Hlúpy Janko

Na vidieku stál starý dvor a v ňom žil starý zemän. Mal dvoch synov, takých múdrych, že aj polovica ich múdrosti by bola dosť.
Jedného dňa dala princezná v tom kraji vyhlásiť, že si vezme za muža toho, kto preukáže najlepšiu výrečnosť. To sa obom bratom veľmi hodilo. Jeden vedel naspamäť celý latinský slovník a ten druhý bol veľmi múdry a poznal všetky zákony. Obaja si mysleli, že sú najchytrejší a najvýrečnejší a že sa oženia s princeznou. Otec dal teda každému krásneho koňa. Ten, ktorý vedel naspamäť slovník, dostal vraníka čierneho ako uhoľ, ten múdry dostal bieleho koňa ako mlieko. Potom si bratia namazali ústa tukom, aby im pusa lepšie išla. Všetka čeľaď sa zbehla na dvor, aby bratom zaželala veľa šťastia a vyprevadila ich na cestu. Vtom sa tam objavil tretí brat. Nebol taký učený ako jeho dvaja bratia, a tak mu hovorili hlúpy Janko.
„Kam sa chystáte takto vyparádení?“ pýtal sa Janko.
„Na kráľovský dvor, získať si princeznú. Veď si nepočul, čo vybubnovávali po celej krajine?“ A všetko mu vysvetlili.
„Safraporte, to tam tiež musím!“ povedal Janko, ale bratia sa mu len vysmiali. „Kto to kedy počul, aby Janko mohol vyhrať princeznú?“
„Oco, dajte mi tiež koňa!“ zvolal Janko. „Dostal som veľkánsku chuť oženiť sa. Keď si ma princezná vezme, tak si ma vezme, a keď nevezme, vezmem si ju ja!“
„To sú hlúpe reči!“ vyhlásil otec. „Tebe koňa nedám, veď nevieš poriadne prehovoriť!
Tvoji bratia – to je iná, to sú chlapi!“
„Keď mi nedáte koňa, vezmem si capa, je môj!“ vyhlásil Janko. „Však ma uvezie!“
Janko si sadol rozkročmo na capa a vydal sa na cestu. Hola, to sa to išlo! „Už idem!“ volal a dal sa do spevu, až sa to ďaleko-široko rozliehalo.

Naproti tomu jeho bratia išli celkom potichu. Cestou neprehovorili ani slovo a rozmýšľali, čím princeznú v rozhovore prekvapia, pretože všetko musí byť vopred pripravené.
„Haló, bratia, už idem,“ volal za nimi Janko, „pozrite, čo som našiel na ceste!“ A ukázal im mŕtvu vranu, ktorú cestou zdvihol.
„Hlupák,“ povedali mu, „čo s ňou budeš robiť?“
„Dám ju princeznej.“
„Len jej ju daj!“ rozosmiali sa bratia a pokračovali ďalej.
„Haló, bratia, už idem,“ volal znova Janko. „Pozrite sa, čo som našiel! To sa na ceste nenájde každý deň!“
Bratia sa obrátili na Janka, aby sa pozreli, čo zaujímavé má. „Hlupák, veď je to starý drevák s odlomeným vrškom. Ten dáš tiež princeznej?“
„Tiež!“ vyhlásil sebavedome Janko. Bratia sa dali do smiechu, rozbehli sa a ušli mu ďaleko dopredu. „Haló, haló, už idem! Počkajte na mňa, našiel som niečo naozaj jedinečné!“
„A čo si zasa našiel?“ pýtali sa bratia.
„Ó, ani hovoriť sa o tom nedá! To bude mať princezná radosť!“
„Fuj,“ zvolali bratia. „Veď je to obyčajné blato!“ Ale to už mal Janko plné vrecko. Bratia uháňali rýchlym tempom na zámok. Pri mestskej bráne sa museli zastaviť, pretože cesta k zámku už bola plná nápadníkov.

Aj ostatní obyvatelia mesta stáli okolo zámku a tlačili sa až k samým oknám, aby videli, ako princezná prijme nápadníkov. Len čo však niektorý nápadník vstúpil do kráľovskej siene a poklonil sa princeznej, hneď zabudol, čo chcel povedať.

Vstúpil aj prvý z bratov, ten, ktorý vedel naspamäť latinský slovník.
„Je tu hrozná horúčava,“ povedal úbohý nápadník.
„Oco pečie kurčatá,“ odpovedala princezná.
Takýto rozhovor nečakal. Dal sa do plaču, pretože ho nenapadlo nič, čím by mohol princeznú pobaviť.
„Nie je na nič,“ vyhlásila princezná, „von!“

Vošiel jeho brat. „Je tu strašná horúčava,“ sťažoval sa.
„To preto, že oco dnes pečie kurčatá,“ vysvetlila mu princezná. Na to nevedel brat nič odpovedať, a tak aj jeho princezná poslala von.
Vošiel hlúpy Janko. Vlastne prišiel na capovi až do siene. „Máte tu ale horúčavu!“ vraví Janko.
„Oco pečie kurčatá,“ odpovedala princezná.
„To si iste budem môcť upiecť aj svoju vranu!“
„Isteže môžete,“ povedala princezná. „Ale máte si ju v čom upiecť?“
„Ale mám!“ vyhlásil Janko. „Tuto v tomto drevenom pekáči s cínovým kovaním.“ Vytiahol starý drevák a doprostred neho položil vranu.
„To bude pekný obed!“ povedala princezná. „Ale kde zoberieme omáčku?“
„Mám ju vo vrecku!“ zajasal Janko. „Mám jej toľko, že nemusím šetriť!“ A vychrstol z vrecka na vranu blato.

Princezná sa dala do veľkého smiechu. Janko sa jej veľmi páčil, a keďže sa jej páčili aj Jankove odpovede, vybrala si ho za muža.

A tak sa stal hlúpy Janko kráľom, získal ženu aj korunu a sedel si pekne na tróne.