Rozprávka O zlatom kolovrátku

Jedna chudobná vdova mala dve dcéry, dvojčatá. Boli si v tvári také podobné, že sa nedali rozoznať. O to rozdielnejšie však boli ich povahy. Dobrunka bola dievča poslušné, pracovité, prívetivé a rozumné, skrátka dievča mimoriadne dobré. Zloboha bola naopak zlá, pomstivá, neposlušná, lenivá a pyšná, ba mala všetky nectnosti, ktoré môžu byť len vedľa seba. A matka mala predsa len Zlobohu rada a kde len mohla, uľahčovala jej. Bývali v lese v malej chalúpke, kam človek len zriedka zablúdil, hoci to bolo neďaleko mesta. Aby sa Zloboha niečomu naučila, zaviedla ju matka do mesta do jednej služby, kde sa jej celkom dobre darilo. Dobrunka musela zatiaľ doma spravovať malé hospodárstvo. Keď ráno nakŕmila kozu, pripravila skromné, ale chutné jedlo, čisto vymietla a upratala izbietku i kuchynku, musela ešte, ak nemala práve potrebnejšiu prácu, zasadnúť ku kolovrátku a usilovne priasť. Jej tenučkú priadzu potom matka v meste predala a často z výťažku kúpila Zloboze šaty; úbohá Dobrunka z toho však nikdy ani za vlas nedostala. Napriek tomu matku milovala, a hoci od nej za celý deň nevidela ani vľúdne oko, ani nepočula dobré slovo, vždy ju poslúchala bez škaredenia a bez odvrávania, takže ani Pán Boh od nej nepočul reptavé slovo.

Raz odišla matka do mesta. „Hovorím ti, aby si nezaháľala, kým budem preč!“ prikazovala Dobrunke, ktorá jej kus cesty za chalúpku niesla uzlík s priadzou.
„Veď viete, mamička, že ma k práci netreba nútiť, aj dnes, hneď ako si upracem, budem usilovne priasť, aby ste boli so mnou spokojná.“

Keď matke podala uzlík, vrátila sa späť do chalúpky. Hneď ako upratala v sieni, v kuchynke a v izbietke, zasadla ku kolovrátku a začala priasť. Bolo jej zvykom, že keď bola doma sama, pri priadzi spievala; preto aj vtedy, sotvaže sa usadila, začala jemným hláskom spievať všetky piesne, ktoré poznala, jednu po druhej. Vtom započuje vonku konský dupot. I myslí si: Kto to asi k nám zablúdil? Musím sa pozrieť. Vstane teda od kolovrátka a malým okienkom pozerá na dvorček, kde vidí mladého muža zoskakovať z bujného vranka. Veď je to krásny pán, šepká Dobrunka sama pre seba, stále stojac pri okne. A ako mu pristane ten kožený odev a čiapka s tým bielym perom na tých čiernych vlasoch! Teraz uväzuje koňa a ide k nám; musím sa pozrieť, čo chce.

Vtom vkročil mladý pán do dverí; lebo vtedy ešte neboli žiadne zástrčky a zámky, a predsa sa nikomu nič nestratilo. – „Pozdrav ťa Boh, dievča!“ povedal Dobrunke. „I vás, pane!“ odpovedala Dobrunka. „Čo si prajete?“ – „Prosil by som ťa o trochu vody, mám veľký smäd.“ – „Hneď vám poslúžim; zatiaľ sa posaďte.“

Bežala, vzala krčah, a keď ho čisto vypláchla, nabrala pri studničke vody a pánovi doniesla. „Rada by som vám poslúžila niečím lepším, ale nemám nič iné.“ – „Pozri, ako mi to chutilo,“ odpovedal pán, vracajúc jej prázdny krčah. Dobrunka ho zase položila na miesto a ani si nevšimla, že jej mladý pán zatiaľ potajomky strčil do postele mešec plný peňazí. – „Teraz ti ďakujem za občerstvenie, a ak dovolíš, prídem zajtra zase.“

„Ak vám to poteší, príďte.“ Potom podal Dobrunke ruku, a vyšiel na dvorček, vyhupol sa na koňa a odcválal preč. Dobrunka zasadla zase ku kolovrátku, ale obraz mladíka jej zostal stále na mysli. Ešte nikdy sa jej niť tak často neutrhla ako vtedy.

