Ako išiel synček do sveta, aby sa naučil báť

Jeden otec mal dvoch synov. Starší bol taký múdry rozumbrada, na čo sa pozrel, všetko vedel, so všetkým si vedel poradiť. Mladší bol nemehlo, na nič nebol: nič nevedel pochopiť, nič sa nenaučil. Kto ho videl pri práci, hovoril:
„Ide mu to ako psovi pasenie. S tým sa ocko ešte natrápi!“
Starší syn sa žiadnej práci nevyhýbal, všetko rád urobil, len jedno nie, v jednom otcovi odporoval. Keď ho kvôli niečomu poslal neskoro večer, alebo dokonca v noci, a cesta viedla okolo cintorína alebo popri inom pochmúrnom mieste, syn odpovedal:
„Ale nie, ocko, tam ja nepôjdem, chodí okolo mňa hrôza.“ Bál sa, a v tom nebol sám.
Niekedy večer prichádzali susedia na posedenie, na čiernu hodinku, rozprávali sa tam strašidelné historky, pri ktorých naskakuje husia koža, a poslucháči hovorievali:
„Z toho ide priam hrôza! Hrôza na mňa siaha! Hrôza ma obchádza!“ Mladší syn sedával v kúte, tiež počúval a nevedel pochopiť, čo to znamená:
„Stále hovoria: Hrôza na mňa siaha, hrôza ma obchádza! A na mňa žiadna hrôza nejde. Bude to asi zasa niečo, na čo môj rozum nestačí.“
Raz mu otec začal domlúvať:
„Počuj, synak, teraz si už dosť veľký a silný, nemôžeš stále len sedieť za pecou, musíš sa tiež začať niečo učiť, aby si si mohol zarábať na živobytie. Pozri sa na brata, ako sa usiluje! Ale s tebou človek nič nesvedie, darmo hovoriť.“
„Ale ocko,“ odpovedal synček, „veď ja by som sa rád niečo učil. Keby to išlo, tak by som sa najradšej učil báť, viete, aby na mňa išla hrôza. To ja ešte vôbec nevládzem.“
Starší brat sa zasmial, keď to počul, a pomyslel si: Môj ty svet, to mám ale bratčeka! Z takého nemehla nikdy nič nebude. Otec však so vzdychom odpovedal:
„Čo sa týka toho, báť sa iste naučíš, ale na živobytie si tým nezarobíš.“
Za nejaký deň prišiel na besedu kostolník a otec sa mu posťažoval, aké má trampoty, že jeho mladší synček je taký božie dopustenie na nič:
„Len si to predstavte, keď som sa ho opýtal, čím si chce zarábať na živobytie, vyšlo z neho, že by sa rád učil báť, aby naňho išla hrôza.“
„To predsa nič nie je,“ odpovedal kostolník, „to sa môže naučiť aj u mňa. Len ho ku mne dajte, ja ho už vezmem do parády.“
Otec bol hneď za to, myslel si: Aspoň mi chlapca trochu vycvičí, a poslal chlapca s kostolníkom.
Synček s ním chodil na kostolnú vežu a musel zvoniť. Za niekoľko dní ho kostolník zobudil o polnoci, prikázal mu, aby vstal a išiel na vežu a zvonil. „Však ja ťa naučím, čo je to hrôza,“ hovoril si, vzal plachtu a potajomky išiel napred. Keď bol synček hore a už bral za povraz od zvona, zrazu uvidel na schodoch priamo oproti okienku bielu postavu.
„Kdože je to tu?“ zavolal, ale postava ani muk, len stála, nehýbala sa.
