Rozprávka o jednookej biede

Bol raz jeden kováč. „Hm,“ vraví, „ja som nikdy žiadnu Biedu nevidel. Hovoria: je Bieda na svete; pôjdem a Biedu si vyhľadám.“ Pozbieral sa, pekne si vypil a šiel hľadať Biedu. Stretol krajčíra. „Pozdrav pán Boh!“ – „Daj to pán Boh!“ – „Kam ideš?“ – „Hľadať, brat! Stále hovoria, že je na svete Bieda, a ja som nikdy žiadnu Biedu nevidel; tak ju idem hľadať.“ – „Dobre, pôjdeme spolu. Mne sa tiež dobre darí a Biedu nepoznám, pôjdeme a vyhľadáme ju.“ Vtedy šli a prišli do lesa, do hustého, tmavého lesa, a našli malú cestičku. Šli stále po tej úzkej cestičke, až prišli k akejsi veľkej stavbe. Bola noc a nemali sa kde ukryť. „Pôjdeme sem do tej stavby.“ Vošli tam; nenašli v nej nikoho, bolo tam pusto a strašidelne. Sadli si a čakali. Hľa, tu prichádza vysoká ženská postava, chudá, krivá, jednooká. „Aha!“ vraví, „mám tu hostí. Pekne vítam.“ – „Ďakujeme pekne, babička! Prišli sme k tebe sem na nocľah.“ – „No dobre; budem mať čo večerať!“ Tí dvaja sa zľakli. Vtedy ona šla, doniesla veľké náručie dreva, narovnala ho do pece a zakúrila. Potom prišla k nim, vzala jedného, toho krajčíra, zarezala ho, vsadila do pece a upratala. Kováč sedel a myslel si: čo robiť? Ako to so mnou dopadne? Ona potom vytiahla pečienku a večerala. Kováč pozerá do pece a vraví: „Babička, ja som kováč.“ – „Čo vieš robiť – kuť?“ – „Áno, ja všetko viem.“ – „Vtedy mi vykuj oko.“ – „Dobre,“ vraví kováč; „máš tu nejaký povraz? Bude treba ťa zviazať, ale ty sa nedáš; ja by som ti oko vykoval.“ Ona šla a doniesla dva povrazy, jeden tenký a druhý hrubý. Vtedy on ju zviazal tým jedným povrazom, ktorý bol tenší. „No, babička, prevaľ sa na zem!“ Ona sa prevalila a povraz pretrhla. – „Tak nič nie je, babička!“ vraví; „ten povraz sa nehodí.“ Potom vzal ten hrubý povraz a dobre ju zviazal: „Teraz sa, babička, prevaľ!“ Vtedy sa ona prevalila a povraz nepretrhla. On potom vzal šidlo, rozpálil ho, nasadil jej ho na oko, na to zdravé, vzal sekeru a obuchom udrel na šidlo. Tu ona, ako sa prevalila, pretrhla povraz a posadila sa na prah. „Ha, zlosyn! Teraz mi neujdeš.“ On videl, že mu zasa nie je dobre; sadol si a rozmýšľal, čo robiť. Potom prišli z poľa ovce; ona ich zahnala do svojej stavby na noc. A kováč tu tiež cez noc zostal. Ráno potom ona začala ovce púšťať zase von. On vzal kožuch a obrátil ho srsťou navrch, potom si ho tak obliekol a prilozil k nej po štyroch ako ovca. Ona púšťala stále po jednej; ako ju schmatla za chrbát, tak ju vyhodila von. Vtom on tiež prilozil, a ona ho tiež schmatla za chrbát a vyhodila. Len čo bol vonku, vstal a vraví: „S pánom Bohom, Bieda! Zakúsil som od teba zlého dosť; teraz mi už nič neurobíš.“ A ona povedala: „Počkaj, však ešte zakúsiš, ešte si mi neušiel!“ – Potom šiel kováč opäť do lesa tou úzkou cestičkou. Tu vidí na strome sekierku so zlatou rúčkou, tak si ju chcel vziať. Ale len čo sa tej sekierky chopil, prilepila sa mu na nej ruka a nijako sa nemohol odtrhnúť. Čo robiť? Vtom sa obzrel za seba a vidí, ako Bieda ide k nemu a volá: „Hľaď, zlosyn! Neušiel si mi.“ Kováč vytiahol nôž, ktorý mal vo vrecku, a dal sa tú ruku rezať; odrezal si ju a ušiel. Prišiel do svojej dediny a začal ukazovať ruku, že teraz už videl Biedu. „Hľa,“ vraví, „pozrite sa, ako vyzerá: ja som prišiel o ruku a môjho kamaráta dokonca zjedla.“