Večer prišla matka domov, rozprávala veľa o tom, čo všetko Zloboha vie a ako sa z nej deň čo deň stáva krajšie dievča. Napokon sa spýtala Dobrunky: „Či si nič nepočula, bol vraj tu veľký hon?“

„Ach, áno, zabudla som vám povedať, že sa tu zastavil nejaký pán; prosil ma o trochu vody, ktorú som mu hneď dala; bol pekne oblečený v koženom odeve. Však viete, ako sme raz boli s vami v meste, videli sme tam tiež takto oblečených pánov, v takom koženom odeve, s malou chlpatou čiapočkou s bielym perom na hlave; na pleciach mal kušu, nepochybne to bol jeden z poľovníkov. Keď sa napil, sadol na vranka a išiel zase ďalej.“ To však Dobrunka zamlčala, že jej pri odchode stisol ruku a sľúbil, že druhý deň zase príde.

Večer, keď Dobrunka matke ustielala lôžko, vypadol z postele ťažký mešec s peniazmi. Dobrunka ho s údivom zdvihla a podala matke. – „Kto ti dal toľko peňazí?“ – „Mne nikto. Ale azda ich ten pán sem strčil, inak neviem, odkiaľ by sa tu vzali.“ Matka vysypala peniaze na stolík. Bolo to samé zlato. „Ach, preboha, toľko peňazí!“ čudovala sa stará; „to musí byť bohatý pán; videl asi, že u nás vyzerá všetko chudobne, a urobil milosrdný skutok; Boh mu za to nech požehná.“ Potom peniaze zhrnula a schovala do truhlice.
Inokedy, keď si Dobrunka ľahla, po dennej práci celá zmorená rýchlo zaspala; tej noci však nemohla za nič zaspať; stále a stále mala pred sebou obraz mladého jazdca a až neskoro v noci klesla do náručia spánku. Tu sa jej snívalo, že je vo veľkom zámku a manželkou mocného pána, pán však že je jazdec, ktorého včera videla. Dávajú sa veľké hody, na ktorých je mnoho hostí; vtedy vstane so svojím manželom od stola a ide s ním do inej izby; on jej ovinie ruku okolo drieku a chce ju objať; vtom skočí medzi nich čierna mačka a zatne Dobrunke ostré pazúry do srdca tak, že jej krv obliala bieloskvúce šaty; Dobrunka vykríkne a vtom sa prebudí. „To bol čudný sen,“ povedala si sama pre seba. „Čo to asi bude? Tak pekne sa začal, ale tá krutá mačka ho pokazila; to neznamená nič dobré.“ S takýmto výkladom čudného sna vstala Dobrunka a začala sa obliekať. Inokedy na to nepotrebovala veľa času, vtedy však nemohla na sebe nič dosť pekne uhladiť a upraviť. Vlasy si zapletla a prepletala červenými stuhami, čo robievala len v sviatok; sukňu mala len z cajgu, ale čistú a stuhou obšitú, k tomu šnurovačku z damasku a košieľku bielu ako sneh. Keď sa takto vystrojila, bolo milo sa na ňu pozrieť. Potom šla za svojou prácou.

