Jurko a bábätko

„Dobré ráno, ocko, kde je mama?"

„Dobré ráno, Jurko, mama je v nemocnici. Predstav si, máš sestričku, Klárku."

„Ja mám sestričku, hurá, sláva!"

„Jurinko, hneď ako sa naraňajkujeme, sadneme do auta a pôjdeme sa na ne pozrieť. Ale to ti hovorím, mama bude veľmi unavená. Ty už si veľký chlapec, dokonca už chodíš do školy, tak len aby si nezlobil!"

„Ocko, ja budem veľmi poslušný a Klárku budem chrániť. Veď som starší brat, to je niečo ako rytier, však?"

„No áno, keď máš malú sestričku, tak ju musíš brániť a opatrovať ako pravý rytier. Budeme aj mame vo všetkom pomáhať, však?"

Keď Jurinko prvýkrát uvidel malú Klárku, vôbec nevedel, čo by mal povedať. Z periny kukala len maličká ružová tvárička.

„Tak toto je tá moja sestrička?" Myslel si. „Taká maličká? Či vôbec niekedy vyrastie... ako dlho to bude trvať, kým sa so mnou bude hrať?"

„No tak, Jurinko, pekne pozdrav našu princezničku."

A tým sa všetko začalo... princeznička, bábika, lienka, hviezdička... Jurkovi sa zdalo, že všetci hovoria len o nej. Každý obdivoval, aké má Klárka maličké prstíky, koľko má vláskov, aká je rozkošná... ale že Jurko už vie písať „s“ a „l“, to nikoho nezaujíma, aj stará mama povedala len:

„Hmm, to si šikovný." Ani sa nespýtala, koľko jednotiek už má Jurko. Jurkovi to bolo ľúto.

Veľmi sa tešil, že keď mama s Klárkou prídu z nemocnice, bude všetko ako predtým. Ale kdeže, nič nebolo ako predtým: rozprávku pred spaním Jurkovi predsa vždy čítala mama, ale Klárka je nenásytka, mama ju stále len kŕmi a rozprávku musí čítať ocko. Dokonca aj desiatu do školy mu dnes chystal ocko a nedal mu pitie... ach jaj... a to všetko len kvôli jednému bábätku!

Jurko sa prevaľoval v postieľke a nemohol zaspať: „Zajtra bude nedeľa a azda ani nepôjdeme s ockom na výlet. Bez výletu by nebola žiadna nedeľa. Tá Klárka sa má, všetci ju len nosia na rukách, chvália, aká je pekná, šikovná, a ja, akoby som tu ani nebol. Najradšej by som sa stal tiež maličkým bábätkom, aby si ma konečne všimli."

S touto myšlienkou Jurko zaspal.

Zavčasu ráno ho ocko budil: „No tak, vstávaj, lenivec, dnes pôjdeme veľmi ďaleko."

„Pôjdeme na výlet, to je dobre!" Radoval sa Jurko.

A už šliapali: prvý Jurko na svojom malom bicykli a za ním na veľkom bicykli ocko. Dlho išli po pekných cestách z kopca aj do kopca a Jurko ani trošku nefňukal, že ho bolia nôžky, šliapal ako... no jednoducho ako veľký chlapec.

Prišli k lesu. Nádherný les. Nie len samé smreky, ktoré stoja v rade jeden za druhým. Bol to les, aký má byť. Jurko s ockom sa posadili do machu, aby si oddýchli a najedli sa. Obdivovali vysokánske stromy - toľko dávali tieňa a ako krásne to tu voňalo. Ocko rozprával o tom, koľko živočíchov nájde na takom strome úkryt a obživu, koľko iných rastlín môže vďaka nemu rásť, koľko vyčistí vzduchu, koľko môže dať ľuďom dreva - to všetko a ešte oveľa viac vzrastlý strom dokáže. Jurko sa nestačil čudovať. Niekto by mohol povedať „obyčajný strom", ale kdeže obyčajný, Jurko už dávno vedel, že v prírode nie je nič obyčajné. Behal od jedného stromu k druhému a hladil ich popraskanú kôru. Náhle ho napadlo:

„Ocko, pôjdeme sa pozrieť, aké stromy sú tam ďalej popri potoku? Budeme prieskumníci!" A hneď sa tam aj rozbehol.

Ockovi sa nápad páčil. Len zamkol bicykle a už Jurkovi ukazoval, podľa čoho spozná jelšu, ako vyzerá veľký buk, ako malý dubček... ocko vedel všetky stromy pomenovať, akoby to boli jeho starí kamaráti. Jurko počúval a snažil sa čo najviac si zapamätať. Toľko sa toho o stromoch ešte chce dozvedieť - ale čo je to? Les náhle končil. Kam sa len pozreli, videli takú akoby lúku a na nej jeden maličký stromček vedľa druhého. Medzi stromčekmi chodili ľudia a vyžínali trávu.

„Ocko, kde sme? To je les pre trpaslíkov?"

„To je, Jurko, lesná škôlka. Dobrí ľudia sa tu starajú o takéto stromové bábätká. To vieš, kým vyrastie vysoký les, dá to veľa práce. Malé stromčeky treba v zime chrániť, aby ich neohrýzli zajace, v lete zas, aby ich nezadusila vysoká tráva. Len sa pozri, koľko ľudí tu okolo nich behá. Je to ako s ľudskými bábätkami, však? S Klárkou je teraz tiež toľko práce, stále ju musíme nosiť na rukách, kŕmiť, prebaľovať... Ale keď z malej sadenice vyrastie veľký strom, už nepotrebuje toľko starostlivosti. Rastie potom sám, veď si videl. A Klárka, keď bude taká veľká ako si teraz ty, Jurko, bude mame pomáhať a vráti jej všetku tú starostlivosť - rovnako ako veľký strom vráti ľuďom všetku tú prácu, čo s ním majú, kým je ešte maličký."

„Ocko, ja už nechcem byť bábätko."

„Jurko, čože to máš za nápady? Prečo by si mal byť bábätko?"

„Viete, ocko, bolo mi veľmi ľúto, že sa všetci tešia len z Klárky a mňa si nikto ani nevšimne. Tak som si želal byť tiež bábätkom. Ale už nechcem. Chcem byť ako ten vysoký strom, čo je všetkým na úžitok a nie je s ním veľa práce."

„No to by som povedal, Jurko, keby si bol bábätkom, všetci by sme ťa nosili na rukách a šušlali na teba, ale čo by sa s tebou mohla mama porozprávať? A kto by pomohol trhať čerešne? A v nedeľu by som si asi musel zapriahnuť kočík za bicykel, aby sme mohli ísť na výlet, nie?" Jurko sa rozosmial:

„To by ste ma, ocko, najskôr na prvej poľnej ceste z kočíka vytriasli. To je dobre, že nie som bábätko. A viete čo? Keby mi niekedy opäť bolo ľúto, že má mama s Klárkou toľko práce, spomeniem si na tieto maličké stromčeky a na tie veľké v lese. Poďte, pôjdeme sa na ne ešte pozrieť, áno?"

Jurko sa radostne rozbehol späť do lesa.

Keď sa potom vrátili z výletu domov, len čo si umyl ruky, ponáhľal sa za Klárkou:

„Ty naša maličká bábika, to som rád, že si tu s nami. Pozdravujú ťa stromy a stromčeky."

Od tej chvíle bol Jurko skutočný malý rytier. Chránil a opatroval svoju sestričku zo všetkých síl. A keď naňho niekedy mama alebo ocko nemali kvôli práci s Klárkou čas, predstavil si malú sadenicu v lesnej škôlke a len sa usmial.