Modrá štôlňa

Neďaleko mesta Zlaté Hory sa medzi vysokými vrchmi týči široká hora, ktorá akoby chcela zahradiť dolinu medzi dvoma horskými hrebeňmi. Preto jej ľudia odpradávna hovorili Priečna hora.
Na svahu Priečnej hory rástol mladý dubový a bukový lesík a o tráve na lúke pod horou sa vedelo, že je najvoňavejšia a najvýdatnejšia. Aký div teda, že pastieri z okolitých usadlostí zaháňali stáda práve sem?
Pod Priečnou horou pásol aj pastierik Tobiášek, ktorý slúžil u bohatého sedliaka na neďalekom statku. Úbohý Tobiášek bol ostatným pastierom len na smiech ..... pásol totiž stádo svíň. Každý deň hnal svine pod Priečnu horu, aby sa mohli nažrať žaluďov a dubienok. A že bol všetkým na posmech, zahnal radšej svoje stádo hlbšie do lesa, kde mohol byť sám so svojím psom Agarom, ktorý mu pomáhal svine strážiť. Tak tam sedával na vyčnievajúcom kameni, načúval bzukotu včiel a spevu vtáctva, sledoval trepotavý let motýľa a to, ako sa v hustom machu lopotia mravce s bielymi vajíčkami, ktoré vynášali z mraveniska na výslnie, a bolo mu uprostred zelenej prírody dobre.
Raz sa tak zahľadel do korún stromov, presvetlených zlatými slnečnými lúčmi, že celkom na svoje stádočko zabudol. Keď ho potom chcel hnať domov, nemohol sa dopočítať: nech počítal, ako počítal, jedna sviňa chýbala, najskôr sa niekde zatúlala. Tobiášek sa s Agarom vydal hľadať stratenú sviňu. Pes ho viedol medzi skaliská priamo proti hore a rovno do rozsadliny, ktorá sa tam škerila v skalnej stene. Tobiášek sa pretisol medzi balvany, ale čoskoro na krok nevidel a musel sa vrátiť. Dlho, dlho sedel pred skalou na tráve a nemohol sa odhodlať zahnať svine domov. Až keď na kraj padlo podvečerné šero, vrátil sa so stádom na statok.
„Kde si sa zdržal tak dlho?“ privítal ho sedliak hrubo.
„Gazda ..... jedna sviňa sa mi stratila,“ priznal sa Tobiášek.
„Čože? Počkaj, dostaneš odplatu za svoju službu,“ nahneval sa sedliak a už sa obzeral okolo seba, čím by pastierika vyplatil.
„Zaliezla do hory ..... išiel som za ňou, ale je tam tma, nenašiel som ju,“ vyhováral sa nešťastný Tobiášek, lebo vedel, ako vie sedliak nadeliť.
Sedliak bol lakomý, a tak v ňom pre tú chvíľu zvíťazila obava o sviňu nad zlobou.
„Ešte sa s tebou vyrovnám. A teraz hybaj! Zapáľ dve smolnice, musíme sviňu nájsť!“ húkol na Tobiáška a sám vyrazil prvý na cestu, ktorá smerovala pod Priečnu horu.
Dym z ich pochodní stúpal k zotmenému nebu a vysoko na oblohe sa zatrblietali prvé hviezdy. Sedliak celú cestu Tobiáškovi nadával.
Konečne dorazili k Priečnej hore, našli štrbinu v skale a odvalili niekoľko balvanov.
„Uf, či mi bolo treba takto sa driecť v noci v skale! Ale to všetko si zavinil ty, ty lajdák!“ hromžil sedliak.
Tobiášek mlčal a radšej sa zo všetkých síl namáhal odvaliť kamene od vchodu do rozsadliny. Ale jeho sily boli slabé, a tak s balvanmi ani nepohol.
Sedliak si po chvíli sadol na kameň a utieral pot z čela.
„Boh vie, či sa zabehla práve do tejto diery,“ pochyboval.
„Zabehla. To by Agar neštekal,“ uisťoval ho Tobiášek.
Chvíľku načúval a potom radostne vyhŕkol:
„Zdá sa mi, že ju počujem chrochtať!“
„To sa ti naozaj len zdá,“ odbil ho sedliak nevrlo.
Avšak Tobiášek mal pravdu ..... z hlbín skaly k nim po chvíli znova doliehalo tlmené zachrochtanie.
„Rýchlo, ešte tento balvan, pomôž mi,“ ožil sedliak.
Spoločne sa oprli do veľkého balvana, ktorý im stál v ceste, a podarilo sa im skotúľať ho po svahu pod horu. Sedliak sa chopil pochodne, zasunul ju do škáry v skalnej stene, pozdvihol ju pred seba a posvietil. Stuhol ako očarený: pred nimi sa hlboko do skaly prepadala veľká jaskyňa ..... nie, to nebola jaskyňa, ale priam obrovská sieň, priestranná sála to bola, a vychádzala z nej tajomná namodrastá žiara.
„Zdvihni smolnicu, Tobiáš!“ prikázal sedliak šeptom pastierikovi, aby lepšie videl.
Plápolavé svetlo pochodní sa odrazilo od trblietavých stien akoby obkladaných jasným modrým kameňom.