Keď sa blížilo poludnie, nemala pri kolovrátku žiadny pokoj; stále si hľadala vonku nejakú robotu, ale len preto, aby mohla vyzerať mladého jazdca. Ten nenechal na seba dlho čakať. Dobrunka však, len čo ho zďaleka zazrela, bežala hneď ku kolovrátku, aby ju nevidel a aby si nepomyslel, že ho vyzerala. Keď prišiel na dvorček, rýchlo zoskočil z koňa, vošiel do izbietky a uctivo ju pozdravil. Dobrunke pritom srdiečko bilo, že jej div nevyskočilo spod šnurovačky. Matka zbierala v lese drevo, a Dobrunka bola teda s ním sama. Keď ho pozdravila a vyzvala, aby si sadol, išla opäť ku kolovrátku. „Ako si sa vyspala, Dobrunka?“ pýtal sa mladík, berúc ju za ruku. „Dobre, pane.“ „Čo sa ti snívalo?“ „Ach, ja som mala čudný sen.“ „Povedz mi ho, ja viem sny dobre vykladať.“ „Vám to práve povedať nemôžem.“ – „Prečo?“ – „No, pretože to bolo o vás.“ „Práve preto mi to povedať musíš.“ – Tak sa spolu hádali, až mu Dobrunka sen predsa len povedala.

„Pozri, okrem tej mačky,“ povedal cudzinec, „sa môže tvoj sen splniť.“ „Ako by sa to mohlo stať, aby som bola takou pani?“ „Nechceš byť mojou ženou?“ „Pane, veď ja žartu rozumiem.“ „Nie, Dobrunka, to nie je žiaden žart, ja to myslím vážne a dnes som schválne prišiel po odpoveď, chceš mi podať ruku?“

Dobrunka sa zamyslela a s ľahkým začervenaním potom jazdcovi podala ruku. Vtom vstúpila matka do dverí. Mladík ju pozdravil a hneď bez okolkov vyznal, že Dobrunku miluje, že ona ho tiež rada má, takže im k úplnému šťastiu chýba len matkin súhlas. „Mám svoj dom,“ dodal, „a môžem sa so ženou dobre uživiť; aj pre vás, mamička, mám miesta dosť v dome i pri svojom stole.“ Keď to stará počula, nezdráhala sa dlho dať im svoje požehnanie. Potom povedal Dobrunke: „Priadz len, moja milá, premilá, až napriadieš na svadobnú košeľu, prídem si po teba.“ A pobozkal ju, podal matke ruku, vyhupol sa na vranka a rýchlo odcválal.

Od tej chvíle zaobchádzala matka s Dobrunkou oveľa vľúdnejšie. Za tie peniaze, čo dostali od mladého pána, kúpila stará aj Dobrunke všeličo potrebné, hoci z nich predsa len Zloboha dostala najviac. Dobrunka si to však takmer ani nevšímala, jej radosťou bolo, keď mohla len sedieť pri kolovrátku, usilovne priasť a myslieť na svojho milého.
Tak jej čas rýchlo ubiehal, a skôr ako sa nazdala, bolo na košeľu napriadené. Jej milý musel mať dobre vypočítané, lebo prišiel v ten istý deň, ako sľúbil. Dobrunka mu vybehla naproti a on ju úprimne privinul k srdcu. „Máš napriadené na košeľu?“ pýtal sa jej žartovne. „Mám.“ „Môžeš teda hneď so mnou ísť?“ – „Prečo tak narýchlo?“ „Nemôžem inak, moja drahá; zajtra už musím do boja, a preto by som rád, aby si ma zatiaľ doma zastupovala, a keď sa vrátim, privítala ma ako moja žena.“ – „A čo na to povie matka?“ „Tá musí byť spokojná.“ Šli teda k matke do izbietky, kde jej ženích predniesol svoju žiadosť. Tá sa, pravdaže, zamračila, lebo v hlave mala uložený celkom iný plán. Ale čo mala robiť? Musela sa podrobiť vôli bohatého ženícha. – Keď ich požehnala, povedal jej tento: „Poskladajte si veci a príďte k mojej Dobrunke, aby sa jej nestýskalo. Keď prídete do mesta, pýtajte sa v kniežacom zámku na Dobromila, ľudia vám ukážu, kam máte ísť.“ Potom vzal uplakanú Dobrunku za ruku, posadil ju pred seba na koňa a uháňal k svojmu domovu.

