Barón Prášil

Žil vraj kedysi, kdesi barón Prášil. Prečo mu hovorili Prášil? No preto, že mu ústa išli, len sa tak prášilo, ale nikto nevie, či bolo pravda všetko, čo rozprával. No, počúvajte ho sami. Takto rozprával:

„Raz som išiel na saniach pustou, zasneženou krajinou. Zrazu počujem z diaľky dlhé vytie. Vlci! Popohnal som koňa, ale veľa mi to nepomohlo. Za chvíľu som videl, že za mojím chrbtom sa žene obrovský vlk. Skočil po mne, ale ja som sa rýchlo prikrčil na dno saní. Bolo ticho! Pomaly som sa dvíhal a čo vidím!
Vlk dopadol na môjho koňa a začal ho požierať od chvosta k hlave. Lenže keď ho zožral celého, ocitol sa takto v konskom postroji. Krk mal navlečený v chomúte. Chytil som bič a začal som vlka vyplácať. Tak som ho skrotil, že ťahal moje sane až do mesta.

Iná príhoda sa mi stala s jeleňom. Sedel som raz v lese a jedol čerešne. Zrazu sa objavil krásny jeleň. Vyskočím, chytím pušku, ale pomýlil som sa a namiesto náboja som ju nabil čerešňovou kôstkou. Jeleňa som trafil, ale kôstka ho pochopiteľne nezabila a utiekol.
Viete, čo sa stalo o rok? Stretnem vám v lese zase toho jeleňa a hľa! Medzi parohmi mu vyrástol čerešňový stromček, plný zrelých čerešní. To sa mu moja kôstka zasekla pod kožu a ujala sa. Zastrelil som ho znova a mal som tak na večeru pečienku a k tomu hneď čerešňový kompót. To bola pochúťka.

Raz som sa zase vybral na lov kačíc. Bolo ich na jazere plno, ale na svoju zlosť som zistil, že som nechal doma náboje. Ale hneď som mal nápad. Mal som vo vrecku kus slaniny. Nakrájal som ju, priviazal na kus špagátu a hodil do vody. Jedna kačica moju udicu uvidela, prehltla slaninu a už bola chytená. A tak som chytil druhú, tretiu a celý húf.
To ale nebol koniec! Zrazu sa kačice splašili a vyleteli do oblakov. Mňa vytiahli so sebou. Našťastie ma zaniesli nad môj zámok a rovno do komína. Tak som sa dostal domov. Kačice som však nepustil. Bola z nich dobrá pečienka.
No ale ešte šikovnejšie som lovil jarabice. Tiež som vtedy zabudol náboje doma, ale to mi nevadilo. Nabil som do pušky vŕbový prút a jednou ranou som prestrelil hneď sedem jarabíc. Pes mi ich pekne doniesol aj s prútom.

Zle to však so mnou bolo, keď som sa raz v horách stretol na úzučkom chodníku s tigrom. Chcel som utiecť, ale vtom vidím, že za mnou stojí krokodíl. Obaja dravci ma chceli prehltnúť. Tiger vyskočil a ja som rýchlo padol na zem. A čo sa nestalo. Tiger ma preletel a dopadol rovno do otvorenej tlamy krokodíla. Ten ho však nemohol ani prehltnúť, ani vypľuť. Ja som medzitým bežal domov rýchlo po sekeru. Vrátil som sa a jednou ranou som odťal hlavu krokodílovi aj tigrovi a bol som zachránený. No, múdry človek si musí vždy poradiť.“