„To je krása!“ vydýchol sedliak.
„A tam už vidím našu sviňu!“ vykríkol Tobiášek radostne a ukazoval do kúta jaskyne, kde sa krčila a od zimy triasla vyľakaná sviňa.
„Nechaj sviňu, radšej si to tu poriadne obzrieme,“ povedal sedliak a celý užasnutý siahal na modrý kameň a hladil ho.
Tobiášek kúsok toho podivného kameňa odlomil. Keď ho priblížil k plameňu pochodne, kameň sa rozžiaril a vrhal svetelné záblesky na všetky strany.
„Čo myslíte, gazda, má nejakú cenu, keď je taký krásny?“ spýtal sa Tobiášek sedliaka. „Keby sa dal vybrúsiť, hodil by sa možno aj na prstene, aké nosia boháči v meste!“
„Cenu? Ale kdeže cenu! Žiadnu cenu nemá všetok ten modrý kameň tu!“ horlivo zahováral lakomý sedliak, ktorý už spoznal, že by na modrom kameni mohol zbohatnúť.
„Ale veď je taký krásny! Ja si ho predsa len vezmem so sebou,“ povedal Tobiášek a chystal sa schovať kameň do vrecka.
Avšak sedliak mu ho vytrhol z ruky.
„Krásny? Prosím ťa! Vôbec nie je krásny, to sa ti len zdá pri svetle smolnice. Prečo by si sa vláčil s kameňom, ešte by sa ti ľudia vysmiali!“
„A načo ho teda budete mať vy, gazda?“ opýtal sa Tobiášek, keď videl, že si sedliak kameň tlačí do vrecka.
„Načo? Na sviňu, áno, áno, na sviňu. A poď už, vyženieme ju!“ prikázal sedliak a hnal sa za sviňou. „Ideš von! Tu máš ..... ty ..... hý!“
Bol ten sedliak všetkými mastami mazaný. Tobiáškovi modrý kameň zhanil, ale sám ho z jaskyne vyniesol, lebo tušil, že je vzácny.
Tej noci sedliak ani zaspať nemohol a hneď zrána sa vydal do mesta ku klenotníkovi. Sotva vstúpil do obchodu, netrpezlivo spustil:
„Klenotník, vieš rozoznať vzácny kameň?“
Klenotník práve prezeral cez zväčšovacie sklíčko, zasunuté pod obočie, akýsi šperk a tak sa zľakol, že mu lupa vypadla na stôl. Nevrlo pozrel na sedliaka, ktorý tak zhurta vpadol do jeho obchodu.
„Ako by nie! Ale kto dnes má vzácne kamene?“ povedal a pohŕdavo si premeral sedliaka. „Panovník, ten áno, veď som nedávno zasadzoval niekoľko drahokamov jeho vznešenej panej do náhrdelníka ..... Azda ešte dvorné dámy ..... niekoľko bohatých mešťanov ..... Ale inak už nikto.“
„A hodnotu ..... cenu takého kameňa by si vedel odhadnúť?“ naliehal rozrušený sedliak.
„Vedel,“ prisvedčil klenotník. „Prečo sa pýtaš? Máš taký kameň? Azda z prsteňa? Alebo z náušnice?“
Sedliak siahol do vrecka a položil na klenotníkov stôl modrý kameň, ktorý si priniesol z jaskyne.
„Tu je!“
„Ach! Taký veľký! A surový, ešte neopracovaný!“ vydýchol klenotník a hneď sa chopil lupy. „Počkaj, pozriem si ho.“
Zasunul sklíčko pod obočie a všelijako v prstoch kameňom otáčal, k svetlu ho približoval a svetlo sa od plôch nerastu odrážalo s podivne namodrastým leskom. Konečne klenotník sklíčko odložil, ale kameň z prstov nevypustil, akoby sa od neho už nechcel odlúčiť.
„Kdeže si ho vzal?“ pýtal sa sedliaka, tiež už rozrušený. „Veď za ten kúsok kúpiš celú usadlosť!“
Hneď by si bol jazyk odhryzol, ale darmo, slová už boli vonku a sedliak sa ich, samozrejme, tiež chytil.
„Čože, celú usadlosť?“ začudoval sa. „To som netušil,“ priznal úprimne.
„To zasa nie, čo to hovorím,“ zahováral náhlivo klenotník. „Akúsi cenu má, to áno, ale len keď sa odborne opracuje. Takto ti za neho nikto nedá ani polámanú grešľu, kameň ako kameň. Najdôležitejšie je opracovanie kameňa, a to viem ja! Máš azda viac takýchto kamienkov, sedliak?“
„Ja ..... totiž ..... aby som pravdu povedal,“ koktal sedliak, lebo by nerád prišiel o svoje tajomstvo.
„Ja len, že keby som ti ich opracoval, nadobudli by naraz lesk, krásu a, samozrejme, aj cenu,“ prehováral ho klenotník úlisne.
„To by som práve rád,“ vyhŕkol sedliak.
„Tak dobre! Čo by si povedal na môj návrh,“ prisvedčil klenotník spokojne a pokračoval, skoro akoby robil sedliakovi neviemakú milosť. „Ty zaobstaráš kamene, ja ich opracujem a o zisk sa podelíme! No? Plesneme si? Tu je moja ruka!“
Klenotník načiahol pravicu, ale sedliak sa stále ešte ošíval.
