Pastierik zajacov

V Portugalsku býval raz jeden kráľ, ktorý mal veľmi krásnu dcéru, a tá mala toľko ženíchov, že mala núdzu, ako sa ich zbaviť, voľba bola pre ňu z dňa na deň ťažšia, lebo každý deň ich do hlavného mesta pribudlo niekoľko tuctov. Tak dal kráľ nakoniec rozhlásiť, že dá princeznú tomu, kto mu prinesie zlaté jablko. No, bolo by ľahké dať si zlaté jablko vyrobiť u zlatníka, ale s takým by človek u kráľa veľa nepochodil, lebo to jablko muselo byť vyrastené na strome a takýto strom bol jediný na svete. Tak väčšina ženíchov stratila odvahu, okrem jedného generála, ten mal odvahy dosť a vydal sa na cestu. Prišiel do tmavého a hlbokého lesa, a keď mal pekný kus za sebou, rozprestrela sa pred ním rozľahlá čistina a uprostred stál čarovný strom a nádherne žiaril, taký bol obsypaný zlatými jablkami.
Keď prišiel generál k jabloni, jedno jablko mu spadlo k nohám, a tak ho rýchlo strčil do torny, ale jedno mu nestačilo, rád by ich mal viac, pretriasol teda strom, ale už žiadne nespadlo. Tak vzal do ruky palicu, aby niektoré zrazil, ale ani to nepomohlo. Musel sa teda uspokojiť s tým jedným a išiel preč. Ako tak putoval tým čiernym lesom, stretol malého sivého mužíčka, ktorý sa ho pýtal:
„Priateľu, čo to máš v torne?“ Generál pozrel na mužíčka spoza ramena a nevrlo odpovedal:
„Ale nejaké haraburdie!“ Vtedy mužíček povedal:
„Ak je to len nejaké haraburdie, nech haraburdím zostane!“ A s týmito slovami zmizol. Keď generál dorazil do hlavného mesta, spustil veľký krik, že má zlaté jablko, a keď to kráľ počul, dal hneď vystrojiť nádhernú hostinu, na ktorej sedel generál vedľa princeznej a už si myslel, že je jeho. Áno, ale s tým sa trochu ponáhľal, lebo keď pred neho na konci hostiny položili zlatú misu, aby na ňu dal svoje zlaté jablko, siahol do torny, aby ho vytiahol, a tu mal v ruke nejaké haraburdie, ktoré Vám tak strašne smrdelo, že z toho princezná odpadla, lebo na takéto vône naozaj nebola zvyknutá. Kráľ sa veľmi nahneval, lebo si myslel, že si z neho generál robí blázna, zavolal stráž a dal ho uvrhnúť o chlebe a vode do tmavého žalára.
Medzitým sa stalo, že jeden obyčajný vojak, ktorý mal veľmi dobré srdce, dezertoval, lebo sa mu hra na vojnu nepáčila a kabát by nosil radšej sivý než červený. Celkom náhodou tiež prišiel do toho čierneho lesa, sadol si do trávy, vytiahol z torny kúsok salámy a chleba, krájal si sústa a jedol. Kým tým bol zamestnaný, prišiel k nemu sivý mužíček a povedal:
„Mám veľký hlad, daj mi tiež sústo chleba a kúsok salámy.“
„Zo srdca rád.“ povedal, odrezal poriadny kus salámy, chlieb rozlomil na dva kusy a ten väčší kus podal aj so salámou starcovi. Vtedy mužíček povedal:
„Zo srdca Ti ďakujem, a pretože si bol ku mne taký dobrý, budem aj ja na Teba.“ Z mešca vytiahol zlaté jablko a píšťalku a dal to vojakovi so slovami:
„S tým zlatým jablkom, keď ho prinesieš kráľovi, si môžeš zaslúžiť princeznú a tá píšťalka Ti tiež urobí dobrú službu.“ A zmizol.
