíček plakal a volal z celej sily. - „Za hory, za doly – moje zlaté parohy – kde sa pasú? Smolíčka, pacholíčka, jezinky preč nesú!“

Mal veľké šťastie, vietor vial správnym smerom a Smolíčkov hlások zaniesol k jeleňovi. Mohutnými skokmi pribehol na pomoc! S jezinkami si ľahko poradil, schmatol Smolíčka a jedným skokom boli späť vo svojej chalúpke. Jeleň sa na chlapca veľmi hneval, že neposlúchol a vydal sa do nebezpečenstva. Smolíček sa sväto-sväte zaviazal, že sa to už nezopakuje a že bude dbať na jeleňove rady.
Ale keď sa ráno zobudil, zabudol, čo včera zažil. Len čo za dverami opäť začali jezinky vyprosovať tak, že by sa nad nimi aj kameň zmiloval... - „Smolíčku, pacholíčku, otvor nám svoju svetničku! Len dva prstíky tam strčíme, len čo sa ohrejeme, hneď zasa odídeme...“ Chlapca sa ich predsa len zželelo a vpustil ich dnu. Tie ho schmatli a uháňali s ním do svojej jaskyne. Smolíček plakal a volal svojho jeleňa. - „Za hory, za doly – moje zlaté parohy – kde sa pasú? Smolíčka, pacholíčka, jezinky preč nesú!“ Ale jeleň sa pásol ďaleko.

Baby si začali Smolíčka vykrmovať. Zatvorili ho a nosili mu samé dobroty, koláčiky, buchtičky... Tešili sa, že keď Smolíček pekne pritučnie, budú mať lahodnú pečienku. Každý večer skúšali, ako sa im to darí. „Prestrč prstík von z klietky, skúsime, či je dosť tučný.“ Smolíček však vždy vystrčil namiesto prstíka drievko a baby si dlho mysleli, že ho ešte dostatočne nevykŕmili... Po čase im však trpezlivosť došla a začali kúriť v peci a chystať pre Smolíčka pekáč. Ten bol od hrôzy bez seba a rozkričal sa na celý les. - „Za hory, za doly, moje zlaté parohy, kde sa pasú? Smolíčka, pacholíčka, už na pekáč nesú...“ K jeleňovi sa niesol strašný nárek a potom už bolo počuť len dupot kopýt, ako sa hnal za chlapcovým hlasom. S jezinkami si rýchlo poradil, nabral baby na parohy a zhodil ich z útesu, z ktorého sa len tak nedostanú.

Smolíček dostal, čo si zaslúžil. Odvtedy sa vždy riadil radami dobrého jeleňa. Obaja boli radi, že všetko dobre dopadlo.