„Odpovedz,“ zvolal synček, „alebo sa strať, v noci tu nemáš čo hľadať.“
Kostolník v bielej plachte stále len stál bez pohnutia, aby si synček myslel, že vidí strašidlo. Synček zavolal druhýkrát:
„Čo tu chceš? Hovor, ak si poctivý chlap ..... alebo ťa zhodím zo schodov!“
Kostolník si hovoril:
„Však to hneď nebude také zlé,“ a tak ani nehlesol a stále len stál, akoby bol z kameňa. Synček zavolal tretíkrát, a keď to bolo zasa márne, rozbehol sa a vrazil do milého strašidla, že sletelo z desiatich schodov a v ohybe schodiska ostalo ležať. Potom rozhojdal zvon, odzvonil, išiel domov, bez slova vliezol do postele a spal ďalej. Kostolníčka dlho čakala na svojho muža, ale on neišiel a neišiel. Nakoniec jej už bolo tak úzko, že toho synčeka zobudila a opýtala sa:
„Nevieš, kam sa podel môj muž? Išiel na vežu chvíľu pred tebou.“
„To neviem,“ odpovedal synček, „ale niekto tam stál na schodoch oproti okienku, a keď mi neodpovedal a nechcel sa odtiaľ pohnúť, myslel som, že je to nejaký darebák, a zhodil som ho dolu. Choďte sa pozrieť a uvidíte, či to bol on. Veľmi by ma to mrzelo.“
Žena vybehla a našla kostolníka, ako tam v kútiku leží a narieka: mal zlomenú nohu.
Zniesla ho dolu a hneď s veľkým krikom bežala k otcovi mladého zvoniara.
„Také nešťastie!“ volala, „váš synček mi zmrzačil muža, zhodil ho zo schodov, takže si zlámal nohu. Vezmite si toho nezdarníka domov a viackrát nech sa už u nás neukáže.“
Otec sa zľakol, pribehol si po syna a vyhrešil ho:
„Čo to vyvádzaš, také bezbožné kúsky, to ti iste nahovoril sám satan.“
„Ocko, nechajte si povedať,“ odpovedal syn, „ja na tom nemám žiadnu vinu. On tam stál v tme na schodoch, ako keď zamýšľa niečo zlé. Nevedel som, kto to je, a trikrát som zavolal, nech povie, čo je zač, alebo nech ide preč.“
„Ach jaj,“ vzdychol si otec, „s tebou sú len samé trampoty, iného sa od teba nedočkám. Nechcem ťa už ani vidieť, choď mi z očí.“
„Pôjdem, ocko, veľmi rád, len počkajte, až sa rozvidní, ja sa vydám do sveta a naučím sa báť. Tak budem predsa niečo vedieť, čo ma uživí.“
„Uč sa, čo chceš,“ povedal otec, „mne je už všetko jedno. Tu máš päťdesiat toliarov a choď do sveta. Len živej duši nehovor, odkiaľ si a čí si, musím sa za teba hanbiť.“
„Ako chcete, ocko, keď nemám hovoriť, nepoviem. To nie je nič ťažké, to si budem pamätať.“
A keď sa rozvidnelo, vzal synček svojich päťdesiat toliarov, strčil ich do vrecka, vyšiel na cestu a cestou si stále pre seba hovoril:
„Len keby som sa vedel báť! Len keby na mňa išla hrôza!“ Dobehol ho akýsi muž, chvíľu počúval, ako synček hovorí sám k sebe, a keď prišli o kus ďalej, odkiaľ bolo vidieť šibenicu, povedal mu:
„Vidíš tamten otesaný strom? Sedem ich tam malo svadbu s dcérou povrazníka a teraz sa učia lietať. Sadni si pod neho a počkaj, až bude noc, tak sa iste naučíš báť.“
„Ak nemusím urobiť nič iné,“ odpovedal synček, „toto bude hračka. A ak sa naozaj tak rýchlo naučím báť, dostaneš odo mňa päťdesiat toliarov. Zajtra ráno si po ne príď.“
Bez meškania zamieril k šibenici, sadol si pod ňu a čakal, kým sa dočkal večera. A že mu bola zima, urobil si ohníček. Ale o polnoci fúkal už taký studený vietor, že sa ani pri ohni nemohol zohriať. A keď vietor hojdal obesencov, až do seba narážali, povedal si:
