Cesta k jari

V lese bolo ako vo vreci múky, ktorým niekto strašne trasie a vyklepáva ho. Jemná snehobiela múka v ňom vírila a poletovala tak husto, až zalepovala oči. Ďalej ako na tri kroky nebolo vidieť. Mladý pútnik menom Gaida sa zmätene zastavil, pretože začul niekoho zastonať. Keď sa otočil, uvidel zhrbenú starenku, ktorá spadla s krošňou chrastia a len ťažko sa vyhrabávala zo snehovej záveje.
Pútnik si prehodil vrece chrastia cez plece a vytiahol starenu zo snehu .....
„Ach, to zebie, ach, to zebie!“ nariekala a dýchala si na ruky.
Okolo dokola sa černeli temné jedle.
„Tak sa mi zdá, krstná mama, že som zablúdil. Povedz mi, prosím Ťa, kadiaľ vedie cesta k jari?“
„Beda, beda! Všetky cesty sú teraz zavialé snehom. Nikto tadiaľ teraz nechodí. Ale počkaj, kedysi som o jednej vedela ..... Musíš ísť do Mesta ticha, potom cez Mäsopustný kopec a potom ..... potom sa opýtaj ďatľa v korune borovice, a ten Ti povie ..... “
Pútnik odprevadil starenu až k jej chalúpke na kraji lesa, ohrial sa pri domácom kozube, kam priložila svoje chrastie, a kráčal ďalej.
Po niekoľkých hodinách sa dostal na cestu, po ktorej šlo pešo aj na vozoch množstvo ľudí. V tomto kraji bol cudzincom a nikoho tu nepoznal. Ale necítil sa osamelý. Žil v duchu so všetkými ľuďmi, ktorých mal rád. Žil svojím vnútorným duševným životom. V snehovej hmle viackrát zazrel vysokého, ale trochu zhrbeného muža, ktorého chôdza prezrádzala dobrosrdečného a pokojného človeka. Pripomínal mu nebohého strýka ..... Ale keď prešiel popri ňom, uvidel, že je to cudzí človek. Niekedy vo večerných hodinách mal dojem, že mu ide oproti jeho brat s vyhrnutým golierom plášťa a s klobúkom nasadeným hlboko do smutných očí. Ale aj to bola len klamná podoba. Jeho brat už bol tiež mŕtvy.
Pútnik nemal priateľov, ale jeho srdce prekypovalo láskou k ľuďom. Cudzí ľudia, s ktorými sedel na spoločnej lavici, keď odpočíval vo veľkej sále hostinca a s ktorými neprehovoril ani slovo, mu boli blízki ako bratia. Bolo to priateľstvo z diaľky.
Mesto ticha, kam mladý muž dorazil, driemalo v mäkkom oblaku snehu, ktorý ho uspal, odrezal od sveta a urobil z neho bielu rozprávku. Pútnik mal dojem, že odpláva spolu s ním neznámo kam. Ulice boli plné ľudí, ale nebolo počuť kroky chodcov ani vŕzganie kolies. Bolo také slávnostné ticho, všetko utlmil sneh. Na podstavcoch pamätníkov stáli sochy kráľov v bielych plášťoch a na bielych koňoch. Veže a strechy prikrývala nežne biela prikrývka zo snehových vločiek. Obyvatelia mesta mu pripadali trochu ospalí a akoby unudení sami sebou, ale pútnik nemal čas poznať ich bližšie, pretože hľadal cestu k jari.
Z vrcholu bieleho Mäsopustného kopca sa zviezol na saniach s celým húfom veselých detí.
Potom široká cesta, pokrytá iskriacim snehom, zatáčala do zaihleného borovicového lesa. Všade bolo len zlato a mramor, slnko a sneh a jemné striebro námrazy, ktorá sa trblietala v korunách lesných stromov.
Na vrchole vysokej borovice sedel nádherne vyobliekaný ďateľ. Mal pestrofarebný frak, modrosivú hodvábnu vestičku a červené nohavice.
„Prečo si sa tak vyparádil?“ spýtal sa ho pútnik.
„Či nevieš, že je ešte plesová sezóna?“ odpovedal dôstojne ďateľ.
A naozaj, les sa podobal na biely slávnostný sál. Všade už jasne žiaria svetlá, len hostia sa ešte nedostavili. Všetko akoby ticho dýchalo predtuchou veľkého sviatku.
„Povedz mi, milý ďateľ, kadiaľ vedie cesta k jari?“
„Či ešte necítiš jej dych? Len choď ďalej a uvidíš. Čo sa mňa týka, ja na jar nečakám. Zasa priletia všetky vtáky ..... Teraz samojediný vládnem celému lesu ..... Ťuk ..... ťuk!“ zaklopal ďateľ svojím kladivkom a skrehnutý strom zaznel ako natiahnutá struna.
