Tajomstvo Sulajmu Beznosého

Kedysi dávno žil jeden bohatier. Chodil po bielom svete, dobrým ľuďom pomáhal a zlých ľudí trestal. Keď potom už zostarol, vracal sa do svojej rodnej dediny, aby v materskej zemi uložil svoje staré kosti.
Išiel a išiel, a keď zazrel horu, za ktorou sa skrývala jeho rodná dedina, stretol pekného mládenca.
„Kamže ideš?“ opýtal sa ho bohatier. „Idem do sveta hľadať šťastie.“
„Prečo ideš pešo?“ začudoval sa bohatier.
„Som chudobný sirota, koňa nemám, a tak idem pešo.“ A tu sa bohatier rozhodol:
„Dám ti svojho koňa. Páči sa ti?“
„O takom nádhernom koni sa mi ani vo sne nesnívalo!“ zvolal mládenec. „Ale ako budeš ty pokračovať v ceste?“
„Idem len do dediny za touto horou,“ povedal bohatier. „A ten kúsok cesty prejdem pešo.“ Potom zoskočil z koňa, podal uzdu mládencovi a povedal:
„Vezmi si toho koňa! Ale pamätaj, že len jeden kôň na svete je rýchlejší ako tento. Preto ho neopúšťaj ani nevymieňaj! A keby si náhodou toho najrýchlejšieho koňa získal, potom môjho koňa pusť, nech si beží, kam chce.“
A tak sa rozlúčili.
Išiel mládenec, Rasul sa volal, na dobrom koni do sveta, išiel tri dni a tri noci a štvrtého dňa prišiel k vysokej veži, ktorá sa osamelo týčila na malom ostrovčeku uprostred veľkého jazera.
„Čo asi je v tej veži?“ napadlo mládenca a kôň mu odpovedal ľudským hlasom:
„Choď sa pozrieť! Možno je v nej ukryté tvoje šťastie, ktoré si sa vydal hľadať.“
Mládenec sa začudoval, že jeho kôň vie rozprávať ako človek, ale nepovedal nič a zamieril k veži. Kôň skočil do vody a plával k ostrovčeku. Keď však bol uprostred jazera, zúfalo zaerdžal a začal sa topiť.
„Počkaj, neutop sa!“ vykríkol Rasul a rýchlo z koňa zliezol. „To sa radšej utopím ja.“
Ale kôň zase prehovoril ľudskou rečou:
„Neboj sa, neutopím sa ani ja, ani ty. Drž sa za sedlo!“
A tak doplávali šťastlivo k ostrovčeku.
„Nehnevaj sa,“ povedal potom kôň. „Ja som sa netopil, iba som ťa skúšal, či ma naozaj neopustíš, nech sa deje čokoľvek.“
Na ostrovčeku priviazal mládenec koňa k železnému kruhu, čo bol pripevnený pri strieborných vratách do veže, otvoril dvere, vybehol po schodoch až hore a tam v komnate na pohovke sedelo dievča krásne ako slnko.
Mládenec ostal stáť vo dverách, vstúpiť sa neodvážil. Až keď sa naňho dievča usmialo, poprosil ho o trochu vody. Dievča mu podalo krištáľový pohár s vodou a do pohára pustilo zlatý prsteň. Mládenec hneď pochopil, čo to znamená: dievča si všimlo jeho mokrý kabát a teraz sa spýtalo, či sa nevynoril z vody. Rasul sa napil a do pohára hodil drievko. To znamenalo, že preplával cez jazero.
„Sadni si,“ povedala krásavica, „a povedz mi, prečo si prišiel?“
„Vyšiel som do sveta hľadať svoje šťastie. A keď som ťa zazrel, spoznal som, že som ho našiel.“
Dievča sa usmialo.
„Si smelý a páčiš sa mi. Ale budem patriť iba tomu, kto pozná tajomstvo Sulajmu Beznosého.“
„Tajomstvo Sulajmu Beznosého?“ začudoval sa Rasul. „Ale kde nájdem toho Sulajmu Beznosého?“
„To ti nemôžem povedať. Dokonca sa ani nesmieš nikoho pýtať, kde by si ho našiel. Ale spoznáš ho ľahko, má odrazenú špičku nosa. A práve v tom je jeho tajomstvo.“
Mládenec sa už na nič nepýtal, rozlúčil sa s krásavicou a išiel ďalej.
A tu zase prehovoril jeho kôň:
„Neboj sa! Uvidíš, že Sulajmu Beznosého nájdeme a dozvieme sa aj jeho tajomstvo.“
Išiel mládenec ďalej do sveta za svojím šťastím.
Čoskoro stretol mladého muža na koni.
„Kamže ideš?“ spýtal sa Rasula ten muž.
„Idem do sveta hľadať svoje šťastie,“ povedal podľa pravdy Rasul. „A kamže ideš ty?“
„Domov idem. Ak chceš, poď so mnou.“
Rasul pozvanie prijal, a tak išli spolu ďalej.