„Mne je zima tu dolu pri ohni, ako sa len trasú od zimy tí hore!“ Bolo mu ich ľúto, a tak si pristavil rebrík, vyliezol hore, jedného po druhom odviazal a opatrne zniesol všetkých sedem dolu. Potom pohrabal oheň, znova prihodil a rozsadil ich dookola, aby sa zohriali. Ale oni sedeli, nehýbali sa a šaty na nich začínali horieť. Synček hovorí:
„Pozor na oheň, vy nemí, alebo vás zase obesím.“ Nebožtíci nepočuli, mlčali a handry im tleli ďalej. Teraz sa už synček nahneval:
„Keď si nechcete dať pozor, to sa nedá nič robiť, ja tu s vami nechcem zhorieť.“ A po rade ich zase všetkých obesil na šibenicu. Sám sa usadil k ohňu a zaspal. Ráno si prišiel ten pocestný po sľúbených päťdesiat toliarov a hovorí:
„Tak čo, teraz už vieš, čo to je, báť sa?“
„Neviem,“ odpovedal synček, „akože by som to mal vedieť! Títo tam hore mi nepovedali ani slovo, a keď som ich dal k ohňu, bolo im všetko tak jedno, že nechali zhorieť aj tie handry, čo majú na sebe.“
Pocestný videl, že sa toliare do jeho vrecka sťahovať nebudú, odišiel naprázdno a len hlavou krútil:
„Takého nebojsu som ešte nestretol.“
Synček tiež išiel ďalej a zase si pre seba hovoril:
„Ach, len keby som sa vedel báť, len keby na mňa išla hrôza!“
Počul to furman, ktorý kráčal za ním, a opýtal sa:
„Kdože si?“
„Ja neviem,“ odpovedal synček. Furman sa vypytoval ďalej:
„A odkiaľ si?“
„Ja neviem.“
„A kto je tvoj otec?“
„To ja nesmiem povedať.“
„A čo si to stále mrmleš?“
„Ale,“ hovorí synček, „ja by som rád, aby na mňa išla hrôza, a nikto ma to nemôže naučiť.“
„Nechaj si tie reči,“ hovorí furman, „a poď so mnou. Ja ťa už zavediem na pravé miesto. Spoľahni sa.“
Synček išiel s furmanom vedľa voza a večer došli k jednému hostincu, chystali sa tam prenocovať. Keď vchádzali do šenku, synček zase spustil pekne nahlas:
„Len keby som sa vedel báť! Len keby na mňa išla hrôza!“
Hostinský to začul, zasmial sa a hovorí:
„Ak máš takéto chute, tak by si tu mal najlepšiu príležitosť.“
„Keby si nehovoril,“ ozvala sa hostinská, „už ich toľko prišlo o život, že si tak trúfali, načo ešte aj tento očnatý mládenec? Bola by ho naozaj škoda.“
Ale synček bol hneď celý žeravý:
„Nech je to akokoľvek ťažké, ja sa to už raz musím naučiť, preto som sa vydal do sveta.“ A tak dlho dotieral na hostinského, až si dal povedať a rozprával mu o začarovanom zámku, ktorý stojí neďaleko odtiaľto.
„V tom zámku ležia veľké poklady, ale strážia ich zlí duchovia a nikoho tam netrpia. Z ich moci môže zámok vyslobodiť len ten, kto v ňom šťastne prebude tri noci. Kráľ slúbil takémuto odvážlivcovi svoju dcéru za ženu a ešte aj tie poklady. Mnoho mládencov sa už do zámku na noc vybralo, ale ešte žiadny to neprežil. A tiež hovorili, že nevedia, čo je strach.“
Synček sa nedal odradiť. Hneď ráno išiel ku kráľovi a hovorí:
„Keby ste dovolili, pán kráľ, ja by som išiel na tri noci do toho začarovaného zámku.“
Kráľ sa naňho pozrel, synček sa mu páčil, a tak mu povedal:
„Smieš si vyžiadať ešte tri veci a môžeš si ich vziať so sebou do zámku, ale nesmie to byť nič živé.“
Synček odpovedal:
„Tak vás prosím, aby som tam mohol mať oheň, sústruh a krájaciu stolicu s nožom.“
Kráľ mu to všetko dal cez deň zaniesť na zámok. Keď sa začalo stmievať, išiel synček do zámku, v jednej komnate si rozložil pekný ohníček, vedľa neho si postavil krájaciu stolicu s nožom a usadil sa na sústruh.