Mladý pútnik kráčal po zasnežených, trblietavo bielych lesných lúkach, akoby listoval v oslnivej svätej knihe, do ktorej sú vpísané len slnečné slová. Na kraji lesa sa už na výslní chvel prehriaty vzduch a od zeme stúpala jemná modravá para.
Strieborná veverička zhodila pútnikovi zhnedlú šišku zahriatu slnkom, ktorá voňala ľahko živicou. To bol už prvý pozdrav jari, pretože zimný vzduch nevonia.
A jar prišla. Stále teplejšie dýchala pútnikovi do tváre. Okolo ciest sa už zelenala tráva a mládenec si mohol dať za čiapku prvé kvety. Vzduch bol plný šumenia, pohybu a nepokoja. Ani lakomý mlynár Siksna nenachádzal pokoj vo svojom hrobe. Bolo mu dovolené, aby sa na krátky čas vrátil do života. Keď sedel na hrobe, uvidel mládenca, ktorý si bezstarostne vykračoval s kytkou za čiapkou.
Mlynár nebol spokojný s tým, ako prežil svoj život. Všetky svoje roky premárnil v neradostných starostiach. Nahromadil mnoho peňazí a nakoniec ich zakopal do zeme. Nikto z nich nemal žiadny úžitok. Kým žil, myslel len na seba. Teraz pod slnkom iného sveta myslel len na iných, pretože sám už nič nepotreboval. Čo teraz asi robí jeho dcérka? A čo si sama počne s opusteným mlynom?
Aby si ohrial svoj tieň medzi živými ľuďmi, vkradol sa do hostinca. Tam bolo plno ľudí, ktorí sa vracali z jarného trhu. Mlynár sa potichu posadil do kúta, kde pred neho šenkárka postavila pohár piva. Prišiel aj Gaida a sadol si k dlhému stolu, aby tam zjedol svoj chlieb, ktorý si vzal so sebou na cestu.
Po chvíli sa ozval z kúta nepríjemný hluk. Šenkárka nadávala, pretože mlynár nemal čím zaplatiť. Pohára, ktorý pred ním stál, sa ani nedotkol. Len pena v ňom opadla. Jeho smutný pohľad pozeral okolo dokola, až sa zastavil pri mladom pútnikovi na konci stola.
Gaida vstal, pristúpil k čudnému mlčanlivému cudzincovi a hodil na stôl peniaz za jeho pivo. Vedel sa aj z diaľky zachovať priateľsky. Už predtým si všimol zasmušilého muža, ktorý mu pripomínal dávno videného človeka. Gaida vedel žiť so živými aj s nebohými.
Vyšli spolu z hostinca.
„Kam máš namierené, milý synku?“ pýtal sa mlynár.
„Hľadám cestu k jari!“
„Dobre, viem o jednom miestečku, akých je na zemi málo, kde sa jar usadila a odkiaľ už nebudeš musieť ďalej blúdiť svetom. Zavediem Ťa tam. Len choď, prosím Ťa, vopred. Mám radosť, keď môžem ísť v Tvojich stopách. V krčme bolo veľa ľudí, ale Ty jediný si mal kvety za čiapkou a našiel si groš, aby si zaplatil za môj pohár. Viem, že to bol Tvoj posledný peniaz.“
Šli spolu po brehu rieky. Za krovím hučala voda. Medzi striebristosivými vetvami jelši vyvesili už čremchy žltozelené strapce svojich drobných, ešte nerozvitých kvietkov.
Neznámy muž, akoby sa bál prezradenia, doviedol Gaidu opatrne až dolu k mlynu.
„Zaklop na tieto dvere a nájdeš svoje šťastie, ale najprv Ti ešte niečo poviem,“ šepkal mlynár mládencovi do ucha. „Kopaj v záhrade pod treťou jabloňou v štvrtom rade od cesty! Je tam zakopaný hrniec s peniazmi.“
Gaida stisol neznámemu mužovi ruku, ktorá bola čudne nehybná a studená. Potom zaklopal na dvere. Otvorila mu prekrásna dievčina.
Pútnik sa jej pozrel do tváre. Mal dojem, že sama jar zatajila pri tomto prahu svoj ľúbezný dych a nikam inam sa mu už nechcelo ísť.
Zatiaľ neznámy muž nenápadne prekĺzol popri záhradnom plote. Keď sa Gaida za ním obzrel, uvidel, ako vetvy stromov a vlaňajšia tráva presvitajú jeho telom, ktoré pomaly miznulo v diaľke.