„Totiž ..... vravíš, že bez opracovania nemá kameň cenu?“
„Ani za groš!“
„Tak teda ..... dobre!“ súhlasil nakoniec sedliak, hoci s ťažkým srdcom.
Plesli si a klenotník hneď začal vyzvedať.
„Teraz, keď sme spoločníci, mi azda už prezradíš, ako si prišiel k tomu kameňu ..... “
„K tomu kameňu? Na fúriku, na voze ti ich priveziem, koľko budeš potrebovať!“ vystatoval sa sedliak.
„Teraz si si iste zaklamal,“ pochyboval klenotník, aby tým skôr sedliaka rozhovoril.
„Neveríš? Tak aby si vedel, celú jaskyňu z toho modrého kameňa som objavil, celú veľkú jaskyňu!“
„Je to možné? Kde by sa u nás vzala taká jaskyňa?“ čudoval sa naoko klenotník.
„Kde? To neuhádneš! ..... V Priečnej hore!“
„V Priečnej hore? Ale Priečna hora ..... Priečna hora predsa patrí mestu, je to majetok mesta! Sedliak, musíme ísť za purkmajstrom a horu odkúpiť ..... nech stojí, čo stojí!“
„Kto to kedy počul, horu kupovať!“ ošíval sa sedliak; už ľutoval, že veľa hovoril. „A potom ..... nemám dosť zlatiek.“
„Zlatky mám ja. Totiž ..... požičiam ti ich. A vieš čo, sedliak, vydáme sa radšej za purkmajstrom hneď! Ale to ti vravím, o modrej jaskyni pred purkmajstrom ani muk! Nech sa neprezradíš! Vôbec ..... urobíme najlepšie, keď na radnici budem hovoriť len ja. Viem s takými pánmi jednať.“
Klenotník a sedliak sa vydali na radnicu. Predstúpili pred purkmajstra ako dvaja sprisahanci,
z ktorých jeden, sedliak, zaryto mlčal, zato druhý, klenotník, kvetnato predniesol sedliakovu žiadosť.
„Stále ešte nechápem, načo je sedliakovi potrebná hora,“ začudoval sa purkmajster podozrievavo, keď klenotník skončil.
„Totiž, vážený pane purkmajster, každý u nás predsa vie, že na svahoch Priečnej hory je najlepšia pasienka, a tak ..... “
„Povedz mi, klenotník, prečo jednáš za sedliaka ty?“ prerušil purkmajster zhovorčivého klenotníka. „Či on nevie prehovoriť?“
„Totiž ..... sedliak ..... akosi ..... požiadal ma,“ vykrúcal sa klenotník.
„Ale prečo? To je mi podozrivé!“
„Akože podozrivé, pane purkmajster!“ bránil sa klenotník, ktorému práve napadol spásny nápad. „Aby si rozumel ..... sedliak ma požiadal o zlatky, o pôžičku na vyplatenie ceny za Priečnu horu.“
„Tak je to teda,“ prikývol purkmajster, keď začul o zlatkách, z ktorých iste nejedna pripadne aj jemu a mesto pre skalnatý kopec nezchudobnie. „Dobre, predám Priečnu horu.“
„Múdre rozhodnutie, pane purkmajster!“ pochlebo­val klenotník. „Prejavil si nám veľkú láskavosť!“
„No, nerád by som na svojej láskavosti prišiel skrátka,“ povedal purkmajster bezočivo, lebo bol zvyknutý na úplatky, ktoré mu jeho úrad prinášal.
„Čo chce?“ opýtal sa sedliak šeptom klenotníka.
„Či nechápeš, hlupák? Odmenu! Len siahni do mešca po zlatku, ide o tvoju horu!“ syčal klenotník sedliakovi do ucha.
Ale sedliak bol, ako už vieme, lakomý, bolo mu ľúto stratiť zlatku. A tu mu napadlo, že dá purkmajstrovi modrý kameň, ktorý priniesol so sebou ..... veď čo, vravel si, len čo bude Priečna hora patriť jemu, naberie si drahokamov, koľko len bude chcieť! A tak skôr, než mu v tom mohol prekvapený klenotník zabrániť, podal purkmajstrovi modrý kameň.
„Pane purkmajster, prijmi ako prejav vďačnosti ..... ech ..... tento kameň, nie je hocijaký, je vzácny, klenotník to môže dosvedčiť.“
Purkmajster vzal kameň do prstov a zvedavo si ho prezeral.
„Ale veď nie je opracovaný!“ povedal sklamane.
„Práve ..... práve,“ horlivo prisviedčal klenotník a snažil sa purkmajstrovi kameň vziať. „Obyčajný kamienok, však áno ..... “
„Nie je obyčajný,“ odporoval sedliak, ktorý netušil, že si takto najviac uškodí. „Sám si predsa povedal, klenotník, že ho stačí vyleštiť a bude krásny a drahocenný!“
„To že povedal?“ začudoval sa purkmajster a zamyslene otáčal kameňom v prstoch. „No čo, pekný naozaj je. Dosť možno, že je aj cenný ..... “
„Ale kdeže ..... kdeže cenný, to len sedliak niečo popletol,“ drmolil klenotník v obave, aby sa kameň purkmajstrovi naozaj nezapáčil.
