Mahulena, krásna panna

Kde bolo, tam bolo, raz kdesi žil kráľ a ten mal prekrásneho syna, ktorého veľmi miloval. Ale matka mu umrela, otec sa oženil a macocha syna nenávidela. Preto chcel syn odísť do sveta. Otec mu v tom však bránil a nechcel ho pustiť. Raz sa princ prechádza po zámku a tu vidí v jednej izbe za pecou obraz, na ktorom bola krásna pani.
„Ej,“ zvolal, „kto kedy mohol byť na svete taký krásny!“
„To bola tvoja pravá matka,“ povedal mu otec, ktorý za ním prišiel, „volali ju Zlatá panna a na kráse jej nebolo páru na svete.“
Mladý syn sa dlho na obraz pozeral a potom si predsavzal, že pôjde do sveta takú pannu hľadať, a kým nenájde podobnú, že sa domov nevráti.
Otec mu to však zase vyhováral, aby sa tej myšlienky vzdal, a sľúbil mu, že sám dá takú pannu vo svete nájsť, ako bola jeho matka.
I dal zvolať dvoranov a radcov, aby ich do sveta rozposlal nájsť pannu tak krásnu, ako bola nebohá kráľovná. Dvorania sa rozišli na všetky strany hľadať onú krásnu pannu. Hľadali po celom kráľovstve, za horami, za dolinami presne rok a žiadnu takú nenašli.
Znovu sa teda zišla rada. Radili sa, čo je treba urobiť, aby sa princovi, ktorý chradne túžbou po kráse panny, želanie splnilo. Tu vstal medzi radcami starec a povedal toto:
„Vidím, že sa na ničom nemôžete zhodnúť. Princovi však Zlatú pannu nájsť musíme, pretože nám inak ľahko odíde do sveta a ľahko sa môže aj pominúť. Druhého nástupcu nemáme, a tak by naša krajina zostala bez kráľovskej hlavy. Počujte, bratia, moju radu. Cez naše mesto, ako viete, ide veľa ľudí z ďalekých krajín, a tak zavrime všetky studne a len jednu pri kráľovskej bráne nechajme otvorenú v prevádzke, aby každý, cudzí aj domáci, pil iba z nej. Pri studni nechajme stráž, aby sa každého, kto bude chcieť piť, spýtala, či nevie o Zlatej panne, a keď sa taký človek nájde, aby ho hneď priviedli pred kráľa!“
„Toto naozaj bude dobré!“ povedali páni, keď vypočuli starcovu radu. Zamkli všetky studne, len kráľovskú nechali otvorenú a postavili k nej stráž. Teraz sa ľudia začali tisnúť k tej studni, cudzí aj domáci, bola jediná.
Každý dostal vody, koľko chcel, ale musel odpovedať na otázku, či vie niečo o Zlatej panne.
Dlho sa nič nedozvedeli, až raz v lete pritiahol k studni pútnik, celý zaprášený a veľmi smädný, a prosil o pár hltov vody. Stráž mu povedala, pod akou podmienkou vodu dostane, a keď súhlasil, že povie, čo vie, podali mu vody.
„No,“ povedal pútnik, keď sa napil, „teraz vám poviem, čo viem. Ja som naozaj mnoho rokov chodil po svete, veľa som toho videl aj počul a jedna z tých správ je, že je kdesi jedno také krásne dievča, že keď sa naň pozriete, tak aj keby ste mali akokoľvek tvrdé srdce, v tej chvíli ste naraz očarovaní a odpadnete či zomriete.“
„No a viete, dobrý človeče, kde býva a ako sa volá?“ pýtala sa stráž.
„Veru viem, tam jej ľudia hovoria Mahulena, krásna panna. Kde býva, to presne neviem, ale azda by som tam vedel nájsť cestu.“
Stráž hneď privedie pútnika ku kráľovi a všetko, čo povedal, mu hneď tlmočí.
„No ale, je naozaj taká krásna ako tento obraz?“ pýtal sa kráľ pútnika.
