Pani Holle

Pozrime sa, ako dnes vonku sneží! To pani Holle trasie ťažké periny, až biele páperie len-len lieta. A kým napadne na veľkom kopci dosť snehu, povieme si rozprávku. Žila raz jedna vdova a mala dve dcéry. Škaredú lenivú Marketku a peknú usilovnú Aničku. Lenivú Marketku milovala, pretože Marketka bola jej vlastná dcéra. Aničku nemala vôbec rada. Anička musela od rána do večera pracovať, ani chvíľku si nesmela odpočinúť. Upratovala, umývala, varila aj prala, a keď bola so všetkým hotová, macocha ju posielala k studni, aby vonku priadla. Marketka si zatiaľ doma pochutnávala na medových koláčikoch.
Raz sedela Anička zase pri studni a priadla toľko, že mala prsty samú krv. Aj vretienko bolo celé zakrvavené. Nahla sa nad studňu, aby ho opláchla, ale vretienko jej vykĺzlo z ruky a spadlo do studne. S plačom šla Anička za macochou. Macocha sa na ňu rozkričala:
„Ach ty darebnica, len škodu robíš! Keď ti vreteno spadlo do studne, musíš ho zase priniesť. Aj keby si mala za ním do studne skočiť.“
Márne Anička prosila macochu o odpustenie. Macocha ju vyhnala von z domu. Nešťastná Anička plakala, vrátila sa k studni, a pretože sa macochy bála a nevedela, čo si počať, skočila do studne za vretenom.
Od strachu zavrela oči. Keď ich znova otvorila, ležala na krásnej lúke, okolo nej voňali kvety a slniečko svietilo a hrialo. Podivila sa, lebo na zemi bola jeseň, vietor fúkal, na lúkach ani kvietok, na stromoch ani lístok. A tu taká krása! Vstala a šla kus cesty po lúke, ale nikde nikoho nevidela.
Čoskoro prišla k peci plnej chleba. Chlieb v peci prosil Aničku ľudským hlasom:
„Aničko, prosím, prosím, vytiahni ma z pece, lebo sa spálim.“
„To vieš, že ťa vytiahnem, spáliť ťa nenechám,“ povedala Anička, a ako bola zvyknutá z domova, vzala lopatu a bochník za bochníkom rýchlo z pece vytiahla.
Potom šla ďalej a o chvíľu došla k jabloni. Na jabloni dozrelo množstvo jabĺk, až sa konáre skláňali k zemi. Červené jabĺčka prosili Aničku:
„Aničko, striasni nás zo stromu, aby sme nepolámali konáre, striasni nás, Aničko.“
„To sa rozumie, že vás striasnem,“ hovorila Anička a zatriasla stromom raz, dvakrát, trikrát a červené jablká sa kotúľali v tráve. Anička jabĺčka pozbierala, naukladala na hromadu a šla ďalej.
Čoskoro došla k malému domčeku. Z okna sa pozerala starenka a mala veľké zuby. Anička sa starenky zľakla a chcela utiecť. Ale starenka na ňu zavolala:
„Prečo sa bojíš, Aničko? Len poď dovnútra. Ak mi budeš pekne slúžiť, bude sa ti u mňa dobre dariť a ešte sa ti odmením. Hlavne si musíš dať pozor, aby si mi pekne stlala a usilovne trasala periny, až bude perie okolo lietať. Čím viac bude lietať, tým viac bude na zemi snežiť. Ja som pani Holle.“
Starenka mala milý hlas a pekne sa usmievala. Anička sa prestala báť. Sľúbila, že zostane u pani Holle v službe a že sa postará o jej periny. Starenka bola spokojná, lepšiu pomoc si nemohla priať. Anička každý deň stlala a trasala periny, až perie lietalo. A keď tak pekne periny trasala, na zemi sa metelilo a deti mali dosť snehu. Anička sa najedla a napila do sýtosti a po celý čas nepočula ani jedno zlé slovo. Dobre sa jej u starenky žilo. Ale dni bežali a na Aničku padol smútok. Začalo sa jej cnieť za zemou a za domovom. Pani Holle si to všimla a spýtala sa:
„Čo ti, Aničko, chýba? Už si pri stlaní nespievaš a oči máš červené.“
„Cnie sa mi, tak veľmi sa mi cnie,“ odpovedala Anička, „mám sa u vás dobre, ako som sa doma nikdy nemala, a predsa by som sa rada vrátila späť na zem.“
„Rozumiem ti, Aničko, a ukážem ti cestu domov,“ povedala pani Holle, „a pretože si mi statočne slúžila, zaslúžiš si odmenu.“
Vzala Aničku za ruku a zaviedla ju k veľkej bráne. Brána sa otvorila, a len čo pod ňou Anička stála, spustil sa na ňu hustý zlatý dážď. Všetko zlato na nej zostalo, Anička vyzerala ako zo zlata.
„To máš za to, že si bola taká usilovná,“ povedala pani Holle a vrátila Aničke vretienko, ktoré jej spadlo do studne. Brána sa zavrela a Anička stála hore na zemi, blízko domu, v ktorom bývala s macochou a s Marketkou.
Ako vstúpila na dvor, vyletel kohút na studňu a zakikiríkal:
„Kykyryký,
vracia sa nám naša panna
celá zlatom posypaná!“

