Chudobný a boháč

Kdysi dávno, keď Pán Boh ešte sám chodieval po svete medzi ľuďmi, sa raz stalo, že bol večer unavený a už pred zotmením nestihol dôjsť do nijakého hostinca. Pri ceste pred ním stáli dva domy, jeden veľký a honosný, druhý maličký, už na pohľad schátraný. Ten honosný dom patril boháčovi, malá chalúpka chudobnému. Pán Boh si hovoril:
„Bohatému nebudem na ťarchu: zostanem u neho cez noc.“
Keď boháč začul klopanie na dvere, otvoril okno a spýtal sa cudzinca, čo tu hľadá. Pán Boh odpovedal:
„Nechajte ma u vás cez noc, prosím vás.“
Boháč si pocestného prezrel od hlavy po päty, a keďže Pán Boh mal na sebe obyčajné šaty a nevyzeral na to, že by mu vo vrecku cinkali dukáty, boháč pokrútil hlavou a vraví:
„Nemôžem vás vziať do domu, komory mám plné, a keby som mal prijať na noc každého, kto mi zaklope, pomaly by som mohol ísť sám so žobráckou palicou. Obzrite sa niekde inde.“ Zabuchol okno a Pána Boha nechal vonku.
Pán Boh sa teda obrátil a išiel k tej chalúpke oproti. Sotva tam zaklopal, chudobný hneď vzal za kľučku, otvoril nízke dvere a pozval pocestného do izby.
„Zostaňte u nás cez noc,“ povedal mu, „je tma, dnes už predsa nemôžete ísť ďalej.“
To sa Pánu Bohu zapáčilo a išiel s ním do izby. Chudobného žena mu podala ruku, privítala ho a povedala mu, aby si oddýchol a vzal zavďak:
„Veľa síce nemáme, ale nech je to čo je, radi dáme.“ Potom postavila zemiaky na oheň, a kým sa varili, podojila kozu, aby k nim bolo trochu mlieka. A keď bolo prestreté, prisadol Pán Boh k stolu a jedol s nimi a tá jednoduchá strava mu chutila, lebo okolo seba videl usmiate tváre. Keď sa najedli a pomaly bol čas na spánok, žena si potajomky zavolala muža a vraví:
„Počúvaj, muž, my si dnes ustelieme na slame, aby si ten úbohý pocestný mohol ľahnúť do našej postele a poriadne si odpočinúť. Má toho chodenia za celý deň dosť.“
„Bezpochyby,“ odpovedal muž, „ponúknem mu to.“ A išiel k hosťovi:
„Prosím vás, ľahnite si do našej postele, ak vám to bude vhod. Ste unavený z cesty, potrebujete si oddýchnuť.“
Pán Boh nechcel obom starkým zabrať ich posteľ, ale oni mu toľko prehovárali, že nakoniec dal na ich slová a ľahol si do postele. Pre seba rozostlali slamu na zem.
Ráno vstali ešte pred svitaním a uvarili pre hosťa na raňajky, čo len mohli. Keď potom slnko zasvietilo oknom do izby a Pán Boh vstal, zase s nimi zjedol a potom chcel putovať ďalej. Keď už stál vo dverách, obrátil sa a vraví:
„Pretože ste takí súcitní a bohabojní, môžete vysloviť tri želania a ja vám ich splním.“
Chudobný na to povedal:
„Čo by som si mal priať iné než pre oboch večnú blaženosť, a kým budeme nažive, aby sme zostali zdraví a vždy mali ten skromný chlieb náš každodenný. Do tretice naozaj neviem, čo si priať.“
Pán Boh sa spýtal:
„A nechcel by si namiesto starej chalúpky pekný nový dom?“
„Ale áno,“ odpovedal muž, „ak ho môžeme ešte aj dostať, bol by som naozaj rád.“
Pán Boh splnil ich želanie, chalúpku im premenil na nový dom, ešte im dal svoje požehnanie a putoval ďalej.
Slnko už vystúpilo pekne vysoko, keď aj boháč vstával. Vyklonil sa z okna a uvidel oproti čistučký nový dom, pokrytý červenými škridlami, práve tam, kde predtým stála stará chalúpka. Od údivu vyvalil oči, zavolal ženu a vraví:
„Povedz mi, čo sa to stalo? Včera večer tu ešte stála biedna stará chatrč, a dnes je tu pekný nový dom. Skoč tam a snaž sa zistiť, ako k tomu prišli.“
Žena išla a vypytovala sa a chudobný jej všetko podľa pravdy povedal:
„Večer k nám prišiel pocestný, hľadal nocľah, a dnes ráno nám na rozlúčku dovolil tri želania. Prial som si po smrti večnú blaženosť, tu na zemi zdravie a skromný chlieb náš každodenný, a on nám nakoniec ešte pridal pekný nový dom namiesto starej chalúpky.“
Boháčova žena rýchlo bežala domov a rozprávala mužovi, ako to všetko bolo. Muž sa chytal za hlavu:
„Ja puknem od zlosti! Najradšej by som sa zbil. Že som ja to nevedel! Ten cudzinec klopal najprv tu, chcel prenocovať u nás, a ja som ho odbil.“
„Pohni sa,“ povedala žena, „sadni na koňa a uháňaj, tak pocestného ešte dohoníš, a potom si nechaj povoliť aj ty tri želania, to ti vravím.“
Boháč tú dobrú radu poslúchol, cvalom sa rozbehol za cudzincom a Pána Boha ešte dohonil. Hovoril k nemu sladko ako med, prosil, aby mu nemal za zlé, že mu hneď neotvoril, hľadal vraj kľúč od domových dverí, a on medzitým odišiel. Až sa bude vracať, musí vraj zavítať do jeho domu.