„Kde ste ten kameň vzali?“ obrátil sa na nich purkmajster znenazdajky, až sa obaja zľakli.
„Totiž ..... ja neviem,“ vyhováral sa klenotník, ktorý videl, že je zle.
„Bol si taký výrečný, a zrazu ti jazyk ochrnul? Hovor, klenotník, alebo zavolám drábov a tí ti na škripci osviežia pamäť!“
Klenotník klesol pred purkmajstrom na kolená.
„Zmiluj sa, pane purkmajster! Ja za nič nemôžem, to on, sedliak, on prišiel za mnou s kameňom, aby som odhadol jeho cenu.“
„Tak ty, sedliak, priznaj sa!“ udrel purkmajster na sedliaka. „Že si ten vzácny kameň ukradol z panovníkovej klenotnice!“
„Nič som neukradol ..... našiel som ho,“ triasol sa sedliak. Veru neskoro poznal, že svojou vďačnosťou pochybil.
„Tak, našiel! A kde?“
„Sviňa sa mi zatúlala v skalách, a keď som ju hľadal, objavil som celú jaskyňu z tohto modrého kameňa,“ priznal sedliak pravdu.
„A kdeže je tá jaskyňa? V Priečnej hore, čo? Preto ste chceli, vy chytráci, kúpiť celú horu! Vedeli ste vôbec, že ste mali v úmysle okradnúť mesto a tým aj samotného panovníka?“
„Zmiluj sa, pane purkmajster!“ prosili na kolenách sedliak a klenotník.
Ale purkmajster bol neoblomný.
„Váš zlý úmysel musím oznámiť panovníkovi. Budete za neho pykať.“
„Pane purkmajster, nás potrestáš, to je pravda, ale sebe aj tak nepolepšíš,“ osmelil sa chytrý klenotník. „Panovník zaberie celú jaskyňu pre seba a pre svoj dvor a ty nedostaneš nič.“
„Ako sa opovažuješ hovoriť neúctivo o našom panovníkovi!“ zahrmel purkmajster, ale posledné slová už nezneli tak strašne, lebo si v tej chvíli uvedomil, že niečo na tom je a klenotník má vlastne pravdu.
„Zato keď sa s nami spojíš,“ pokračoval klenotník vychytralo, lebo spoznal purkmajstrovo rozpoloženie, „môžeme si nadolovať drahokamov, koľko srdce ráči, všetci traja zbohatneme!“
„Mám čeľaď, zoženiem ďalších paholkov, tí budú kameň lámať a vynášať ho na povrch,“ pridal sa sedliak, lebo aj on nabral odvahu.
„A my si ich len pekne rozdelíme a pozbierame,“ líčil klenotník pestrými farbami, ako sa budú mať.
„Hm ..... zvádzate ma, zvádzate, aby ste zakryli svoju vinu,“ bránil sa ešte purkmajster, ale to len aby zachoval zdanie. „Nech je! Ak mi dáte, ako sa na purkmajstra patrí, najväčší podiel, som ochotný na váš zlý úmysel zabudnúť.“
„Dáme, dáme,“ volali klenotník a sedliak jeden cez druhého a mysleli si pri tom, že zostane dosť aj pre nich.
„Dobre! Začneme dolovať čo najskôr!“ rozohrial sa purkmajster. „Priečna hora patrí mestu, nikto sa neodváži nič namietať, keď to ja schválim.“
„Ako múdre!“ pochlebo­val pokrytecký klenotník, rád, že vec dobre dopadla. Keď je s nimi sám purkmajster, nič sa im nemôže stať, a keď budú drahokamy na svetle božom ..... no, to sa ešte uvidí, ako s nimi naložiť, veď bez neho, klenotníka, by to bola len neopracovaná kôpka surových nerastov.
„Pane purkmajster, každej chvíle je škoda. Paholkov mám na statku, prečo nezačať hneď zajtra?“ naliehal sedliak.
„Áno, hneď zajtra, máš pravdu, každej chvíle je škoda,“ horlivo súhlasil purkmajster, aj jeho sa už zmocnila vidina budúceho bohatstva. „Už aby sme mali aspoň jednu kôpku toho krásneho modrého kameňa ..... čo to hovorím ..... kôpku! Hromadu! A nie jednu, tri! Tá najväčšia bude moja, tak sme sa dohodli.“
Purkmajster ťažkal modrý kameň na dlani a nemohol od neho odtrhnúť zrak: zdalo sa mu, že sa mu pred očami množí ..... že ho už je veľká hromada, a tá hromada patrí jemu, purkmajstrovi!
Kým sedliak vyjednával na radnici, pastier Tobiášek rozprával v čeľadníku paholkom, ako s gazdom hľadali zatúlanú sviňu a objavili modrú jaskyňu.
„Tobiášek, už si zase vymýšľaš?“ smiala sa mu čeľaď. „Kde by sa v Priečnej hore vzala jaskyňa z modrého kameňa!“
„Ale ja naozaj neklamem! A nevymýšľam si!“ bránil sa Tobiášek so slzami v očiach. „V Priečnej hore je taká jaskyňa. Jej steny ..... samý modrý kameň! A ako sa leskol, keď naňho dopadalo svetlo zo smolníc! Vlnil sa ako živý, áno, ako živý. Taká obrovská hodovná sieň pre obrov to je, aj veľké sedadlá tam sú ..... všetko z krásneho modrého kameňa!“
Marne, neuverili.