„Ach, len keby som sa vedel báť, keby na mňa išla hrôza,“ povzdychol si, „ale tu sa to rovnako zasa nenaučím.“
Okolo polnoci chcel oheň trochu pohrabať, aby lepšie horel, ale ako ho rozdúchaval, zrazu to z kúta zanárikalo:
„Au, mňau, to je nám zima!“
„Blázni, čo vreštíte?“ hovorí synček. „Keď vám je zima, sadnite si k ohňu a zohrejte sa.“
Len čo to dopovedal, skokom tu boli dve veľké čierne mačky, sadli si k nemu, z každej strany jedna, a divoko naňho civeli ohnivými očami, div ho nepohltili. Za chvíľku, keď sa zohriali, opýtali sa:
„Tak čo, kamarát, zahráš si s nami karty?“
„Prečo nie!“ odpovedal, „ale najprv mi ukážte labky.“
Mačky vystrčili pazúry.
„No nie,“ hovorí synček, „vy máte ale dlhé nechty! Tie vám musím najprv trochu pristrihnúť.“ Chytil mačky za kožu, vysadil ich na krájaciu stolicu a labky im priskrutkoval. „Pozrel som sa vám na prsty,“ hovorí, „a hneď ma prešla chuť hrať.“ Zabil ich a vyhodil oknom do rybníka.
Lenže sotva sa tých dvoch zbavil a chcel sa zase usadiť k ohňu, už sa to hrnulo zo všetkých kútov, samé čierne mačky a čierne psy na ohnivých reťaziach, a bolo ich stále viac a viac, takže sa už nemal kam uhnúť. Všetko to strašne revalo, vylo a mraučalo, šliapali mu do ohňa, ťahali z neho polená a chceli mu oheň uhasiť. Chvíľku sa na to pokojne díval, ale nakoniec ho opustila trpezlivosť, schmatol svoj nôž a rozkričal sa:
„Hybaj odtiaľto, chasa drzá,“ a pustil sa do nich. Niektorí ušli, ostatných pobil a vyhádzal von do rybníka. Keď sa vrátil k ohňu, ten už bol na zhasnutie. Ale z posledných iskier ho zase rozdúchal, prisadol a zohrieval sa.
A ako tak sedel, začali sa mu oči zatvárať a bol by sa rád pospal. Obzrel sa a v kúte uvidel veľkú posteľ. „To sa mi práve hodí,“ hovoril si a ľahol si do nej. Ale ešte ani nezažmúril oči, a posteľ sa s ním sama od seba pohla a jazdila po celom zámku.
„Aspoň sa povozím,“ hovorí synček, „len tak ďalej a kúsok rýchlejšie.“
A posteľ hneď uháňala, akoby do nej zapriahol tri páry koní, cez prahy a po schodoch hore a dolu, a zrazu hop, hrc! prevrhla sa dnom nahor a on ostal vospod celý zavalený. Ale hneď vyhádzal prikrývky a podušky, len to lietalo, vyliezol von a hovorí:
„Teraz nech si jazdí, kto má chuť!“ natiahol sa pri ohni na zem a spal až do bieleho rána.
Ráno prišiel kráľ, a keď ho tam videl ležať, myslel si, že ho strašidlá umúčali, že je mŕtvy. A povedal:
„Taký pekný chlapec, škoda ho!“
Synček to začul, zodvihol sa a hovorí:
„Ale kdeže, také zlé to so mnou ešte nie je!“
Kráľ sa začudoval, ale mal radosť a začal sa vypytovať, ako sa mu darilo.
„Nemôžem sa sťažovať,“ odpovedal, „jedna noc je šťastne preč, aj tie ďalšie dve už prečkám.“
Keď prišiel do hostinca, hostinský sotva veril vlastným očiam.