V kniežacom zámku bolo množstvo ľudu pohromade, všetko sa chystalo do boja. Niektorí z nich však stáli pri bráne, a zdalo sa, že niekoho očakávajú. Tu sa hrnie jazdec k zámku, majúc pred sebou na koni pannu krásnu ako deň. „Už ide!“ kričali všetci, až sa to po zámku rozliehalo; každý nechal prácu ležať a ponáhľal sa k bráne. Keď Dobromil s Dobrunkou dokluskal až na nádvorie, zhrnuli sa všetci, kde kto bol, a ako by si to boli povedali, začali jedným hlasom volať: „Zdravá buď naša kňažná, zdravý buď náš knieža!“ Dobrunka bola ako vo videní a nevedela, čo si o tom má myslieť. „Či si ty, Dobromil, knieža?“ pýtala sa, hľadiac mu do jasnej tváre. „Áno, a nie je ti to milé?“ „Mne je to všetko jedno, nech by si bol kýmkoľvek, ale povedz, prečo si ma tak oklamal?“ „Ja som ťa neoklamal, veď som ti sľúbil, že sa ti tvoj sen splní, ak si ma vezmeš za muža.“

Vtedy ešte nebolo treba toľko príprav na manželský stav; keď sa dvaja mali radi a rodičia súhlasili, bolo po všetkom; a preto Dobromil hneď predstavil Dobrunku svojim poddaným ako svoju ženu, načo sa všetci odobrali do hodovnej siene, kde (okrem kniežaťa a kňažnej) jedli a pili až do neskorej noci. Druhý deň sa mladý manžel rozlúčil s drahou Dobrunkou a odišiel do boja.

Ako blúdiaca ovca chodila mladá kňažná po skvostnom zámku, a bola by sa radšej túlala po lese a v osamelej chalúpke očakávala návrat manžela, ako tu, kde sa jej ako v cudzine zastesklo. To však netrvalo dlho; za pol dňa si získala každé srdce svojou prirodzenou dobrotivosťou a úprimnosťou. Druhý deň poslala po svoju matku; tá prišla a doniesla jej aj kolovrátok. Teraz bola dlhá chvíľa preč. Dobrunka myslela, že to bude pre matku milé prekvapenie, keď započuje, čím sa jej dcéra stala; tá sa však škaredo tvárila, lebo si tajne v srdci priala, aby to šťastie radšej Zlobohu bolo stihlo. To ju hrýzlo. Keď takto uplynulo niekoľko dní, povedala Dobrunke: „Viem, dcéra milá, že ti tvoja sestra často robila krivdu, ale ona to teraz ľutuje; preto jej odpusť a vezmi ju k sebe.“ – „Bola by som to od srdca rada hneď urobila, keby som sa bola nazdala, že by ku mne išla.

Ak chcete, pôjdeme po ňu hneď.“ – „Áno, urob tak.“

Kňažná prikázala, aby zapriahli do voza; potom si do neho s matkou sadli a išli k lesu. Keď prišli až po kraj, obe zliezli. Dobrunka rozkázala sluhovi, aby tam na nich počkal, a šla s matkou k chalúpke, kde ju sestra očakávala. A keď sa blížili k chalúpke, vybehla im Zloboha naproti a bozkávala šťastnú sestru, prajúc jej, aby sa jej vždy tak dobre darilo. Odtiaľ ju tie podvodníčky zaviedli do izbietky. Tam však sotva prekročila prah, schmatli ju obe a Zloboha do nej vrazila pripravený nôž. Potom jej odrezali ruky a nohy, vylúpili oči a telo tak zohavené zaniesli do lesa, oči však, nohy a ruky dobre schované vzali so sebou do zámku, nazdávajúc sa, že by ich knieža tak rád nemal, keby nebolo niečo od predošlej ženy v dome. Zloboha si obliekla Dobrunkine šaty a s matkou z chalúpky odišla. Za lesom sadli do koča a išli domov.
V zámku nikto nespozoroval, že to nie je pravá pani; sluhom sa len zdalo, že ich pani bola prvé dni oveľa lepšia, ako je teraz.