„Jazyk ti odpadne za takú lož, Tobiášek!“ pohrozil mu jeden z paholkov. „Toľko rokov pasieme pod Priečnou horou a nič o modrej jaskyni nevieme a práve ty ju objavíš?“
V tom sa vrátil z mesta sedliak, a keď nikoho nevidel na dvore, vošiel do čeľadníka.
„Čo postávate? Nemáte nič na práci?“ rozkričal sa.
„Veď už ideme, gazda,“ povedal jeden paholok, a aby sa mal na čo vyhovoriť, dodal:
„Tobiášek nás zdržal, rozprával nám akési výmysly o modrej jaskyni v Priečnej hore.“
„Keby si radšej mlčal,“ osopil sa sedliak na Tobiáška.
„Tak vidíš, Tobiášek, že si klamal!“ smiali sa čeľadníci pastierikovi.
„Neklamal som,“ kričal Tobiášek, slzy na krajíčku. „Gazda, dosvedčte, že som neklamal.“
„Ak vám rozprával o drahokamoch, tak to sú len rozprávky,“ obrátil sa sedliak k čeľadi. „Videl namodrastý kameň a už z neho urobil drahokam. A pritom je to obyčajná modrá žula, aká je tu dosť. Náš pán purkmajster o nej dávno vie a rád by práve z nej vystaval panovníkovi palác. Potrebuje ľudí, ktorí by modrý kameň z Priečnej hory dolovali. Dobre zaplatí, ale s podmienkou, že vec zostane v tajnosti, purkmajster chce totiž panovníka prekvapiť. Tak čo, chcete si zarobiť?“
Paholci dlho nerozvažovali.
„Čo už, keď dobre zaplatí,“ povedal prvý.
„Ja pôjdem tiež,“ hlásil sa ďalší.
Všetci sa prihlásili, lebo každý chcel zarobiť.
„A ty, Tobiáš?“ opýtal sa sedliak pastierika.
„Aj ja pôjdem,“ prikývol Tobiášek a dodal skôr pre seba:
„Musím modrú jaskyňu ešte raz uvidieť.“
„Zavčasu ráno vyrazíme,“ rozhodol sedliak. „Ale nezabudnite: v úplnej tajnosti!“
Nasledujúceho dňa slnko ešte ani poriadne nevystúpilo nad jesenícky horský hrebeň a sedliak už budil paholkov. Chvíľu na to putovala hŕstka rozospatých čeľadníkov pod Priečnu horu. Prvý našiel vchod do skaly Tobiášek, dobre si ho zapamätal a bez námahy sa pretiahol škárou. Paholci za ním. Keď pozdvihli lampáše, ktoré si, poučení sedliakom, vzali so sebou, uzreli modrú jaskyňu.
Darilo sa im nie inak než sedliakovi a Tobiáškovi. Ako omámení zízali na tú modrú krásu naokolo, na zvláštne namodraste steny, a ako sa na ich plôškach blyští odraz svetla z ich lampášov, na mihotavé tiene, ktoré akoby dodávali kameňu život ..... naozaj, Tobiášek neklamal, modré steny sa vlnili ako živé!
„To je nádhera!“ povzdychol si jeden z paholkov, keď sa mu konečne vrátila reč.
„Ten krásny kameň ..... to že je žula?“ začudoval sa druhý.
„Sú to drahokamy,“ zvolal Tobiášek, „a celá jaskyňa patrí mne, ja som ju objavil, je to moja modrá jaskyňa ..... “
„Mlč už predsa!“ okríkol ho hrubo sedliak, jeho hlas sa niekoľkokrát odrazil od stien, dunel ako z hĺbky podzemia. „Keď vravím, že to je obyčajná žula, tak mi musíte veriť, od toho som váš gazda! Dosť už reči, radšej sa dajte do diela, čeľaď lenivá! Vyrúbte stromy, aby sme mali čím podoprieť strop, alebo sa nám pri dolovaní zrúti na hlavu. Kto vie zabudovať banskú štôlňu?“
Nikto z paholkov sa síce v takej práci nevyznal, ale čo im zostávalo, ak nechceli dopustiť, aby ich kameň pri práci zasypal! A tak postavili podpery, na ne naprieč stropnice ..... veru, už to nebola modrá hodovná sieň pre podzemných obrov, ale banská štôlňa, Modrá štôlňa, tak jej aj od prvého okamihu hovorili.
Slnko stálo vysoko nad horami a paholci dávno lámali vzácny kameň v Modrej štôlni, keď sa pod Priečnu horu privalil pán purkmajster v sprievode klenotníka.
„Sedliak! Sedliak, kde si?“ volal purkmajster do skalnej rozsadliny, z ktorej znely údery kladív a krompáčov.
„Tu som,“ ozvalo sa zo skaly. „Len poď ďalej, pane purkmajster!“ zval sedliak a vyšiel im s lampášom v ruke v ústrety.