„To som nečakal,“ povedal mu, „že ťa ešte uvidím živého a zdravého. No, už si sa naučil báť? Už na teba išla hrôza?“
„Nenaučil,“ pokrútil hlavou synček, „všetko márne. Len keby mi niekto mohol povedať, čo to je!“
Druhú noc išiel zase hore do starého zámku, usadil sa k ohňu a spustil nanovo svoju starú pesničku:
„Len keby som sa vedel báť! Len keby na mňa išla hrôza!“
Keď sa už blížila polnoc, ozval sa lomoz a krik, najprv tlmený, potom čoraz silnejší, až sa celý zámok triasol, potom to trochu utíchlo, a nakoniec s hrozným revom vypadla z komína polovica človeka a rovno pred neho.
„Ouha,“ hovorí synček, „toto je málo, polovica mu ešte chýba!“
V tom to už začalo nanovo, strhol sa jačot a rev a vytie a z komína vypadla aj druhá polovica.
„Počkaj,“ hovorí synček, „najprv ti trochu viac rozkúrim ohníček.“
Keď s tým bol hotový, obzrie sa a vidí: obe polovice zrástli a na jeho mieste na sústruhu sedí strašný chlap.
„Oho, tak toto zas nie,“ hovorí synček, „sústruh je môj.“
Chlapík ho tam nechcel pustiť, lenže synček sa nedal, silou ho odsunul a sadol si na svoje miesto. Z komína zasa už padali ďalší chlapi, jeden po druhom, doniesli si deväť konských kostí a dve osekané kopytá, kosu postavili a začali hrať kolky. Synček sa díval, až dostal tiež chuť a opýtal sa:
„Hola, panstvo, nemohol by som gúľať s vami?“
„Ak máš peniaze, tak poď.“
„Peňazí ako železa,“ odpovedal a plesol si po vrecku, „lenže tie vaše gule nie sú dosť guľaté.“ Pozbieral tie konské kopytá, zasadil ich do sústruhu a ostrúhal ich pekne dohladka do gule. „Tak, teraz sa nám teprv bude gúľať,“ hovorí, „joj, už to lieta, jedna radosť!“
Gúľal s nimi a pár toliarov prehral. Ale ako začala odbíjať polnoc, všetko mu to pred očami zmizlo. A tak si ľahol a pokojne zaspal. Tak ho aj našiel kráľ, keď ráno zase prišiel na obhliadku.
„Povedz,“ opýtal sa, „aké to bolo tentoraz?“
„Gúľal som kolky,“ odpovedal synček, „a pár toliarov som prehral.“
„A nešla na teba hrôza?“
„Asi nie,“ povedal synček, „bolo mi náramne veselo. Len keby som už vedel, čo to tá hrôza je.“
Tretiu noc sa zase usadil na sústruh a bol už celý mrzutý:
„Len keby na mňa išla hrôza! Keby som sa vedel báť!“ Keď sa poriadne zotmelo, otvorili sa dvere a šiesti veľkí čierni muži priniesli mŕtvolnú truhlu. Synček hovorí:
„Á, to bude iste môj bratranec, čo zomrel minulý týždeň,“ a zakýval prstom:
„Tak poď, bratranec, poď!“
Nosiči postavili rakvu na zem a synček šiel a zodvihol veko. V rakve ležal mŕtvy. Synček mu siahol na tvár, a on studený ako ľad.
„Počkaj,“ hovorí, „ja ťa trošku zohrejem.“ Išiel si nahriať dlaň nad ohňom a pritisol mu ju na tvár. Ale nebožtík ostal studený ako predtým. Zodvihol ho teda z rakvy, prisadol k ohňu, vzal mŕtveho na kolená a trel mu ruky, aby sa krv zase rozprúdila. Keď ani to nič nepomáhalo, napadlo ho: Človek sa najlepšie zohreje, keď s niekým leží v posteli. Zaniesol ho do postele, prikryl ho a ľahol si k nemu. Za chvíľku sa mŕtvy zohrial a začal sa hýbať. Synček hovorí:
„No vidíš, bratranec, stále že to nejde, a nakoniec som ťa predsa zohrial.“
Ale mŕtvy začal volať:
„A ja ťa teraz uškrtím.“
„Čože,“ hovorí synček, „taká nevďačnosť za všetko? Šup s tebou späť do truhly!“ Hodil ho do rakvy a prikryl veko. A tých šesť čiernych zase prišlo a truhlu odnieslo.