„Máš pekného koňa, priateľu,“ povedal po chvíli mladý muž. „Poď, budeme pretekať.“
Obaja jazdci sa rýchlo rozbehli a Rasulov kôň ďaleko predbehol druhého.
„Ešte žiadny kôň môjho nepredbehol,“ povedal potom mladý muž. „Zmerajme ešte svoje sily.“
A obaja jazdci sa pustili do zápasu. Netrvalo dlho a Rasul svojho druha položil na lopatky.
„Ešte ma nikto neprekonal,“ povedal potom mladý muž. „Pobratajme sa, nechceš?“
Obaja jazdci sa pobratali a šli zase ďalej.
Čoskoro uvideli pri ceste veľký kamenný dom.
„Čo je v tom dome?“ zvolal Rasul, ale vtom vybehlo von dievča a zdesene zašepkalo:
„Nekrič! Alebo sa zobudí Berzy Kaza a odhryzne ti hlavu.“
„A kto je ten Berzy Kaza?“ zvolal zase Rasul.
„Ticho!“ napomenul ho aj jeho priateľ. „Berzy Kaza je strašný vlkolak. Na celom bielom svete niet nič hroznejšie.“
Ale to sa už zobudil Berzy Kaza a vybehol von. Bolo to hrozné zviera, veľké ako ťava, s tesákmi ako dýky a s pazúrmi ako nože, a zareval:
„Poď, budeme zápasiť!“
„Dobre,“ povedal mládenec a zoskočil z koňa.
Zápasili spolu hodinu, zápasili dve, ale ani jeden nevedel premôcť druhého. Až keď už zápasili tretiu hodinu, dostal Rasul vlkolaka pod seba, chytil ho za hrtan, a keď Berzy Kaza prestal dýchať, vytasil dýku a odrezal mu strašnú hlavu.
„Si naozajstný bohatier,“ povedal s obdivom jeho priateľ a šli zase ďalej.
A potom prišli ku krásnemu zámku.
„Tu bývam,“ povedal mládencovi jeho priateľ a pozval ho ďalej.
Bol to veľký zámok s mnohými priestrannými komnatami. Mládenec sa s údivom prechádzal dlhými chodbami a zvedavo nazeral za všetky dvere. A zrazu si všimol, že z jednej komnaty preniká okolo dverí jasná žiara. Otvoril ich teda tiež a uzrel na vysokej posteli krásavicu. Žiara vychádzala z jej tváre a vlasov, ale oči mala zatvorené a z úst jej každú chvíľu unikol tichý vzdych.
„To je žena môjho brata,“ povedal hostiteľ. „Je chorá a nikto nevie, čo ju trápi. Brat neustále chodí po svete a márne zháňa liek na jej chorobu.“
„Aj ja sa vydám po ten liek a nevrátim sa skôr, kým liek neprinesiem!“ zvolal náhle Rasul, rýchlo sa rozlúčil, vybehol von, vyskočil na svojho koňa a rozbehol sa zase do sveta.
„Kam si sa tak naraz vybral?“ spýtal sa ho po chvíli kôň.
„Po liek! Žena brata môjho priateľa chorie a nikto nepozná liek na jej chorobu. A po ten liek som sa vybral.“
„Viem, kde nájdeš ten liek,“ povedal kôň. „Je to ďaleko odtiaľto, za dvoma vysokými horami, ktoré stoja tak blízko seba, že ani mravec medzi nimi nepreleze. Každú hodinu sa však hory na okamih rozostúpia, len aby jazdec medzi nimi preskočil. Potom sa zase s hrozným rachotom zrazia a všetko, čo medzi nimi zostane, rozdrvia na prach. Až prídeme k horám a ony sa začnú rozostupovať, skríkni, akoby skríklo pätnásť bohatierov, a udri ma do zadku, akoby ich udrelo osemnásť. A ja medzi horami preskočím.“
Išli dlho, veľmi dlho, až skutočne prišli k tým podivným horám.
„Dávaj pozor!“ povedal kôň po chvíli. „Teraz sa začnú hory rozostupovať.“
A len čo to dopovedal, ozval sa strašný rachot, hory sa zakolísali, a tu mládenec skríkol, akoby skríklo pätnásť bohatierov, udrel koňa do zadku, akoby ich udrelo osemnásť, a kôň skočil. Práve v tom okamihu sa hory rozostúpili, ale hneď sa zase zrazili. Kôň s Rasulom však šťastne preskočili.
„Späť budeme zase musieť skákať medzi tými horami?“ opýtal sa mládenec a utrel si z čela pot.
„Inadiaľ cesta nevedie,“ povedal kôň. „Azda sa nebojíš? Čakajú ťa možno horšie veci.“
„Neznámych nebezpečenstiev sa nebojím,“ povedal Rasul. „Ale dvakrát pokúšať šťastie sa nevypláca.“
A zase išli ďalej.
Náhle uvidel mládenec pred sebou na ceste leva. Žalostne revál a v bolesti sa váľal po zemi.
„Ten lev si vrazil ostrý kameň do labky,“ povedal kôň. „Choď k nemu a ničoho sa neboj! Vytiahni mu kameň z labky a lev ti pomôže.“
Rasul zoskočil z koňa a odvážne pristúpil k levovi.