„Uf, do akých pekiel nás to vedieš, sedliak!“ hromžil purkmajster, ale tisol sa do škáry prvý. „A svieť poriadne! Au, narazil som si koleno o skalu!“
„Ešte pár krokov,“ povzbudzoval sedliak tučného purkmajstra, „len čo sa pretisneš medzi tými dvoma balvanmi.“
„Ak to dovolí pánu purkmajstrovi jeho brucho,“ povedal v tej chvíli veselo jeden z paholkov a všetci sa rozosmiali, ich smiech znel štôlňou znásobený, ako sa odrážal od stien, akoby sa smial celý regiment vojakov, a nie len niekoľko úbohých čeľadníkov.
„Kto sa to tu smeje? Kto si dovoľuje smiať sa predstavenému mesta?“ nahneval sa purkmajster.
„To sú len moji paholci, pane purkmajster, paholci, ktorí lámu kameň,“ vysvetľoval sedliak.
Hneď ako pozdvihol lampáš nad hlavu a svetlo zalialo najbližšiu modrú stenu, purkmajster naraz zabudol na zlosť.
„Je to možné?“ šepkal v úžase.
A klenotník, ktorý sa pribelhal za ním, začal ako v extáze ohmatávať modrý kameň a nedôverčivo opakoval po purkmajstrovi:
„Je to možné ..... je to vôbec možné ..... toľko drahoka ..... “
„Pst!“ zahriakol ho sedliak a dodal šeptom:
„Sú tu paholci!“
„Chcel si povedať, klenotník, že je tu dostatok žuly, však áno,“ zahováral purkmajster, ktorý sa spamätal skôr.
„Áno, áno, veď to vravím ..... “
„Tak teda ..... do diela!“ rozkričal sa purkmajster na paholkov, až sa sám v prvej chvíli zľakol, ako podzemná ozvena zosilnila jeho hlas. „Nech je už na povrchu aspoň taká ..... nie, taká,“ a purkmajster rozpažil, „taká hromada kameňa.“
„Áno, aspoň taká hromada! Rozdelené na tri diely ..... to by sme mali ..... ,“ počítal ochotne klenotník.
Purkmajster už liezol zo štôlne, ale zastavil sa, lebo klenotníkova reč sa mu zdala smelá a pobúrila ho.
„Čo ťa to napadlo, klenotník! Sľúbili ste mi predsa najväčší podiel! Prvá hromada je moja, lebo Priečna hora je tiež moja!“
„Ale ja kameň opracujem, až ja z neho urobím klenot,“ hájil svoj záujem klenotník.
„A čo ja? Ja som štôlňu objavil a zaobstaral som paholkov, bezo mňa by ste nemali vôbec nič!“ dožadoval sa svojho podielu sedliak.
Hádali sa aj pred štôlňou, ba ešte pod Priečnou horou sa dohadovali. Každý z tých troch chcel čo najrýchlejšie zbohatnúť a bol ochotný uprieť zvyšným dvom aj nos medzi očami ..... div že nedošlo na päste!
Hneď ako purkmajster, sedliak a klenotník vyliezli zo štôlne, paholci odložili náradie, aby si oddýchli. Zvonka k nim doliehali hlasy rozhádaných pánov.
„Počujete ich, ako sa hádajú o hromadu kamenia?“ zasmial sa najstarší čeľadník. „Už teraz sa oň delia. To bude istotne vzácny kameň!“
„A celkom pritom zabudli na nás, že ten kameň musíme najprv vlastnými rukami vylámať z hory,“ posťažoval si ktorýsi paholok.
„Chcú mi ukradnúť moju jaskyňu, moju Modrú štôlňu,“ zanariekal Tobiášek.
„Akápak tvoja?“ povedal starý čeľadník. „Ty si ju objavil, pravda, ale teraz v nej môžeš len pracovať. Zapamätaj si, že chudobnému nepatrí na svete vôbec nič.“
„Ten krásny modrý kameň je môj,“ nedal sa Tobiášek a prehĺtal pritom slzy.
„No, kameňom sa nenajješ!“ ukončil starý čeľadník márny rozhovor. „Dajme sa radšej do diela, nech niečo zarobíme!“
Pozdvihli kladivá, zaryli krompáče do hladkých modrých stien. Len Tobiášek sedel na lešení a tichúčko plakal; nemohol sa zmieriť s krivdou, ktorá sa mu stala.
Tak sa teda začalo v Modrej štôlni dolovať. Ale práca nebola taká ľahká, ako by sa zdalo, a aj keď sa paholci snažili zo všetkých síl, ich krompáče vylámali z tvrdých stien iba nevelké valúny a modrých kameňov na kôpke pribúdalo pomalšie, než si želali a predstavovali purkmajster, klenotník a sedliak. Preto tým viac poháňali paholkov do práce, ani vydýchnuť im nedovolili.
Sedliak vyháňal paholkov z čeľadníka ešte za tmy, a len čo vyšlo slniečko, už bol aj on v Modrej štôlni, aby sa presvedčil, či nelenia. Celkom podľahol chtivosti po bohatstve, nič mu nebolo dosť a neprestajne hnal čeľadníkov do práce.