„A na mňa tá hrôza nejde a nejde,“ hovorí synček, „tu sa báť nikdy nenaučím.“
V tom vošiel chlap ešte oveľa väčší ako všetci predtým, pravý obor, a vyzeral príšerne. Ale bol starý a mal dlhé biele fúzy.
„Ty biedny červ,“ zvolal, „teraz už čoskoro spoznáš, čo je to hrôza, lebo zomrieš!“
„Nie tak prudko, starý pán,“ odpovedal synček. „Keď mám zomrieť, mám do toho sám tiež čo povedať.“
„Však ja si s tebou poradím,“ povedalo strašidlo.
„Pomaly, pomaly, len sa toľko nenapínaj, taký silný ako ty som tiež, a možno silnejší.“
„Na to sa pozrieme,“ povedal starec, „a ak budeš silnejší ako ja, pustím ťa. Poď, skúsime to.“ Zaviedol ho tmavými chodbami do kováčne k výhni, vzal sekeru a jedinou ranou zarazil nákovu do zeme.
„To dokážem ešte lepšie,“ povedal synček, išiel k druhej nákove a starec si stal vedľa nej, chcel sa pozerať. Biele fúzy mu splývali hlboko nadol. Synček chytil sekeru, na jeden ráz nákovu rozštiepil a pritom do nej zaklinil tie fúzy. „Teraz ťa mám,“ povedal, „teraz zomrieš ty.“ Potom vzal železnú tyč a začal ho vyplácať. Starec bedákal a prosil, nech prestane, že mu dá veľké poklady. Synček sekeru vytiahol a pustil ho.
Starý fúzač ho zaviedol späť do zámku, v jednej pivnici mu ukázal tri truhlice plné zlata a povedal:
„Z toho všetkého patrí jeden diel chudobným, druhý diel kráľovi, tretí je tvoj.“ V tom začalo odbíjať dvanásť, duch zmizol a synček ostal v tme.
Hovoril si:
„Však ja sa už nejako vymotám,“ po hmate našiel cestu do svojej izby a tam zase pri ohni zaspal.
Ráno prišiel kráľ a opýtal sa:
„Teraz už azda vieš, čo je to hrôza?“
„Neviem,“ odpovedal synček, „a tak rád by som to vedel! Bol tu môj nebohý bratranec a potom prišiel taký starý fúzač a odviedol ma dolu a v pivničke mi ukázal kopu peňazí, ale čo je hrôza, o tom ma nikto nepoučil.“
Kráľ mu povedal:
„Veď ty si vyslobodil zámok od zlej moci a dostaneš moju dcéru za ženu.“
„To je všetko veľmi pekné,“ odpovedal synček, „ale čo je to hrôza, to stále ešte neviem.“
Zlato z pivnice vyniesli a čoskoro bola svadba. Mladý kráľ mal svoju ženu rád, bol veselý a spokojný, ale napriek tomu stále ešte opakoval:
„Len keby na mňa išla hrôza!“ Mladá pani to už nemohla ani počuť. Nakoniec jej komorná ponúkla:
„Ak dovolíte, ja by som vedela, ako na to, pán kráľ tú hrôzu pocíti na vlastnej koži.“
Prišla k potoku, ktorý pretekal záhradou, dala si nachytať plný džber drobných rybičiek a poučila kráľovnú, čo s tým. V noci, keď mladý kráľ spal, stiahla z neho pani prikrývku a vyliala naňho celé to vedro studenej vody s rybičkami, takže sa mu pliaskali okolo tela. Milý nebojsa bol hneď hore a dal sa do krika:
„Ach, to je hrôza, to je hrôza!“ a volal svoju ženu, ale tá sa len smiala:
„Len keď už vieš, čo to je. Teraz si sa konečne bál a dáš s tým pokoj.“
Tak sa synček predsa len naučil báť.