Sedem Simeonov

Býval raz jeden roľník a býval so svojou starou v dome uprostred svojich polí. A prišiel čas a roľník odovzdal bohu dušu svoju; a gazdiná čoskoro potom porodila sedem chlapcov dvojčiat a hovorili im sedem Simeonov. Deti rástli a rástli a všetci vyzerali jeden ako druhý v tvári i v postave a každý deň ráno chodili orať na pole, všetkých sedem.
A stalo sa raz, že tou stranou išiel cár; a videl z cesty, ako ďaleko v poli pracuje mnoho ľudí, a nebola to robota; lebo vedel, že v tej strane nemá žiadny veľký pán svoje panstvo. Tak poslal cár svojho podkonia, aby sa pozrel, akí ľudia to tam pracujú, ktorého sú rodu a mena, či bojarskí, cárski, alebo z nejakého dvora, alebo nájomní.
Podkonie k nim prišiel a opýtal sa:
„Čo ste vy zač, ktorého rodu a mena?“
A odpovedali mu:
„Sme bratia dvojčatá, matka porodila nás sedem Simeonov, a obrábame zem, ktorú sme po svojom otcovi zdedili.“
Podkonie oznámil cárovi, čo počul, a cár sa tomu veľmi čudoval. „Za živa som nepočul nič také podivné!“ povedal a hneď poslal k tým siedmim Simeonom dvojčatám, aby im povedal, že ich očakáva u seba v izbe na službu a na posluhu. A pobrali sa, všetkých sedem, a prišli do cárskych palácov a postavili sa do radu.
„No,“ vraví cár, „oznámte mi, čo kto z vás vie a akého je remesla?“
Najstarší vystúpil a povedal:
„Ja viem ukuť železný stĺp dvadsať siah vysoký.“
„A ja,“ povedal druhý, „viem ho postaviť a v zemi upevniť.“
„A ja,“ povedal tretí, „viem na ten stĺp vyliezť a uvidieť naokolo ďaleko, ďaleko, všetko, čo sa na božom svete deje.“
„A ja,“ povedal štvrtý, „viem urobiť koráb, čo pláva po mori tak ako po suchu.“
„A ja,“ povedal piaty, „viem s rozličným tovarom viesť obchody po cudzích krajinách.“
„A ja,“ povedal šiesty, „viem sa ponoriť s korábom, s ľuďmi aj s tovarom do mora a pod vodou plávať a ďalej zasa vyplávať, kde sa mi páči.“
„A ja,“ povedal siedmy, „som zlodej; ja viem ukradnúť, čo uvidím a čo sa mi zapáči.“
„Také remeslo ja vo svojom cárstve netrpím,“ odpovedal nahnevane cár tomu poslednému, siedmemu zo Simeonov, „a dávam ti tri dni lehotu, aby si sa z mojej zeme vypratal, kam sa ti páči; a všetkým ostatným šiestim Simeonom prikazujem, aby tu ostali.“
A zarmútil sa ten siedmy Simeon, keď začul tú reč cárovu, a nevedel, čo si počať. Tým časom bol cár zamilovaný do krásnej cárevnej, ktorá zostávala za horami a za vodami, a nijako ju nemohol dostať za ženu. Vtedy napadlo bojarom, cárskym vojvodom, že by sa mohlo podariť zlodejovi, aby tú krásnu cárevnú chytil; a začali prosiť cára, aby Simeona zlodeja tu ešte nechal. Cár sa rozmyslel a prikázal ho tu nechať.
Vtedy na druhý deň zvolal cár svojich bojarov a vojvodov a všetok ľud a prikázal tým siedmim Simeonom, aby ukázali každý, čo vie. Najstarší Simeon v krátkom čase ukul železný stĺp dvadsať siah vysoký. Cár rozkázal svojim ľuďom, aby ten stĺp postavili; ale nemohli nijako. Tak nariadil druhému Simeonovi, aby ho postavil, a druhý Simeon sa dlho nerozmýšľal, zdvihol stĺp a upevnil v zemi. Potom tretí Simeon na ten stĺp vyliezol, sadol si na makovicu a začal naokolo ďaleko hľadieť, ako a čo sa kde po svete deje; a videl more modrať sa a na tých moriach ako bodky plávajú koráby; videl dediny, mestá a množstvo ľudu: ale tú krásnu cárevnú, do ktorej sa cár zamiloval, nemohol zazrieť. A začal ešte viac napínať zrak svoj, a tu vidí: pri okne v ďalekom príbytku sedí krásna cárevná, červenej a bielej tváre, a takú mala kožu tenučkú, že bolo vidieť, ako sa jej dreň z kostičky do kostičky prelieva.
„Vidíš?“ volal naňho cár.
„Vidím.“
„Tak zlez rýchlo dolu a dostaň mi tú cárevnú, keď už teraz vieš, kde je!“
A pobrali sa všetkých sedem Simeonov a urobili koráb, naložili naň všelijaký tovar aj s obchodníkmi a plavili sa všetci spolu morom po tú cárevnú, čo bola za sivými horami a za modrými vodami. Išli, išli, medzi nebom a zemou, až pristáli pri neznámom ostrove. A najmladší Simeon vzal so sebou na cestu sibírskeho učeného kocúra, ktorý vie po reťazi chodiť, veci podávať a rozličné nemecké kúsky vykonávať.