Anička prišla domov ako vykúpaná v zlate. Macocha aj Marketka nemohli z nej oči spustiť. Musela znova a znova rozprávať, čo zažila, a nič nesmela zamlčať. To je celkom ľahké, myslela si macocha. Priala si, aby aj Marketku stretlo také šťastie.
Poslala Marketku k studni s vretenom a poradila jej, nech si poškriabe ruku o šípkové tŕnie. Marketka vzdychala a nariekala, ale ruku do tŕnia predsa strčila. Keď bolo vreteno od krvi, hodila ho do studne a skočila za ním.
Hneď bola na lúke, okolo nej voňali kvety a slniečko hrialo a svietilo. Marketka šla cez zelenú lúku až k peci, v ktorej sa piekol chlieb a prosil:
„Marketko, prosím, prosím, vytiahni ma z pece, lebo sa spálim.“
Marketka sa len uškrnula:
„Nemám nič lepšie na práci, než sa ušpiniť. Buď si, kde si, a nech si tam aj zčernieš.“
Potom prišla k jabloni. Na jabloni sa červenalo jabĺk, až sa konáre pod ťarchou prehýbali a skláňali k zemi. Červené jabĺčka prosili:
„Marketko, striasni nás zo stromu, aby sme nepolámali konáre, striasni nás, Marketko.“
Marketka odpovedala:
„Čo si o mne myslíte? Zatrasiem stromom a ešte mi nejaké jablko spadne na hlavu a udrie ma.“
A šla ďalej.
Čoskoro došla k domčeku pani Holle. Starenka sa pozerala z okna. Marketka sa jej nezľakla, veď už počula, že pani Holle má veľké zuby. Neváhala a hneď k nej vstúpila do služby.
Prvý deň bola usilovná, myslela na zlato a trasala všetky periny. Druhý deň vytrasala už len dva vankúše a tretí deň len jeden jediný. Začala lenivieť a ráno sa jej nechcelo vstávať. Tejto zimy bolo na zemi tak máličko snehu, že sa deti nemohli ani guľovať. Lenivej Marketky mala starenka čoskoro dosť.
„Len sa vráť na zem,“ povedala jedného dňa Marketke, „radšej si budem periny trasať sama.“
Prečo nie, myslela si Marketka, teraz dostanem zlato a môžem ísť domov. Aj tak sa mám doma lepšie, tam nemusím nič robiť.
Pani Holle zaviedla Marketku k bráne, a keď sa brána otvorila a Marketka stála pod ňou, vylial sa na ňu namiesto zlatého dažďa veľký kotol plný smoly.
„Aká služba, taká mzda,“ povedala pani Holle a zavrela bránu. Lenivá Marketka šla domov, smola sa jej lepila na vlasy, na tváre, na šaty, vyzerala, akoby bola celá zo smoly. Ako vstúpila na dvor, vyletel kohút na studňu a zakikiríkal:
„Kykyryký,
vracia sa nám naša panna
celá smolou pomazaná!“

A smola sa držala lenivej Marketky tak pevne, že sa jej už nikdy nezbavila.