„Veď robíme, čo môžeme,“ namietal starý čeľadník. „Pozri sa, gazda, ako sme sa včera pričinili, veď sme aj pracovali až do noci!“
„Taká kôpka? Tá nie je ani pre mňa! Potrebujem viac, oveľa viac modrého kameňa,“ vysmial sa mu sedliak, oslepený žiarou drahokamov. „Túto kôpočku si hneď odveziem, purkmajstrovi a klenotníkovi povedzte, že ste ešte nič nenakopali.“
Mýlil sa sedliačik, ak sa domnieval, že svojich spoločníkov oklame. Práve v tej chvíli sa objavil v Modrej štôlni klenotník.
„Á, sedliak už je tu. To je dobre! Práve som ťa chcel vyhľadať a požiadať, aby si dnes výnimočne prenechal svoj podiel mne, potrebujem drahokamy v naliehavej záležitosti, tá nepočká, a tak ..... “
„Pozrime sa, vtáčikovia sa zlietajú!“ ozvalo sa im za chrbtom.
So vzdychaním a funením sa vtisol do Modrej štôlne pán purkmajster, ťažko dýchal a utieral si šatkou kvapky potu z tučných líc. Pozrel na kôpku kameňa, pokľakol k nej a objal ju bucľatými pažami.
„Dobre, že ste tu,“ povedal klenotníkovi a sedliakovi. „Chcel som vám totiž oznámiť, že včerajšiu a dnešnú ťažbu zaberám ja.“
„Ale predsa ..... “
„Ako to?“ zmohli sa sedliak a klenotník na výkriky nesúhlasu.
„Nevyhnutné mestské výdavky,“ odbil ich purkmajster.
„To nie je spravodlivé!“
„Aj my potrebujeme nevyhnutne drahokamy!“
„No ..... potom nezostáva, než aby paholci robili viac,“ povedal purkmajster a hneď aj na paholkov skríkol:
„Čo sa flákate, leniví kožiari? Ako to, že ste nalámali tak málo modrého kameňa?“
„Viac pracovať nedokážeme,“ osmelil sa starý čeľadník, uznávaný hovorca paholkov. „A potom ..... sľúbili ste nám dobrý zárobok, ale zatiaľ sme nevideli ani zlatku!“
„Ja vám dám zárobok!“ hromžil purkmajster. „Pošlem na vás drábov, tí vám naložia zárobok na chrbát, ale karabáčom!“
Páni odišli a v Modrej štôlni delili čas zase len údery kladív a krompáčov.
„Teraz sme to dopracovali! Radšej som nemal nič hovoriť,“ povzdychol si starý čeľadník. „Aj tak nič nezmeníme. Zase budeme driecť ako predtým, ku všetkému zadarmo, a modrý kameň si privlastní pán purkmajster, klenotník a iste zostane aj pre nášho gazdu. Oni na drahokamoch zbohatnú, ale my nie.“
„Ach, môj krásny modrý kameň!“ lamentoval Tobiášek. „Lepšie by bolo zaplaviť celú Modrú štôlňu vodou ..... nech z nej ani oni nemajú zisk, ktorý si nezaslúžia!“
„Počujte, počujte, Tobiášek chce zatopiť štôlňu,“ posmievali sa mu paholci, ako boli zvyknutí, ale bol to horký posmech. „A ako by si to chcel urobiť, he? Či je to len tak ..... zaplaviť štôlňu?“
„Ako?“ odpovedal im Tobiášek. „Jednoducho! Stačilo by zviesť do štôlne potok, ktorý tečie zo stráne Priečnej hory. Je silný, za noc bude štôlňa pod vodou.“
„Vyhoď si to z hlavy, Tobiáš, na pánov nevyzrieš! A aj keby ..... kruto by ťa potrestali.“
Ale Tobiášek ten nápad z hlavy nevyhodil. Večer, keď sa paholci brali domov, schoval sa za skalu a počkal, kým všetci prejdú. Potom schmatol krompáč a dal sa do kopania.
Musel sa nalopotiť, musel sa nadriť, kým sa mu podarilo prekopať breh potôčika, ktorý sa ponáhľal zo stráne, a zviesť koryto k vchodu do Modrej štôlne! Na dlaniach mu naskočili pľuzgiere, celé telo ho bolelo, ale Tobiášek akoby bolesť necítil, len kopal a kopal, priam s akousi urputnou zúrivosťou sa zahryzol do tej ťažkej práce. Skoro sa už rozodnievalo, keď konečne prvý prameň potočnej vody prekĺzol medzi balvanmi a neumelým korýtkom, ktoré Tobiášek s takou námahou vyhĺbil do tvrdej pôdy, stekal do Modrej štôlne.
Utrmácený Tobiášek sa vyšplhal na najvyšší výstupok na skalnej stene a díval sa, ako pomaličky vody na dne jaskyne pribúda. Pravda, zaľúto mu bolo modrého kameňa, ktorý ho obklopoval a vrhal matné záblesky v pohyblivom plameni jeho smolnice, ale potom si spomenul na purkmajstra, klenotníka a gazdu, ktorí ho chcú o jeho krásnu Modrú štôlňu okradnúť, a tu sa zase zatvrdil a želal si, aby voda prúdila rýchlejšie a stačila štôlňu zaplaviť skôr, než prídu paholci. Tak sa díval, ako vody pozvoľna pribúda, až jeho pochodeň dohorela a on, sám v tme podzemia, zaspal .....