Hovorím Vám, že na svete človek ešte nevidel niekoho takto skákať od radosti! Vojak svoju radosť nemohol dlho skrotiť, ale pomaly to predsa len prechádzalo, asi tak pomaly, ako sa točia staré mamy na fašiangy. Jeho prvá cesta viedla prirodzene do hlavného mesta. Išiel na zámok, predstúpil pred kráľa a povedal:
„Pán kráľ, ja mám zlaté jablko a dostanem Vašu dcéru.“
„Ak máš zlaté jablko, podrž ho pri sebe do konca hostiny.“ povedal kráľ. Potom kráľ dal zvolať hostí a pripraviť slávnostnú tabuľu. Vojak sedel vedľa princeznej a nemohol sa nasýtiť pohľadu na ňu, lebo Vám bola taká prekrásna, že ani nemohol jesť a z tej veľkej radosti neustále držal ruku na torne, kde mal drahocenné jablko, lebo sa bál, že by mu ho mohol niekto ukradnúť. Ale pri pití nechýbal. Ku koncu hostiny sluhovia priniesli zlatú misu a on siahol do torny, vytiahol jablko a položil ho na misu, volajúc:
„Tu ho máte, to je ono!“
„Ach, to je krása!“ zvolal kráľ a ostatní tiež volali:
„To je krása!“ Vojak povedal „Splnil som Vaše želanie, pán kráľ! Nech je svadba!, slečna princezná!“ K tomu však nemala princezná žiadnu chuť, lebo vojak mal na sebe handry a z jeho torny vyčnievala píšťalka a krajec salámy, a k tomu všetkému mal hrubé a drsné ruky a smrdel tabakom, takže si musela pred nosom držať voňavú vreckovku. Kráľovi sa taký zať tiež nepáčil a myslel si, že by to mohlo pár dní počkať.
„Dobre, v mene Pánovom, ak to nebude naveky.“ súhlasil vojak „Dám si aspoň ušiť inú košeľu.“
„To je dobre,“ pomyslel si kráľ „príde čas, príde rada.“ Rozmýšľal, ako by vojaka pripravil o hlavu, ale žiadny prostriedok ho nenapadal. Vtedy si spomenul na generála, ktorý mu býval vždy, keď ho topánka tlačila, po ruke s múdrymi radami. Dal ho hneď priviesť z väzenia, všetko mu vypovedal a pýtal sa ho, čo by mal vojakovi uložiť za ťažký kúsok.
„To Vám rád poradím, pán kráľ,“ odvetil generál „nechajte vyhnať na pašu sto zajacov, nech ich celý deň pasie a ak mu jediný uteče, bude ho to stáť hlavu.“
„To by hlupák nevymyslel!“ smial sa kráľ, dal zavolať vojaka a skrátka a dobre mu objasnil, že sa nebude môcť stať jeho zaťom, ak po tri dni neuhliadne sto zajacov. Nad takou rečou vojak pretiahol tvár, ale čo mu to bolo platné?
Druhého rána poslal kráľ do záhrady sto honcov, aby naháňali zajace, a sám sa postavil k záhradnej bráne, kde generál utekajúce zajace rátal, kým ich nebolo sto. Potom bránu záhrady zatvorili a kráľ vojakovi povedal:
„Teraz ich máš sto, ak ich sto večer neprivedieš domov, bude Ťa to stáť hlavu.“
„Ach.“ pomyslel si vojak a schmatol sa za hlavu, lebo už cítil, ako sa mu kotúľa preč, pretože ani jeden z tých zajacov nečakal, kým ich dopočítajú, ale všetci sa rozutekali do polí a lesov. Generál sa jedovato smial a kráľ si držal ruku pred ústami, aby sa nemusel škľabiť nad tým, ako znamenite sa mu tento úklad vydaril. Kým šli obaja späť na zámok a tam si usporiadali veľkú hostinu, vojak smutne kráčal k lesu a hovoril si, že kto s pánmi čerešne zobe, toho potom aj s kôstkami vyhodia. V lese si sadol do trávy a vtedy mu prišla na um píšťalka, a tak si povedal:
„Aspoň si zapískam, kým mám hlavu na krku!“ A vytiahol ju z torny a veselo zapískal. A tu Vám pribehlo z okolia na tisíc zajacov, celé pole sa nimi pokrylo, že vyzeralo ako obrovská zajačia kožušina. Teraz sa mu vrátila dobrá nálada, odpočítal sto zajacov, ostatným prikázal ísť svojou cestou a tých svojich sto učil exercíciu.
Večer po jedle sedel kráľ s celou rodinou pred zámockou bránou, keď zrazu začuli v diaľke hlasné pískanie.