Úbohá Dobrunka však zatiaľ nebola mŕtva, po niekoľkých hodinách sa prebudila, a vtedy cítila, že ju teplá ruka potiera a do úst púšťa hojivé kvapky. Nevidela, pravdaže, kto to je, pretože nemala oči. Keď sa postupne na všetko rozpamätala, začala nariekať na neprirodzenú matku a krutú sestru. „Mlč a nenariekaj,“ ozval sa tmavý hlas vedľa nej, „všetko sa dobre skončí.“ – „Ach, ako by sa to mohlo stať, veď nemám oči, ani nohy, ani ruky; ja už nikdy viac neuzriem to jasné slnko a ten zelený háj, nikdy viac neobjímem môjho Dobromila, ani mu nikdy nebudem priasť na košele. Čo som vyviedla, ty zlá matka a oveľa horšia sestra, že ste ma tak zničili?“

Medzitým vyšiel starec, ktorý predtým k nej hovoril, z jaskyne von a trikrát zavolal. Tu k nemu pribehol chlapec a pýtal sa, čo chce. On mu prikázal, aby počkal, kým sa vráti. Po malej chvíli doniesol zlatý kolovrátok a povedal: „S týmto kolovrátkom pôjdeš do mesta do kniežacieho zámku. Tam sa s ním posadíš, a ak sa ťa niekto opýta, koľko stojí, povieš: za oči; a tiež ho nikomu nedáš, kto by ti za neho neprinesol dve oči.“ S takýmto rozkazom chlapca poslal a sám sa opäť vrátil k Dobrunke.

Chlapec kráčal zatiaľ k mestu a priamo do zámku, kde sa pri bráne s kolovrátkom usadil, práve keď sa Zloboha s matkou vracala z prechádzky.

„Pozrite sa, matka,“ zvolala, „aký skvostný kolovrátok; na tom by som mohla priasť sama; počkajte, opýtam sa, či je na predaj.“ Šla teda bližšie k chlapcovi a pýtala sa ho, koľko stojí. – „Za oči, pani.“ „Za oči?“ – „Áno.“ „Veď je to čudná vec. Prečo práve za oči?“ „Ja neviem, otec mi tak prikázal, a preto ho nesmiem predať za peniaze.“ Zloboha si kolovrátok stále prezerala, a čím viac naň hľadela, tým viac sa jej páčil; zrazu si spomenula na Dobrunkine oči. „Mamička, pozrite, ako kňažná musím mať predsa niečo, čo nemá každý; až príde knieža domov, bude chcieť, aby som priadla, a len pomyslite, aká to bude krása, keď budem priasť na zlatom kolovrátku; máme tie Dobrunkine oči schované, dajme ich za neho, veď nám ešte ostanú nohy a ruky.“

Matka, ľahkomyseľná ako dcéra, súhlasila; Zloboha doniesla sestrine oči a dala ich za kolovrátok.

Chlapec ponáhľal s očami k lesu. Keď prišiel k jaskyni, odovzdal ich starcovi a odišiel. Ten šiel s nimi k Dobrunke a jemne jej ich vtlačil do jamiek. Tá zrazu prehliadla. Videla pred sebou starca, ktorému biele fúzy splývali až cez prsia. Sivý odev pokrýval jeho vysokú postavu od hlavy až po päty. Posledné lúče zapadajúceho slnka padali úzkym vchodom jaskyne na jeho vážnu a prívetivú tvár a zalievali ju ružovou žiarou. Dobrunke sa videlo, akoby pred ňou stál nejaký boh. „Ako sa ti,“ povedala, „ty svätý muž, odvďačím za tvoju lásku? Ach, kiež by som mohla aspoň tvoje ruky pobozkať!“ „Buď ticho,“ prerušil starec jej reč, „a očakávaj všetko pokojne.“ Potom opäť odišiel, doniesol Dobrunke na drevenom tanieri chutné ovocie a položil ho na jej lôžko ustlané z voňavého lístia a machu; potom vyberal červené jahody a ako starostlivá matka drahé dieťa, tak on kŕmil Dobrunku; potom jej z dreveného pohára dával zapiť.

