Ako Janko rozosmial princeznú

Bol raz jeden starý obuvník a mal troch synov. Volali sa Jožko, Fraňo a Janko. Išlo im zle, starý záplatár, len tak niečo opravil, nové dielo ani nevedel urobiť. Len tak-tak že žili, nič si nemohli odložiť.
Tak Jožko raz vraví, že pôjde do sveta. „Čo by si ty chcel vo svete,“ vraví mu otec, „nič nevieš robiť.“ „Ale ja si vezmem kohúta a našu mačku a budem robiť komédiu. Pôjdem k tej princeznej, je taká smutná. Cudzí princ, ktorý za ňou chodí, sľúbil veľkú sumu tomu, kto by ju rozosmial.“ „Ale boli tam vraj iní komedianti skôr ako ty,“ vraví otec, „a nepochodili nič, lebo sa nerozosmeje. Ale preto choď, len sa váľaš na peci v roztrhaných nohaviciach, choď!“ Tak si vzal milého kohúta a mačku, pár kúskov suchého chleba a išiel. Veď to bol len kúsok cesty do toho mesta. Mal ísť okolo skaliny a tam bol zelený mládenček. Chasník zajedá kúsok chlebíka a ten naň tak dychtivo pozerá, keby mu aj on dal. Ale ten vraví: „Veď mám sám hlad!“ A nedal mu ani kúsok. No dobre, prišiel na zámok k stráži a tá sa ho pýta, kam cestuje s tým vrecom? Že chce robiť komédiu princeznej. „No, choďte, choďte, to sme pustili pár takých, a nerozosmiala sa.“ No, pustili ho a musel sa hlásiť na zámku. Tak mal dovolené robiť, čo vie. Teraz teda vysypal mačku s kohútom a tí sa bili. Princezná sa na to pozrela, ale hneď odišla, ani sa nezasmiala. Jožko nedostal nič.

Prišiel domov a otec sa ho pýta: „No, ako si pochodil?“ „Ale ani sa so mnou nikto nerozprával.“ „Veru, vedel som, že si na nič.“ Teraz vraví Fraňo: „Otec, zajtra pôjdem ja.“ „Ale čo by si tam robil, nič nevieš, nieto ešte aby si princeznú rozosmial.“ „Ale pôjdem!“ „No, len choď, čo ti budem vyhovárať.“

Išiel, zelenému mládenčekovi chleba nedal a hajde do milého zámku. Príde tam k stráži: „Kam cestuješ?“ „No, idem tú princeznú rozosmiať, aby sa už raz rozosmiala.“ „Ale si nejaký nemehlo, ani hovoriť nevieš! No choď, prepúšťame ťa, ale pani princezná ani von nevyjde!“ Nikto nevedel, čo bude robiť. Tak tá princezná čakala, čo to bude. Fraňo sa vyzliekol a metal kotrmelce. Princezná sa ani neusmiala. Tak prišiel zas domov a otec sa ho pýta: „No, a ako ťa obdarili peniazmi?“ „Ale sotva sa pozrela, už ťahala preč.“ „Veru, milí chlapci, darmo míňate peniaze, tu nič nerozosmeje.“

Janko, najmladší syn, ležal na peci a vraví otcovi: „Otecko, teraz pôjdem ja, a ja si so sebou nevezmem nič a žiadnu komédiu robiť nebudem.“ „A veď máš nohavice samá diera a iné šaty nemáš, ležaj radšej na peci!“ Janko vraví: „Otecko, ja pôjdem!“ „No tak choď, čo ťa budem zdržiavať.“

Tak si pozbieral pár suchých kôrok na cestu a ide. Prišiel k tej skaline pod lesom a už sa mu chcelo jesť. Vytiahol si kus chlebíka z vrecka. Teraz sa mu zjaví zelený mládenček a on sa pýta: „Kadiaľ vedie cesta?“ „Tamto. A kam ideš, Jankúšik, mládenček?“ „Ale na zámok, kde majú princeznú a nič ju nevie rozosmiať.“ Tak zajedal chlebík a zelenému dal tiež. Jedli spolu. Keď zjedli, zelený sa ho pýta: „Čo za to?“ „Šťastie!“ vraví Janko. Tak zelený mládenček mu dal kočiarik a tri kačky striebrozlaté a vraví: „A teraz choď, a keď pôjdeš späť, zastav sa, dáš mi zas najesť.“

