Kubula a Kuba Kubikula - 9. kapitola

Milý Kuba a miláčik Kubula sa dostali do pevnejšieho väzenia, než bola šatlava vedľa pece majstra Bohdana. Zaviedli ich do pivnice. Ach, byť v pivnici je škaredé. „Vravím, Kubo Kubikulo,“ hovorí medveď, „to si si narobil ty! Prečo rozprávaš také táraniny?“ Medvedár to uznal a začal prosiť. Potom sa za pokutu uvoľnil medvedíka hladkať a robil to tak dlho, až si ho udobril. Asi za hodinu si úbožiaci spomenuli zase na Lízinku a na svojho poslíčka. „Kiež by už prišiel,“ povedal Kubula a začal tak silno rozmýšľať o Barbuchovi a naháňal si strach, až sa z neho prášilo. Únava však neprichádzala. „Kubula, Kubula,“ prehodil po chvíľke medvedár, „z teba sa práši, div sa nezrútiš, zdá sa mi, že luháš a že sa Barbuchu už nebojíš!“ Sotva vám to povedal, padol na medveďa strach naozaj. Triasol sa, že už Barbuchu neustráži a že od Lízinky nedostane odpoveď. Najviac sa však bál, že mu strašidlo príde na jeho predstieraný strach.

V tomto trápení a ťažkostiach si Kubula viedol do určitej miery neprístojne. Kto by nenašiel v jeho konaní zámer podvodný a vypočítavý? Ha, ten medvedík si myslel, že je lepšie po spôsobe chudobných prosebníkov preháňať biedu tak príliš, až samému prosebníkovi naskočí husia koža. Panebože, také luhanie a prášenie je samo prameňom dostatočných útrap. Vezmi čert túto kakraholtskú predstavivosť! Človek či medvedík sa dá do luhania a zaluhá sa až po krk. Tu očervenie, tu zblednie, krúti klobúkom, hryzie si prstík a naozaj, najradšej by sa prepadol až do horúcej skaly! Koľko sme už videli luhárov naťahovať moldánky! Nemyslite si, že to na všetkých prasklo, nikdy! Dobrá polovica tých revúcich študentov revala len preto, že sa dopustili veci nepekne a takmer sprostej. Medvedík mal tiež slzy na krajíčku. Už naberá, už rozšklabil svoju tlamičku a už dvíha k očiam labky. Reve, ako revievajú školáci.

Rozprávky prepožičali všelijakým strachom moc, aby vyvolali z pekiel či z miest ešte hroznejšie strašidlá. No, to je toho, ak má niekto strach, za čo to stojí? Za nič! Našťastie bol Barbucha dobráčik a mal Kubulu rád, mal ho rád, a to platí o niečo viac než strach! Medveď plakal za Barbuchom, dvakrát alebo trikrát sa zajakol, a skôr než si utrel nosík, stál Barbucha pred ním. „Krindapána, čo to tu, chlapci, robíte,“ povedal a zostra sa pozrel na svojich priateľov, „ako ste to zas o mne hovorili? Veď som náhle prišiel o celý chvost. Čo si to myslíte, vy šibeničníci, ha! Chcete ma zahubiť?“ Kubula mu odpovedal, nerozmýšľal ani chvíľku. „Ty môj chromý,“ povedal, „veci so strachom sú nesmierne hlúpo zariadené. Akože sa máme vo svojich mysliach zaoberať hrôzou, keď sa na teba, ty filuta, tešíme. Pre nás strach a hrôza nie je. Vymysli si niečo iné, ale predovšetkým sem daj Lízinkin list, ktorý držíš v labke.“

Medveď sa dal do čítania, zatiaľ strašidlo a Kuba Kubikula sa rozprávali, ako by si Barbucha pomohol k slušnému zovňajšku. Viete, že z úbožiaka nezostávala len hlava, bruško a niečo dymových chlpov. Radili sa a nakoniec sa dohodli, že sa bude Barbucha kŕmiť richtárovým strachom. Keď však boli v najlepšom rozhovore, prerušil ich Kubula. „Hľa,“ vravel, „čo nám ten opičiak Barbucha nadrobil u Lízinky! My sme jej písali, že sa nám darí dobre, a ona odpisuje, že nám deti z Houbyhoubiček prídu na pomoc a že nás vyslobodia! To znamená, ty strašidelný táraj, že si jej všetko vyklopil a že si prezradil všetko.“ „Kdeže, kdeže,“ odpovedala mátoha, „môžem za to, že tak čertovsky škrabeš? Lízinka čítala list nahlas, stálo tam doslova toto:

Beda, Líza! Sme vo Vařečkách a Hrncích u kata purkmistra a ten nás veľmi ošklbe. Ďakujeme ti za buchty pri poprave. Radní páni nás udia, aby sme skomierali. Mám poriadny strach. Už sa blíži niekto so sekerou. Príď sem pešky, Lízinka, nás hľadať.“

„Ach, ach, ach,“ spustil Kubula, keď strašidlo dohovorilo, „ja že som niečo také napísal? Kubo Kubikulo, to si mi viedol prešpatne pazúriky! Taká táraninа! No, panebože, teraz sme v mláke!“ Medvedár sa začal prechádzať z kúta do kúta. Hnevalo ho, že všetky nezdary sa spájajú s jeho zručnosťou, a preto začal Kubulovi robiť výčitky. Nakoniec prestali, aby sa poradili, čo si počnú. „Veď ty si to Lízinke nevyhováral?“ opýtal sa opäť Kuba. „Neverila mi, ani čo sa za necht zmestí,“ odpovedalo strašidlo, „neverila mi, a nech celý zadymím, ak teraz nejde na čele piatich alebo šiestich bláznivých dievčat natĺcť pánu richtárovi a otvoriť ti dvere tejto špeluňky.“ „Hneď, hneď, dajme hlavy dokopy,“ vykríkol Kubula, „mne sa z toho potí jazyk, a ako že som chlpatý, čuchám nešťastie. To by tak ešte chýbalo, aby Líza vykonala nejakú nerozvážnosť! Martinovi by sa postavili vlasy dupkom. A v škole! Jemine, na také veci sú nesmierne dojímavé kázne a nakoniec dievča schytá dvojku zo mravného správania.“ Kuba Kubikula sa zatiaľ rozmyslel a povedal: „Nemaľuj čerta na stenu a počúvaj! Pošleme Barbuchu k pánu richtárovi. Nech húka a bručí, nech kričí a pišťí, nech halasí a tárasí, nech skučí a bučí, nech robí, čo vie, a nech ho straší zo všetkých síl. Bol by v tom čert, aby nás ten chlapík neprosil o pomoc proti strašidlu. Veď vie, že s nami chodí ako psík. Nuž, žiadne táraniny, chlapci, už sme si odpočinuli dosť a teraz je načase, aby sme sa dostali z diery. Privedieme Lízinku domov a nejaké to vyhovorenie už zniesieme.“