Zobudil ho rachot, rozliehajúci sa jaskyňou s hromovou silou: to voda už podmočila drevené podpery, ktoré držali strop a chránili paholkov pri práci, a strhla lešenie, vybudované pozdĺž stien. Všetko zariadenie žblnklo do vody, ktorej hladina stále stúpala, lenže Tobiášek v tej čiernočiernej tme nedokázal rozpoznať, ako je už vysoko. Mädlil si rozospato oči a krčil sa na skalnom výstupku, roztrasený zimou, pripadal si stratený a opustený celým svetom a nechýbalo veľa, aby sa dal do plaču.
Tu začul ľudské hlasy a od vchodu zaplanula smolnica, jej svetlo sa odrážalo na hladine a osvetlilo tri postavy. Dávno už bol deň, a keď paholci ráno videli, že do štôlne natiekla voda, neodvážili sa do nej vstúpiť. Bežali po gazdu a ten zase do mesta po svojich spoločníkov. Všetci traja boli ako na ihlách pri Modrej štôlni: namáhavo funiaci pán purkmajster, vedľa neho poskakoval suchý klenotník a zle sa mračil lakomý sedliak.
„Ktorý darebák toto spáchal? Och, keď ho dostanem,“ nadával purkmajster.
Spočiatku nazeral nesmelo do štôlne, sčasti už zatopenej, ale potom vidina unikajúceho bohatstva premohla jeho strach a on sa so smolnicou v ruke brodil po pás vo vode, aby zachránil aspoň niečo z hromady modrých kameňov, nakopanej včera a pripravenej neďaleko vchodu na odvoz. Za ním sa, samozrejme, hneď vypravili aj klenotník a sedliak, ba snažili sa ho predbehnúť, aby boli pri hromade skôr.
„Kde ste nič nenechali, tam nehľadajte!“ zahrmel v tej chvíli podzemím hlas, prichádzal od stropu, zo samotného vnútra hôr, a mohutne sa rozliehal podzemnými priestormi, naozaj akoby sám Praděd prehovoril.
Avšak nebol to Praděd, bol to Tobiášek, ktorý si jedinkrát v živote na pánov zahúkal, a jaskynná ozvena jeho takmer ešte detský hlások celkom prerobila.
Purkmajster, klenotník a sedliak sa veľmi zľakli. Zostali vo vode stáť a ustrašene sa obzerali. Prvý sa spamätal sedliak.
„Tamto je, na výstupku!“ ukázal na skalný výčnelok, aby jeho spoločníci lepšie videli.
„Len počkaj, dočkáš sa!“ rozzúril sa purkmajster, keď videl, že pastierik, obyčajný pastierik im zmaril ich sny o zbohatnutí. „Chytíme ťa. Pošlem na teba drábov. Dám ťa zbičovať.“
Kým purkmajster hromžil, klenotník si počínal múdrejšie ..... nechal pastierika pastierikom, prebrodil sa k hromade nakopaného modrého kameňa, ktorej vrchol ešte vyčnieval nad hladinu, a hbito si tlačil drahokamy do vreciek. Keď to zbadal sedliak, bystro sa k nemu pridal, a konečne si aj purkmajster všimol, že by pre samé kriky prišiel o kamene, a ponáhľal sa k hromádke a odstrkoval bruchom svojich spoločníkov, aby si mohol nabrať čo najviac. Ale ouvej, vrchol hromádky bol malý a stúpajúca voda ho ešte uhrýzala, a tak purkmajster musel práve tak ako sedliak siahnuť pod hladinu, a klenotník, ten sa, šibal, rovno ponáral.
Ťahali sa tam o každú hrstku, o každý kameň a hádali sa medzi sebou, zaslepení chamtivosťou.
„Tento veľký kameň je môj, pusti, purkmajster!“
„Ja som purkmajster a mne patrí! Pusti ty, klenotník, alebo ťa udriem!“
A sedliak uvažoval, ako oboch potopiť, aby sa zmocnil aj tých kameňov, ktoré si už stačili natlačiť do vreciek.
„Môj krásny modrý kameň, moja Modrá štôlňa!“ zanariekal Tobiášek na skalnom výstupku. „Praděd, či to strpíš?“
Tu náhle a nečakane zahrmelo a jaskyňa sa zakolísala. Zahrmelo druhýkrát, akoby si Priečna hora zo svojich hlbín povzdychla. A keď sa podzemím zachvelo tretie zahrmenie, strop jaskyne sa zrútil do vody a za ním padali kusy skál, ktoré uzavreli vchod do Modrej štôlne a zasypali krásne kamene i všetko živé, čo v nej v tej chvíli bolo .....
Aký div, že paholci, ktorí stáli vonku, za toho hromového dunenia ušli? Keď sa konečne odvážili vrátiť, vchod do Modrej štôlne už nenašli. Len potôčik skákal z kameňa na kameň a razil si cestu niekam do hlbín zeme. Jeho prúd zvučal a spieval a paholkom sa zdalo, že v tom bublaní potočnej vody počujú ľudské hlasy ..... lenže nevedeli rozoznať, či je to hádka purkmajstra, klenotníka a sedliaka, alebo Tobiáškov spev.