„Čo je to za armádu, čo sem pochoduje?“ A naozaj to bola armáda. Vojak pochodoval na čele ako generál a sto zajacov v štyroch oddieloch za ním. Každý oddiel mal tri čaty, každá po ôsmich zajacoch a vždy jeden poskakoval ako dôstojník vpredu pred ostatnými. Všetci niesli palice práve ako zbrane, a keď prišli až pred kráľa, vtedy ako vzorní vojaci zdvihli na poctu zbraň. To generála zasiahlo priamo do srdca, ale pomyslel si:
„Len počkaj, ja Ťa dostanem!“ a utešoval princeznú, ktorá práve upadla do mdlôb, že ešte nie je všetkým večerom koniec a že on sa už postará, aby vojak zajtrajšieho večera sto zajacov nezohnal.
Nasledujúceho rána sa generál prezliekol za poľovníka, išiel na pašu k vojakovi a pýtal sa ho, či by od neho nemohol kúpiť jedného zajaca.
„Prečo nie,“ povedal vojak, ktorý generála hneď spoznal „ale bojím sa, že moja cena bude pre Vás neprijateľná.“
„Zaplatím, koľko si budeš priať,“ povedal generál „aj keby to malo byť tisíc dukátov, lebo Tvoje zajace sa mi veľmi páčia.“
„O dukátoch nemôže byť ani reči,“ povedal vojak „ale päťdesiat rán na chrbát, to je moja cena!“
„V mene Pánovom konaj!“ povedal generál. Vojak išiel, odrezal mladý dúbok, generál si musel vyzliecť košeľu aj kabát a dostal vysadených päťdesiat rán tej najlepšej kvality, ako sa na pádnu vojenskú ruku patrí. Generál sa hrýzol do pier, trhal sa a vrtel sa, ale nič mu to nepomohlo, a tak to vydržal, lebo útechou mu bol ten zajac. Schmatol ho a vydal sa k zámku, sotva bol ale päťdesiat krokov ďaleko, vojak zapískal na píšťalku a zajac sa mu vyšmykol, a tak na zámok prišiel s prázdnymi rukami. Rozzúrená princezná poslala za vojakom komornú, ktorá sa k nemu prelichotne vlichotila a prosila ho, či by ju neuctil jedným zajačikom, lebo sa jej títo vojačikovia veľmi páčia, pretože sú takí šikovní.
„O darčeku tu nemôže byť ani reči, ale môžeš si ho zaslúžiť,“ povedal vojak, ktorý ten úskok opäť prehliadol.
„Len povedz ako,“ povedala dievka „ja som kuchárka, môžem Ti obstarať niečo dobré na zjedenie.“
„Ja nehovorím o jedle, môžeš ho mať za päťdesiat rán na chrbát!“
„No, čo sa dá robiť.“ odvetila. Vojak išiel, odrezal prút zo šípkového kra a milej dievke vysadil na chrbát rovných päťdesiat rán, až jej z očí striekali slzy. Potom dostala svojho zajačika a mohla bežať na zámok, ale sotva prešla sto krokov, vojak zapískal na píšťalku a žblnk! Ležala na chrbte a zajačik bol späť u svojich kamarátov. Doma povedala o platení za zajaca rovnako málo ako generál; vraj ho už mala a potom jej utiekol.
„Ty si mi ale nešikovná,“ povedala princezná „budem si ho musieť doniesť sama.“
Prezliekla sa za handlárku so zvieratami, vydala sa na pašu a bola k vojakovi pekná a povedala mu, že mu dá jeleňa alebo srnca, len keď jej prenechá jedného jediného zo svojich sto zajačikov. Ale vojak, ktorý ju na prvý pohľad spoznal a robil, akoby nič, povedal:
„O výmene nemôže byť ani reči, ale mohli by ste si svojho zajačika zaslúžiť.“
„Len povedzte ako.“ povedala princezná. „No, dajte mi sedem bozkov a zajačik je váš.“
„Bože chráň, to je drahý zajac!“ pomyslela si s hrôzou princezná, ale vydržať to musela. Vojak si pri každom bozku od radosti poskočil, zatiaľ čo ona krivila tvár, akoby prehĺtala ocot s korením a k tomu palinu. Potom dostala svojho zajaca a to zasa skákala od radosti ona, lebo si myslela, že teraz je vojak stratený. Keď však bežala k otcovi, ktorý jej prichádzal v ústrety, aby mu zajačika ukázala, tu zaznelo z lesa hlasné písknutie a hups! Zajačik bol opäť preč. Ale aj princezná sa strážila, aby niekomu rozprávala, ako zajaca draho zaplatila.