Druhý deň zavčasu ráno stál starec opäť pred jaskyňou a volal na chlapca. Keď pribehol, dal mu zlatú praslicu a povedal: „S touto praslicou pôjdeš zase do kniežacieho zámku a posadíš sa s ňou pri bráne; ak sa ťa niekto opýta, koľko stojí, odpovedz: za nohy, a skôr ju nikomu nedávaj, kým ti nedá dve nohy.“

Chlapec s praslicou odišiel a starec sa vrátil do jaskyne. Zloboha stála pri okne a dívala sa na nádvorie, práve keď sa chlapec s praslicou pri bráne usadzoval. Hneď bežala k matke a povedala jej to. „Poďte sa len pozrieť, pri bráne sedí zase ten chlapec a má prekrásnu praslicu.“ Šli teda k nemu. „Koľko stojí tá praslica?“ pýtala sa chlapca. „Za nohy, pani.“ „Za nohy?“ „Áno.“ „Povedz mi, čo s tým tvoj otec robí?“ „To vám nemôžem povedať, lebo sa nikdy otca nepýtam, prečo sa to alebo ono má stať; čo mi prikáže, to vykonám, a preto vám tú praslicu nemôžem dať za nič iné, len za nohy.“ – „Počúvajte, mamička; keď ten kolovrátok mám, bolo by primerané, aby som k nemu mala aj praslicu; máme tie Dobrunkine nohy schované; čo keby som mu ich dala? Veď nám ešte ostanú ruky.“ – „Rob, ako chceš,“ odpovedala matka. Zloboha doniesla teda zabalené nohy a dala ich chlapcovi za praslicu. Potom s radosťou odišla do svojich izieb a chlapec ponáhľal k lesu.

Keď prišiel k jaskyni, odovzdal ich starcovi a odišiel. Ten sa s nimi vybral do jaskyne, vzal masť, natrel Dobrunke rany a nohy jej zase pripevnil. Ona chcela vyskočiť z lôžka, ale starec jej nedovolil. „Teraz zostaň ticho ležať, až budeš celkom zdravá, potom ti dovolím vstať.“ Musela sa uspokojiť, čo aj rada urobila, lebo bola presvedčená, že jej starec nič zlé neradí.

Tretieho dňa ráno zavolal pustovník chlapca, dal mu zlatý kužeľ a povedal: „Zanes ho zase do kniežacieho zámku na predaj; ak sa ťa niekto opýta, koľko stojí, povedz: za ruky; a kto ti dá ruky, tomu daj kužeľ.“

Keď prišiel chlapec s kužeľom do zámku a postavil sa s ním pri bráne, pribehla k nemu Zloboha, ktorá sa práve s matkou prechádzala po nádvorí. „Koľko stojí ten kužeľ, chlapče?“ pýtala sa. „Za ruky, pani.“ „To je však čudná vec, že nič nepredávaš za peniaze.“ „Vzácna pani, ja nemôžem konať inak, ako mi otec prikázal.“ Teraz bola Zloboha v rozpakoch. Kužeľ bol rozkošný a ona by ho bola veľmi rada kúpila ku kolovrátku, aby sa mala čím pochváliť. Mrzelo ju však, že by za neho musela dať ruky, lebo by jej potom nič od Dobrunky nezostalo. „Povedzte mi predsa, matka, musím mať niečo od Dobrunky, aby ma knieža tak miloval ako ju?“ „No,“ odpovedala matka, „lepšie by predsa bolo, keby si si ich nechala; ja som aspoň často počula, že je to dobrý prostriedok na zachovanie domácej lásky. Pre mňa si však rob, ako chceš.“ Zloboha sa chvíľu rozmýšľala, potom však, vedená dôverou vo svoju krásu a márnomyseľnosťou, bežala po ruky a dala ich chlapcovi. Kužeľ, na ktorom sa leskol ľan jemnejší než hodváb, ovinutý červenou stuhou, bol z ryzieho zlata. Potešená nad takým skvostným náradím ho išla uložiť ku kolovrátku a k praslici; matka však krútila hlavou a mrzela sa nad dcérinou nerozvážnosťou.