„Ale áno,“ odpovedal Pán Boh, „keď sa raz vrátim, zájdem k tebe.“
Boháč sa hneď spýtal, či by aj on nesmel vysloviť tri želania ako jeho sused.
„Nech sa stane,“ povedal Pán Boh, „ale nič dobré z toho nevzíde a bolo by lepšie, keby si si neželal nič.“
Boháč sa nedal odradiť:
„Však ja už si niečo vyberiem, čo mi prinesie šťastie, len keby som vedel, že sa mi to splní.“
„Choď domov,“ povedal Pán Boh, „a tri želania, ktoré vysloviš, sa ti splnia.“
Tak teda boháč mal, po čom túžil, obrátil koňa k domovu a hneď začal rozmýšľať, čo by si mal priať. Ako bol pohrúžený do myšlienok a o uzdu sa nestaral, začal kôň skákať po svojom a jeho to strašne vyrušovalo, nijako nevedel pozbierať myšlienky. Poklepal kobylku po šiji a povedal:
„Neplaš sa, Líza,“ ale kôň sa znovu vzpäl na zadné. To sa už boháč nahneval, stratil všetku trpezlivosť a zvolal:
„Tak by som ti prial, aby si si zlomila väzy!“ Len čo to dopovedal ..... bác, a už bol na zemi a kobylka tu ležala mŕtva, už sa ani nepohla. Tým sa mu splnilo prvé želanie. Ale že bol odjakživa lakomý, teraz, keď prišiel o koňa, chcel zachrániť aspoň sedlo. Prerezal remeň, naložil si sedlo na chrbát a ďalej už musel kráčať pešo. Hovoril si:
„Dve želania mi ešte zostávajú,“ tým sa utešoval. Išiel pomaly, nohy sa mu borili do piesku, cesty neubúdalo. Keď na obed slnko pražilo, bolo mu horúco, sedlo ho tlačilo do chrbta a všetko ho hnevalo. Stále ho ešte nenapadlo, čo by si mal priať. „Aj keby som si zaželal všetky kráľovstvá a všetky poklady sveta,“ hovoril si, „iste ma potom napadne ešte všeličo iné, to viem už vopred. Ale ja to chcem narafičiť tak múdro, aby som potom vôbec nemal čo si priať.“ A s povzdychom pokračoval:
„Keby som bol tým bavorským sedliakom, čo mal tiež dovolené trojaké želanie ..... pánečku, ten na to vyzrel! Zaželal si po prvé veľa piva, po druhé toľko piva, koľko kedy dokáže vypiť, a po tretie ešte jeden sud navyše.“ Chvíľami sa mu zdalo:
„Teraz som na to prišiel!“ ale potom sa mu to zas predsa len zdalo málo. Zrazu ho napadlo, ako sa má teraz dobre jeho žena: sedí si pekne doma v chladnej izbe a pochutnáva si na obede. Táto myšlienka ho nesmierne nahnevala a nevedomky vyhlásil:
„Prial by som si, aby ona teraz na tom sedle doma sedela a nemohla dolu, namiesto toho, aby som ja tu vláčil tú ťarchu na chrbte.“ A len čo to posledné slovo vypustil z úst, sedlo zmizlo, a on videl, že sa mu aj druhé želanie splnilo. Z toho mu už bolo naozaj horúco, dal sa do behu a sľuboval si, že doma zaľezie do komory a bude o samote vymýšľať niečo veľkolepé pre to posledné želanie. Ale keď prišiel domov a otvoril dvere, ach jaj: žena tu sedí uprostred izby na sedle a nemôže dolu a narieka a kričí, až uši zaliehajú. Muž vraví:
„Prosím ťa, prestaň, upokoj sa, ja ti zaželám všetky poklady sveta, len pekne zostaň sedieť.“
Ale žena sa na neho oborila, že je hlupák, a vraví:
„Načo mi budú všetky poklady sveta, keď tu budem sedieť ako prišitá! Ty si ma na sedlo začaroval, tak mi zas pekne rýchlo pomôžeš dolu!“
Čo mu zostávalo: chtiac-nechtiac musel vysloviť tretie želanie, aby ju sedlo pustilo a ona mohla zliezť. Želanie sa naozaj hneď splnilo. A tak z toho všetkého nemal nič iné než zlosť, drinu, nadávky, a ešte prišiel o koňa.
Chudobný a jeho žena však žili v novom dome spokojne, v mieri a skromnosti až do šťastného skonu.