A vyšiel ten zlodej Simeon z korábu so svojím sibírskym kocúrom a chodili po ostrove, a svojich druhov prosil, aby na zem nevychádzali, kým sa on sám nevráti. A ako tak chodil po ostrove, prišiel do mesta a na námestí pred cárevniným príbytkom hral sa so svojím učeným sibírskym kocúrom: prikazoval, aby mu všelijaké veci podával, cez bičík skákal a nemecké kúsky vykonával. V tú chvíľu sedela cárevná pri okne a zazrela neznáme zviera, aké u nich nemali. Hneď poslala svoju slúžku, aby sa opýtala, aké je to zviera a či je na predaj.
„Zviera je moje,“ odpovedal zlodej Simeon krásnej slúžke, „je to sibírsky kocúr. A predať? Nepredám ho za žiadne peniaze, ale ak sa niekomu veľmi zapáči, dám mu ho darom.“
A oznámila to slúžka svojej cárevnej a cárevná ju poslala znova k Simeonovi zlodejovi, že „tvoje zviera sa mi veľmi páči!“
Vtedy šiel Simeon do cárevninho príbytku a priniesol jej svojho sibírskeho kocúra darom; a jedine za to prosil, aby mohol tri dni v jej príbytku pobudnúť a cárskeho chleba a soli požiť, a k tomu dodal:
„Naučím ťa, prekrásna cárevná, ako sa môžeš s tým neznámym zvieratkom, sibírskym kocúrom, hrať a s ním sa zabávať.“
Cárevná na to privolila.
A roznieslo sa chýrenie po celom cárskom dvore, že u cárevnej sa usadilo čudné, neznáme zviera. A tu sa zišli všetci: cár, cárica, cárovičovia, cárevné, bojari i vojvodovia, všetci sa pozerali a nemohli sa dosť nadívať na to veselé zviera, na toho učeného kocúra. Každý by bol rád aj takého mal; ale krásna cárevná nikomu nechcela dať svojho sibírskeho kocúra, hladila ho po hodvábnej srsti a tešila sa s ním vo dne i v noci, a Simeonovi prikázala dať piť a jesť podľa vôle, čo by sa mu páčilo.
A ďakoval Simeon za chlieb a za soľ, za pohostinstvo i za všetku láskavosť a tretieho dňa prosil cárevnú, aby račila k nemu na koráb, pozrieť si jeho zariadenie i rozličné zvieratá, videné aj nevidené, známe aj neznáme, ktoré so sebou priviezol. Cárevná si vyprosila dovolenie u otecka cára a k večeru sa so slúžkami a strážkyňami šla pozrieť na Simeonov koráb a na jeho zvieratá, videné aj nevidené, známe aj neznáme.
Prišla; a na brehu ju očakával najmladší Simeon a prosil ju, aby sa nehnevala a nechala strážkyne a slúžky na brehu a sama len aby račila na koráb:
„Tam je ti mnoho rozličných a pekných zvierat; ktoré sa ti zapáči, bude tvoje, ale všetky obdarovať, komu sa čo zapáči, strážkyne aj slúžky ..... nebolo by možné.“
Cárevná privolila a prikázala strážkyniam a slúžkam, aby na ňu na brehu počkali, a sama šla za Simeonom na koráb pozrieť si tie divy divúce, tie zázračné zvieratá. Hneď ako tam vstúpila, koráb odrazil od brehu a plával veselo po modrom mori.
Cár čaká, čaká, ale cárevnej sa dočkať nemôže. Tu pribehli strážkyne a slúžky plačúc a rozprávali svoje nešťastie. A nahneval sa cár veľmi a prikázal, aby sa hneď za nimi pustili. A zariadili koráb, nabrali naň ľudu a cárov koráb sa hnal za cárevnou. Simeonov koráb ešte ani ďaleko nedoplával a nevedel, že za ním ide cárov koráb, ba čo ide ..... letí! A hľa, už je blízko! Len čo Simeonovia zazreli, že prenasledujúci koráb je už blízko, len-len ich dohoniť, ponorili sa aj s cárevnou, aj s korábom. Dlho plávali pod vodou a vyplávali na hladinu až vtedy, keď už do svojej zeme nemali ďaleko. A cárov koráb plával tri dni a tri noci a nič nenašiel, a tak sa potom vrátil.
Keď tých sedem Simeonov s tou prekrásnou cárevnou prišlo domov, hľa, tu sa na brehu vysypalo ľudu ako hrachu, preveľké množstvo! Sám cár čakal na nich v prístave a privítal hostí zámorských, sedmoro Simeonov a prekrásnu cárevnú, s radosťou veľkou.
Len čo zišli na breh, začal ľud volať a hlučať; a cár pobozkal cárevnú na ústa cukrové, uviedol ju do paláca bieleho mramorového, posadil za stoly dubové, za obrusy kmentové, pohostil všelijakými nápojmi medovými a jedlami cukrovými, a čoskoro potom slávil svadbu so svojou milou cárevnou a bolo radovanie a hodovanie veľké a kto len chcel, mohol na tú svadbu prísť.
A tým siedmim Simeonom dovolil, aby mohli v celom jeho cárstve prebývať, kde sa im bude páčiť, a obchody viesť bez všetkých poplatkov a držať zem, ktorú im daroval, bez všetkej prekážky; a udelil im milosti rozličné a prepustil ich domov a mnoho peňazí im daroval, aby si pomohli.