Chlapec bol zatiaľ už zase späť. Keď ruky odovzdal starcovi, zmizol. Ten šiel s nimi k Dobrunke, a natrúc jej rany ako deň predtým, pripevnil ich k telu. Len čo mohla Dobrunka rukami pohybovať, nedala sa už na lôžku udržať. Vyskočila, a padnúc starcovi k nohám, bozkávala ruky, ktoré jej tak veľa dobrého urobili. „Tisícnásobná vďaka tebe, dobrodinec môj!“ zvolala, prelievajúc od radosti slzy. „Odvďačiť sa ti nikdy nemôžem, to viem, ale žiadaj čokoľvek, a keby to bolo čo len najťažšie, ja to veľmi rada pre teba urobím.“ –
„Ja od teba nič nežiadam,“ odpovedal starec a pomaly ju zdvihol. „Čo som pre teba urobil, urobil by som pre každého iného; to je moja povinnosť. Teraz zostaň tu tak dlho, kým niekto nepríde po teba; o jedlo sa nestaraj, to ti pošlem.“ Ešte mu chcela Dobrunka všeličo povedať, ale on sa jej pred očami stratil, a viac ho nezazrela. Teraz vybehla Dobrunka z jaskyne, aby sa mohla zase raz pozrieť na ten boží svet. Teraz až poznala cenu svojho zdravia.
I vrhla sa na zem a bozkávala ju, hneď tancovala a objímala štíhle jedle, hneď zase láskou roztúžená s plačom rozpínala ruky smerom k mestu. Bola by sa azda aj do mesta rozbehla, keby ju neboli slová starcove pripútavali na miesto.

Zatiaľ sa v zámku diali čudné veci. Cestujúci totiž priniesli správu, že sa knieža vracia z boja. Každý sa tešil na dobrého pána, lebo s pani neboli veľmi spokojní. Zloboha a matka sa však predsa trochu strachovali, ako to asi dopadne. O niekoľko dní knieža prišlo; s radostnou tvárou mu Zloboha bežala v ústrety a ono ju vrúcne pritislo k srdcu. Nemala teda už žiaden strach, že ju spozná.

Strojili sa hody, lebo s kniežaťom prišlo mnoho hostí, ktorí si u neho chceli odpočinúť a v rozkoši sa zotaviť. Zloboha, ktorá sedela po boku Dobromilovom, sa nemohla naňho dosť vynadívať; zapáčil sa jej statný knieža, a ona bola rada, že sa im to so sestrou tak dobre podarilo.

Keď bolo po hostine, pýtal sa Dobromil svojej domnelej ženy: „Čo si robila celý ten čas, moja drahá Dobrunka? Iste si stále priadla?“

„Máte pravdu, drahý manžel,“ odpovedala Zloboha vlažne; „ale môj starý kolovrátok sa mi pokazil, a prišiel sem akýsi chlapec a predával prekrásny zlatý kolovrátok, ten som si kúpila namiesto onoho.“

„Ten mi musíš hneď ukázať,“ povedalo knieža, a vzalo Zlobohu pod pazuchu a viedlo ju zo siene. Šla s ním do izby, kde mala kolovrátok schovaný, a tam mu ho ukazovala. Dobromilovi sa kolovrátok nesmierne páčil. „Sadni si, Dobrunka,“ prehovoril k žene, „a napriadz na ňom, ja by som ťa už zase raz rád videl pri praslici.“ – Tá sa nedala dlho nútiť a hneď zasadla ku kolovrátku. Dáva nohu na podnožku, aby zakrútila kolieskom, vtedy začne niečo v kolovrátku spievať: „Never, pane, never jej, ona ťa len oklame; tvojou ženou nebola, ženu tvoju zabila.“

