Ako Ján hľadal smrť

Ani povedať Vám nemôžem, aký zvedavý človek bol ten Ján. Do všetkého strkal nos, o všetkom chcel vedieť, všetko chcel vidieť. Raz počul, ako ľudia rozprávajú o smrti, že smrť je veľmi škaredá a mrzutá, ale nesmierne spravodlivá, v tom že sa jej nikto nemôže rovnať. Len čo to Ján začul, pomyslel si:
„Ach, smrť by som rád uvidel, iste je to nejaká čudesná osoba a stála by za to.“
Zastavil sa doma po palicu a po trojrohý klobúčik a von do mesta. Vo dverách obuvníckeho krámu plného topánok sedel obuvník a šil stále a stále nové topánky.
„Dobré ráno, majster,“ povedal Ján a obuvník poďakoval, ale od práce ani nevzhliadol.
„Čo to robíte pekné?“ spýtal sa Ján.
„Ako vidíte, topánky a topánky a topánky,“ odpovedal majster a vytiahol dratvu z diery.
„Veď Vám nestačí, že ich už máte toľko okolo seba,“ povedal Ján, „prečo robíte stále nové a nové?“
„Na predaj, panáčik, na predaj, aby som uživil ženu a deti.“
„A keď to všetko urobíte, čo potom?“ spýtal sa Ján a obuvník odpovedal:
„Potom? Potom sa položím nabok a príde smrť a vezme ma so sebou.“
„Smrť?“ vykríkol Ján udivene, „ach milý majster, buďte taký dobrý a povedzte mi, kde ju nájdem. Nevideli ste ju náhodou?“
„Nie, nie,“ smial sa majster, „aby som pravdu povedal, nie som na ňu zvedavý.“
„Kdeže by som ju len našiel?“ vyzvedal Ján.
„Len choďte rovno za nosom, možno ju nájdete.“
Ján poďakoval za radu a išiel veselo celý deň a noc a ďalší deň, až na poludnie, stretol chalupníka. Chalupník sekal v lese drevo, mal už plný voz, ale neprestával pracovať.
„Prosím Vás, kmotríčku,“ povedal Ján hneď po pozdrave, „čo vlastne budete s takou kopou dreva robiť?“
„Narobím z dreva otepi,“ odpovedal chalupník, „v zime ich spálim, a čo nespotrebujem, predám a za peniaze si kúpim chlieb a mäso. Tak budem žiť až do smrti.“
„Aha,“ napadlo Jánovi, „do smrti. Neviete náhodou, kde smrť býva alebo kade chodí? Tak rád by som ju videl!“
„V tom ti, chlapče, nepomôžem,“ povedal chalupník, „ale keď pôjdeš rovno za nosom, možno smrť stretneš.“
Ján zdvorilo poďakoval a išiel ďalej a ďalej, stále rovno za nosom, až prešiel do iného mesta. Ako išiel po ulici, pozrel sa do okna. Na stole sedel krajčír a šil a okolo neho viselo plno ušitých šiat, že na stene nebolo prázdne ani miestečko, na ktoré by sa mohla posadiť mucha.
„Čo budete robiť s toľkými šatami?“ čudoval sa Ján.
„Predám ich,“ odpovedal krajčír, „vlnené šaty predám v zime, plátené v lete a bavlnené na jar a na jeseň.“
„A keď ich všetky predáte?“ spýtal sa Ján.
„Keď ich predám, keď ich predám,“ zahundral rozmrzene krajčír, „potom ušijem nové a zasa ich predám a zasa budem šiť a zasa predávať, kým nepríde smrť.“
„Ale to mi iste poviete, kde smrť nájdem, však, majster,“ nedával pokoj zvedavý Ján.
Krajčír mu rýchlo poradil, aby sa pratal. Krajčíri sa so smrťou nebratríčkujú, smrť im odvádza mnoho zákazníkov.
Je to ale hrubián, myslel si Ján a išiel ďalej a ďalej, až sa dostal do lesa, ktorý vyzeral, akoby nemal koniec. V lese našiel pustovníka s dlhou bradou a holou hlavou.
„Ach,“ povedal si Ján, „ak toto nie je smrť, tak mi iste aspoň poradí, kde mám smrť hľadať.“
Pozdravil pustovníka a hneď spustil:
„Čo tu robíte osamote? Byť sám a sám predsa nie je nič pekné.“
„Odišiel som od ľudí, aby som bol lepšie pripravený, keď si po mňa príde smrť ..... “
„Práve na smrť som sa Vás chcel opýtať,“ vpadol mu Ján do reči, „rád by som smrť videl, nemôžete mi poradiť?“
„Smrť môže každý uvidieť len raz,“ odpovedal pustovník, „ale ak ju chcete vidieť, len choďte ďalej a ďalej, každý večer jej budete o deň bližšie.“
To sa Jánovi páčilo, poďakoval pustovníkovi zo srdca a cestou si hundral:
„To je predsa rozumná rada, teraz už viem, že sa k smrti blížim a že nejdem zlým smerom.“
A Ján išiel cez hory a doly, lesom a lúkou. Jedného večera uvidel v diaľke veľký zámok. Pred zámockou bránou sedela prastará babička. Bola taká chudá, že jej boli vidieť všetky kosti, oči mala červené ako oheň, líca zapadnuté. Celá bola zhrbená a na chrbte niesla kôš plný fľaštičiek a všelijakých mastičiek. Po boku jej visel veľký nôž.
„Toto by mohla byť smrť,“ hovoril si Ján, pristúpil k nej a zložil klobúčik.
„Milá mamička, nie ste náhodou smrť?“
„Ale nie, synček, kdeže,“ odpovedala, „ja som Život a liečim svojimi masťami a liekmi všetky bolesti a rany a choroby.“
„To je škoda,“ povedal Ján, „už som sa tešil, že ste smrť. Dlho putujem cez hory a doly, lúky a lesy, aby som ju našiel, a nikde ju nemôžem nájsť. Nemôžete mi ju azda ukázať?“
„To môžem,“ povedala starenka.
„Milá, milovaná mamička, ukážte mi ju!“ vykríkol Ján, „prosím Vás pre všetko na svete, veľmi by ste ma potešili.“
„Rada, rada, synček,“ povedala babička, „len si kľakni a daj mi hlavu do lona.“
Ján si rýchlo kľakol, babička vzala nôž a fik, odrezala mu hlavu, obrátila mu ju tvárou dozadu, natrela ranu masťou a hlava prirástla.
Ján vyskočil a dal sa do nárekov:
„Ó jej, ó jej, jaj! Pomoc, pomoc! Zachráňte ma! Čo sa to so mnou deje?“ volal a nariekal.
Odkedy svet svetom stojí, nijaký človek sa takto na svet nepozeral. Či chodí niekto s tvárou obrátenou dozadu? A keďže žiadny živý človek tak nechodí, napadlo Jánovi, že je už mŕtvy.
Starenka akoby Jána nepočula, len opakovala:
„Chcel si vidieť smrť, teraz ju vidíš.“
Keď sa Ján dosť nakričal a nanariekal, odrezala mu starenka hlavu znova a posadila mu ju na krk, ako sa patrí a sluší. Natrela ranu masťou a rana sa hneď zahojila.
„Tak si videl smrť?“ spýtala sa babička.
„Nestojí to za to,“ povedal Ján. Vzal nohy na plecia a bežal a bežal a nezastavil sa až doma.