„Ja ti neublížim,“ povedal mu. „Len ti vytiahnem ten kameň z labky.“
Lev sa skutočne utíšil, podal mládencovi svoju labku a naozaj, bol v nej hlboko zaborený úlomok kameňa ostrý ako dýka. Mládenec kameň vytiahol a lev naňho prehovoril ľudskou rečou:
„Ďakujem ti, človeče! Môžem sa ti nejako odmeniť?“
„Neviem,“ povedal Rasul. „Hľadám liek na chorobu, ale neviem, čo je to za chorobu.“
„Na všetky choroby, čo ich je na svete, je najlepší liek mlieko levice,“ povedal lev. „Poď so mnou, ja ti to mlieko dám.“
Potom zaviedol lev mládenca pred jaskyňu, sám vošiel dovnútra a doniesol mu fľaštičku s levím mliekom. A povedal:
„Stačí dúšok a aj umierajúci človek je hneď zdravý.“
Mládenec levovi poďakoval, fľaštičku uložil do tašky pri sedle a cválal späť. Cesta im veselo ubiehala, aj medzi dvoma hroznými horami obratne preskočili. Ale keď konečne prišli do zámku, našli oboch bratov v plači pri krásavici, ktorej žiara pomaly dohasínala. Práve vypustila dušu.
Rasul však predsa len nalial krásavici do pootvorených úst trošku levieho mlieka. A stal sa div. Duša sa vrátila do ženinho tela, líca a vlasy sa znovu rozžiarili a krásavica vstala zdravá, veselo sa usmievala a povedala:
„To som ale dlho spala.“
Radosť bratov bola nesmierna. Muž uzdravenej krásavice mládenca objímal a sľuboval mu:
„Čokoľvek si budeš priať a bude to v mojej moci, všetko ti splním.“
A tu sa Rasul pozorne pozrel na muža a všimol si, že mu chýba špička nosa.
„Nie si ty Sulajma Beznosý?“ zvolal.
„Áno, som Sulajma a hovoria mi Beznosý,“ povedal muž.
„A môžeš mi prezradiť svoje tajomstvo?“ spýtal sa Rasul.
„Aké tajomstvo?“ začudoval sa Sulajma.
„Predsa tajomstvo, ako si prišiel o špičku nosa,“ povedal mládenec. „Na jazere leží ostrovček a na ostrovčeku vo veži býva krásavica, ktorú milujem. Ale vezme si ma za muža len vtedy, keď sa dozviem tajomstvo Sulajmu Beznosého.“
Sulajma sa usmial a začal rozprávať:
„Moja žena, ktorú si uzdravil, a dievča vo veži sú sestry. Rozhodli sa, že si vezmú iba naozajstných bohatierov, ktorí vykonajú nejaký udatný čin. Ja som dostal za úlohu prihnať stádo koní sedemhlavého draka a zmocniť sa jeho tigrieho žrebca. Vzal som so sebou osem priateľov, samých statočných bohatierov, a naozaj sme odohnali stádo koní aj s tigrím žrebcom z hôr do stepi. Drak práve driemal. Keď sa však zobudil, začal nás prenasledovať. Lenže v stepi už drak nad nami nemal moc. A tak v hneve odlomil vrchol najvyššej hory a mrštil ho na nás. Všetkých mojich osem priateľov zabil, len ja som unikol, pretože som cválal na tigrom žrebcovi a to je najrýchlejší kôň na svete. Len mi kúsok skaly odrazil špičku nosa.“
„Ale to nie je žiadne tajomstvo!“ začudoval sa mládenec.
„Nie je,“ znova sa usmial Sulajma Beznosý. „Lenže sestra mojej ženy chce, aby som jej ženícha vybral ja. Preto svojich nápadníkov posiela za mnou. Naozajstnému bohatierovi, ktorého jej vyberiem za ženícha, mám rozprávať príbeh, čo som rozprával tebe. Už u mňa bolo niekoľko bohatierov, ale len tebe som ten príbeh zveril.“
„To znamená, že si ma vybral za ženícha pre krásavicu vo veži?“
„Áno,“ povedal Sulajma.
„To je tá najkrajšia odmena, akú si mi mohol dať, že som ti uzdravil ženu.“
„Ba nie, to nie je odmena,“ povedal Sulajma. „To som len splnil sľub sestre mojej ženy. Odmenu dostaneš až teraz. Poď so mnou!“
Sulajma zaviedol mládenca do stajne ku krásnemu koňovi, pruhovanému ako tiger.
„To je najlepší a najrýchlejší kôň na svete,“ povedal potom. „A toho ti darujem ako odmenu. Zaslúžiš si ho.“
Rasul odviazal tigrieho žrebca, ale nezabudol na sľub, ktorý dal starému bohatierovi. Svojho koňa pustil na slobodu, aby šiel, kam sa mu zapáči.
A potom si sadol na tigrieho žrebca a odišiel späť k veži uprostred jazera, kde naňho čakalo jeho šťastie.