„Aby Ťa hus kopla!“ nadával kráľ, keď to videl „Teraz idem ja a toho zajaca dostanem!“ Prezliekol sa a išiel za vojakom, ktorý ho však hneď spoznal.
„Sú tie zajace na predaj?“ opýtal sa kráľ.
„Áno,“ povedal „ale nepredávam ich za peniaze, musíte si ho zaslúžiť.“
„No, dobre. Ale ako?“ opýtal sa kráľ.
„Keď trikrát pobozkáte Vášho mulicu a k tomu ešte zakaždým zaerdžete, zajaca Vám rád darujem.“ Kráľ pretiahol tvár, ale vojak nevyzeral ako niekto, kto svoj názor mení len tak, a tak sa musel kráľ dať do tej ťažkej práce. Keď ju vykonal, dostal svojho zajaca, ktorého pre istotu pevne schmatol za uši a triumfálne ho niesol domov. Práve ho chcel ukázať princeznej, keď zaznel zvuk píšťalky a zajac zmizol. Kráľ bol bez seba od zlosti, keď sa večer vojak vrátil so všetkými zajacmi. Dal opäť priviesť generála a obaja rozmýšľali o nejakej novej úlohe.
Keď chcel vojak tretieho dňa viesť svoju armádu opäť na pašu, kráľ ho zavolal, ukázal mu obrovské vrece, ktoré bolo sto lakťov dlhé a sto lakťov široké, a prikázal mu, aby ho naplnil pravdou, ak to nedokáže, potom mu dá zraziť hlavu.
„To urobím rád a bude to naozaj ľahké!“ smial sa a pokračoval „Dostal som sto zajacov, aby som ich strážil, aby mi ani jeden neutiekol. Nie je to pravda?“
„To je pravda.“ súhlasil kráľ.
„Marš, zajačikovia do vreca!“ zvolal vojak a hups! Zajačikovia naskákali do vreca a vojak pokračoval „Keď som s nimi bol na paši, prišiel nejaký poľovník a chcel odo mňa kúpiť jedného zajačika. Ja som ale peniaze nechcel, a on povedal, že si ho teda zaslúži. Zaslúžil si ho za päťdesiat rán na chrbát, nie je to pravda, pán generál?“
„To je lož!“ zvolal generál. Ale vojak zvolal:
„Vyzlečte mu kazajku a môžeme tých päťdesiat rán ľahko spočítať, lebo to bol poctivý výprask!“ Vtedy kráľ prikázal, aby generál ukázal svoj chrbát, a keď uvidel generálove šrámy, musel tento k zajačikom do vreca. Vojak pokračoval:
„Potom ku mne prišla slečna, nejaká kuchárka, ktorá ma chcela obalamutiť, lichôtkami a dobrým jedlom a pitím ma lákala, ale predsa ma rožkom opiť nedokázala a zajaca si musela tiež zaslúžiť. Dostala päťdesiat rán šípkovým prútom a tá dievka bola komorná našej princeznej, nie je to pravda?“.
„Je to pravda?“ opýtal sa kráľ, ale komorná nebola k nájdeniu. „No, kdeže si?“ volal kráľ. A tu sa ozvalo z vreca:
„Ja som tu, lebo je to všetko svätosvätá pravda.“ A vojak pokračoval:
„Potom prišla kramárka so zvieratami, ktorá mi ponúkala jeleňa alebo srnca, ale zajačika si tiež musela zaslúžiť.“
„To je pravda! To je pravda!“ kričala princezná, ktorá bola červená až za ušami a vojak podržal vrece a ona doň hneď skočila.
„Pokračujme,“ povedal vojak a kráľ sa na tróne nepokojne zavrtel, akoby sa mu tam sedelo nepohodlne, ako by sedel na klincoch, bodliakoch a tŕní. Toho si vojak však nevšímal, ale pokračoval:
„Nakoniec prišiel jeden, ktorý chcel tiež zajačika, ale ten si Vám ho musel zaslúžiť naozaj kuriózným spôsobom, to si vypočujte, ja som mu totiž prikázal…“
„Dosť! Dosť!“ kričal kráľ:
„To vrece je už úplne plné! Ráno bude svadba!“
Vojak vrece zasa otvoril a nechal pravdu vyjsť von. Nasledujúceho dňa slávili s krásnou princeznou svadbu a žili si dobre a spokojne až do smrti.