Zloboha zostala ako omráčená; kniežaťom to však myklo a s údivom prebehlo jeho oko celú izbu, odkiaľ asi spev prichádza; keď však nikde nič nevidelo, prikázalo Zloboze, aby priadla ďalej. Celá sa trasúc poslúchla. Sotva však po druhý raz začala priasť, ozval sa znova hlások: „Never, pane, never jej, ona ťa len oklame; vlastnú sestru zabila, v lese ju pochovala.“

Celá bez seba chcela Zloboha odbehnúť od kolovrátka, ale knieža, ktoré zrazu v jej strachom zohavenej tvári spoznalo, že to nie je jeho jemná Dobrunka, ju chytilo za ruku a mocou ju prinútilo sedieť a prísnym hlasom prikázalo, aby priadla ďalej. Ešte raz nešťastným kolieskom zakrútila, a tu sa ozval po tretí raz hlások: „Sadni, pane, na vraníka, pospiechaj do lesíka, v jaskyni Dobrunka sedí, s túžbou na teba hľadí.“

Na tie slová Dobromil Zlobohu pustil, a vyletel z izby na nádvorie, prikázal, aby mu v okamihu osedlali najrýchlejšieho koňa. Čeľaď, naľakaná strašným pohľadom svojho pána, bežala, čo jej sily stačili, aby jeho rozkaz splnila. V okamihu stál osedlaný kôň pred Dobromilom, a len čo ucítil vranko ostrohu svojho pána, uháňal s ním cez hory a doly, že sa podkovy ani zeme nedotýkali.

Keď prišlo knieža do lesa, nevedelo, kde má hľadať jaskyňu. Zamierilo teda priamo po ceste. Keď kúsok prešlo, prebehne mu zrazu cez cestu biela laň; kôň sa jej zľakne, hodí sebou na pravú stranu a uháňa s pánom cez krovie a húštie, a zostane stáť pod jednou skalou. Dobromil z neho zoskočí a uviaže ho k stromu, majúc na mysli, že sa peši po lese poobzerá po Dobrunke. Vylezie teda najprv na skalu; tu vidí medzi stromami čosi belieť sa; túžiac zistiť, čo by to asi bolo, lezie ďalej, a tu sa zrazu ocitne pred jaskyňou. Ale aká to radosť pre neho, keď do nej vstúpi a svoju Dobrunku tu uzrie! I padne jej okolo krku, objíma ju a bozkáva, a dlho sa jej do pôvabnej tváre dívajúc, vraví: „Kde som len oči mal, že som ťa, ty anjel, hneď od tvojej diabolskej sestry nerozoznal?“

„Čo vieš o mojej sestre? Kto ti čo povedal?“ pýtala sa Dobrunka, ktorá o kolovrátku a o ničom ani najmenšie nevedela. Tu jej až knieža všetko porozprávalo a ona potom opäť jemu rozprávala, čo sa s ňou po jeho odchode udialo.

„Od tej doby,“ dokončila svoje rozprávanie, „čo starec zmizol, nosí mi každý deň malý chlapec jedlo.“

Potom sa spolu posadili na trávu a ona mu priniesla na drevenom tanieri ovocie na občerstvenie. Keď zjedli a trochu si ešte pohovorili, vzali drevený tanier a pohár so sebou na pamiatku a kráčali zo skaly dolu. Dobromil posadil svoju pravú ženu pred seba na koňa a uháňal s ňou domov.

Domáci ho už očakávali, aby mu povedali, čo sa v jeho neprítomnosti stalo; ale jeden na druhého pozeral ako v pomätení, keď videli, že si pán vezie tú istú pani, ktorú rarach nedávno aj s matkou pred ich očami uniesol vo vzduchu. Knieža, ktoré na nich pozorovalo, čo im asi mätie myseľ, im čoskoro všetkým porozprávalo príbeh svojej ženy. Tu jednohlasne všetci neprávostnej sestre priali zaslúžený trest.

Zlatý kolovrátok bol preč, Dobrunka si však vyhľadala svoj starý a usilovne priadla na košele pre svojho milého muža. Nikto v celej krajine nemal také tenké košele a nebol taký šťastný ako knieža Dobromil.