Divotvorný strom

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna dedinka, tak svetom zabudnutá ako žiadna iná. Býval v nej otec Mates s tromi synmi. Janko, ten najmladší, bol ten vám zo všetkých najhlúpejší. Ale predsa mu jeho hlúposť nebránila v tom, aby si často nesníval s otvorenými očami o tom, že z neho raz bude veľký pán.
V tej dedine sa raz stal veľký zázrak. Na pozemkoch pána starostu vyrazil do výšky strom, ktorý nikto nezasadil, a rástol a rástol a za pár dní bol vyšší než kostolná veža, za pár týždňov sa jeho vrchol predral medzi mraky, až ľuďom celkom zmizol z očí.

A z tej nepatrnej dedinky sa stalo vyhlásené miesto. Zblízka i z diaľky prichádzali malí i veľkí a s doširoka otvorenými očami obdivovali ten divotvorný strom a mnohé rozprávali o výbornom sladkom ovocí, ktoré na ňom vraj rástlo a ktoré nikto z nich nikdy nevidel.

Aj kráľovská dcéra prišla zo zámku a túžobne si priala ochutnať ovocie z vrcholca toho zázračného stromu. Preto tomu najodvážnejšiemu, ktorému sa poštastí doniesť ovocie dolu, sľúbil kráľ veľkú odmenu. Najprv sa toho odvážili Jankovi bratia. Vzali si niekoľko párov topánok, ktoré z času na čas celé rozpárané a prešliapané hodili dolu na znamenie toho, že ešte žijú a stúpajú nahor. Ale potom, čo sa na smrť vysilili, prišli dolu s prázdnymi rukami a veľmi sa červenali, lebo sa im ľudia vysmievali. Obratní lezci z mesta aj z celej krajiny sa tiež pokúšali o tú ťažkú úlohu bez šťastia. Keď nikto nevyliezol hore, pomaly všetkých prešla chuť pokúšať sa o to.

Hlúpy Janko bol zo všetkých ten celkom posledný, ktorý sa ešte rozhodol vystúpiť nahor. Každý v dedine sa mu smial, jeho otec ho od toho úpenlivo odhováral, ale Janko prosil a prosil, pripomínal otcovi svoj sen o skvelej budúcnosti, a tak ho nakoniec starý Mates pustil. Vyzbrojil syna dvanástimi pármi gumákov, naplnil mu mošnu po okraj jedlom a dal mu ešte na cestu ostrú sekeru.

Celá dedina Janka vyprevádzala s pohľadmi plnými zvedavosti, ľútosti či posmechu, kým im náš lezec nezmizol vo výške z očí. Keď ho všetci ľudia už mali za stratený prípad, spadol dolu na zem prvý pár gumákov s dierami v podrážkach. Dlhý čas nato ďalší pár, potom tretí a štvrtý a tak ďalej; a každý ten pár dopadol na zem s väčšou silou, vedeli teda iste, že Janko stúpa stále vyššie a vyššie.

Gumáky a jedlo sa nášmu lezcovi dávno minuli, ale predsa len nestratil silu a odvahu liezť ďalej. Keď bol večer, uvidel v kmeni stromu dutinu, vsunul sa dovnútra a priateľsky pozdravil prastarú ženu, ktorá tam bývala a láskavo ho privítala. Tá dobrá starenka mu dala jedlo, pitie a nocľah. Na druhý deň sa jej Janko pýtal, či bude čoskoro na vrchole, vtedy starenka tlesla rukami a zvolala: „Chlapče, chlapče, to máš ešte pred sebou ďalekú cestu, lebo ja som iba Pondelok, Ty musíš ešte k Utorku, Strede, Štvrtku, Piatku a Sobote a potom budeš až blízko cieľa.“

Bolo to tak, ako mu starenka povedala. Hlúpy Janko šplhal, kto vie ako dlho, a pomáhal si posledným nástrojom, ktorý mu zostal, sekerou, a išlo mu to naozaj dobre. Keď slnko zapadalo, prišiel k dutine v kmeni, kde prebývalo Utorok. Aj tu ho pohostila dobrá žena, ktorá ho ráno prepustila s želaním: „Nech sa Ti u mojich bratov Stredy a Štvrtka dobre vedie!“

Obaja muži, ktorých pohostinstvo čoskoro Hlúpy Janko okúsil, ho tiež dobrým jedlom ponúkli a na cestu mu popriali všetko dobré. Jankov odev bol celý roztrhaný, keď konečne dorazil k príbytku Piatku, kde žiadal nocľah a niečo na zub a to mu bolo ochotne poskytnuté. Starostlivá pani domu urobila ešte viac ako tie predošlé, lebo mu vyspravila, kým spal, odev.

Tak sa mohol Janko, aj keď bosý, ale inak čistý a upravený, odvážiť na výstup k Sobote. Naokolo bolo akosi jasnejšie, svetlejšie, sviežejšie a stúpalo sa mu ľahšie ako predtým. Aj keď jeho verná sekera už bola tupá a svoju službu mu vypovedala, predsa stúpal ďalej bez námahy až k malej bránke, ktorej zámka aj kľúč už z diaľky žiarili, lebo boli z ryhého zlata. Tušil, že stojí pri dverách Soboty, a keď ich otvoril, omámila ho žiara a sviežy vzduch tak mocne, že mu sekera vypadla z rúk. Bol to dlhý hlboký spánok, z ktorého ho prebudil sladký hlas. Rýchlo siahol po sekere, ktorá teraz žiarila zlatom. A tá žiara a tá vôňa, ktorá ho prv tak omámila, ho naplnila najväčšou radosťou.

Pozeral sa na vrchol stromu, na jeho ovocie, a to mu stačilo k šťastiu. Jeho rozprávkový sen o skvelej budúcnosti sa mu splnil. Zmizla v ňom spomienka na jeho pozemský život, na rodnú dedinu a na princeznú, ktorej mal to čarovné ovocie priniesť.

Rozhodol sa pevne, že v tej nebeskej výšine zostane, a naozaj na zem už nikdy nezostúpil. A ak nepomrel, žije tam šťastne a spokojne dodnes, tak ako možno dolu čaká tá princezná, kým jej prinesie plod divotvorného stromu.