No dobre, Janko sa pobral a ide. Prišiel do hostinca a musel tam zostať na noc. Veď to neuškodí, myslel si a objednáva si bohatú večeru: misu rezancovej polievky, zemiaky, potom kus chleba a pálivého tvarohu. A keď dojedol, pýta sa, čo za to? „Toliar.“ „Jaj, nemám, zaplatím až zajtra.“ Ale hostinská sa rozkričala: „Takých tulákov by prišlo veľmi veľa! Najesť sa, a potom neplatiť.“ A poriadne mu nadávala. Ale tá hostinská mala tri dcéry a tá jedna vraví: „Ticho! Čo budete robiť hluk, keď nemá, necháme si tu jeho kočiarik v zálohe.“ Veď sa už chystala každá, že mu tie kačky oškube.

Tak milý Janko zostal v kôlni na seno cez noc. Zatiaľ tie dcéry išli, aby mu kačky oškubali. Ale ako sa ktorá kačky dotkla, prilepila sa a tak zostala, ako vstala z postele, v košeli. Teraz Janko ráno vstane a vidí, čo je. Tak hneď schmatol kočiarik a ide, a tie dcéry klapocú za ním.

Najprv šli okolo pekára, ktorý práve sadzal chlieb do pece. Ten sa obzrel, kto to tak zavčasu ide po ulici, vybehol von a buchne lopatou jednu z tých dcér. Ale lopata sa mu prilepila a musel s nimi.

Teraz Janko prišiel k obuvníkovi, ten sa obzrie, kto tak zavčasu ide po ulici, a videl, že jeden s vozíkom, s tromi kačkami, tri dievčatá a pekár s lopatou. Tak vybehol z domu s šidlom, ale len sa pekára dotkol, musel s nimi.

Teraz idú ďalej, na rynok, tam sluha z úradu vo svojej izbe fajčí, mal dlhú fajku, ako sa s ňou vyloží z okna, pozerá, kto to ide. Ako videl tú spoločnosť, natiahol dlhú fajku a poškrabal obuvníka po chrbte. A hneď musel z okna a za nimi.

Teraz prišli za mesto, tam vykladal garbiar kože. Obzrie sa, a videl obuvníka so šidlom a sluhu s fajkou a všetkých ostatných, i buchol sluhu kusom kože. A len čo ho buchol, musel za nimi.

A tak prišli až k zámku, tam stál vojak pri bráne. No smial sa, Janko ani nemal prečo žiadať o dovolenie ísť ďalej. Príde na nádvorie, objde ho, a už to všetko pozerá z okien, i sama princezná. Smiala sa tak, až kráľ už musel prosiť Janka, aby odišiel. A ten princ bol práve u nej a bol tak rád, že sa rozosmiala, a hneď dal Jankovi mešec dukátov, a tak zase šiel späť.

Každý pri svojom dome mu odpadol, až prišiel k tomu hostincu. Dcéry s nárekom utekajú, čo zažili. Bol by rád dal bohaté raňajky, ale ušiel, aby ho hostinská a jej dcéry nepotrestali.

A tak prišiel až k tej skaline a zelený mládenček ho už čakal. Janko vraví: „Mám mešec dukátov, čo si želáš?“ „To nechcem, ak máš len niečo na jedenie.“ Tak Janko vzal nôž z vrecka, rozkrojil napoly, čo mu ešte zostalo chleba, a vraví: „Na, mládenček, jedz!“ „Že si bol štedrý,“ vraví zelený mládenček, „dal som ti to šťastie, tvoji bratia lakomí nedostali nič. To si zapamätaj, štedrému každý rád pomôže a povie.“

Tak Janko prišiel domov, bratom sa vysmial, že mu hovorili hlúpy Janko a že predsa všetko dostal. Chalupu predali, kúpili si väčšiu usadlosť a potom začali lepšiu prácu.