„Eh, Mahulena je ešte oveľa krajšia!“ zvolal pútnik, „lebo kto sa na ňu mimovoľne pozrie, hneď odpadne alebo aj zomrie.“
Keď to princ započuje, hneď povedal, že si po ňu pôjde sám. Otec mu to márne vyhováral, márne sa všetci vzpierali proti tomu, ale on inak nedal. Tak keď otec videl, že musí synovi cestu dovoliť, požiadal onoho pútnika, aby syna sprevádzal.
„Ej, pane kráľu,“ povedal pútnik, „ja to rád urobím, ak ma váš syn bude poslúchať a urobí všetko, čo mu ja poradím.“ Na otcovu radu sa princ pútnikovi podvolil. Keď boli na cestu pripravení, rozlúčil sa princ s otcom a vydali sa s pútnikom na cestu. ..... Macocha bola rada.
Šli dlhý čas cez tmavé hory, pláne a doly, starými cestami, až prišli raz do veľmi tmavej hory (lesa):
„No čože tu,“ ozval sa umdlený princ, „kdeže my tu pôjdeme v noci, kdeže tu budeme nocovať, keď tu ani ohňa, ani diery? Poďme radšej ďalej!“
„Vydrap sa na tento buk, či niekde nezazrieš svetielko!“
Povedal pútnik princovi. ..... Princ sa nerozmýšľal, vydrapal sa na najvyšší buk a odtiaľ sa pozeral na všetky strany.
„Tak vidíš niekde nejaké svetielko?“
Volal naňho pútnik.
„Áno, vidím, ale je to veľmi ďaleko,“ odpovedal princ.
„Tak si dobre zapamätaj, kde to je, a pôjdeme tým smerom.“
Keď zišiel princ dolu, hneď šli ďalej, ale tma bola ako v hrobe, a tak šli dlho, kým došli k osamelému domčeku, v ktorom sa svietilo. Tu vidia starca, šedivého ako holub, za stolom sedí a píše knihy.
„Pánboh daj šťastie!“ pozdravili pútnici starca, ale ten sa ani nepohol, ani sa na nich nepozrel, len písal a písal za tým stolom. Pocestní stáli vo dverách a čakali, že im azda predsa niečo odpovie, ale ten sa na nich ani neobzrel, len písal a písal. „No čo, tak si teda pokojne ľahnime a oddýchnime si, keď nám ani tak, ani tak neodpovedá, azda nám samotný starý človek nič neurobí,“ povedal princ a ľahli si.
Princ zaspal hneď, ale pútnik nezaspal a pozoroval, čo bude starec robiť. Starec písal. ..... O polnoci priletele do izby tri vrany, z tých sa stali tri panny, a to boli starcove dcéry.
„Otče, otče!“ vykríkli, „kto tu nocuje?“
„Veru tu trávia noc dvaja pocestní; ale to nič, len rozprávajte“
povedal starec.
„Radšej nebudeme hovoriť nič, lebo by nás títo ľudia mohli počuť,“ báli sa panny.
„Čo by počuli, veď spia, a aj keby nespali, tak nevedia nič. ..... Tak povedz ty, najstaršia, kde si dnes chodila a čo si vo svete počula? “
Tak začala najstaršia rozprávať:
„Bola som, bola v ďalekom, širokom svete a tam som počula, že jeden mladý princ hľadá Mahulenu, krásnu pannu.“
„Kdeže si ty, prostredná dcéra, chodila a čo si vo svete počula?“
Pýtal sa starec druhej.
„Chodila som ja, chodila po ďalekom, širokom svete a tam som počula, že princ hľadá Mahulenu, krásnu pannu, a že príde na dve cesty: jedna bude blatistá a druhá bude dobrá. Keď pôjde tou dobrou, nikdy ju nedostane, keď pôjde blatistou, môže byť jeho ženou.“
„Kdeže si ty, moja tretia dcéra, chodila a čo si vo svete počula?“
Pýtal sa starec najmladšej.
„Chodila som, chodila po ďalekom, širokom svete a tam som počula, že princ Mahulenu, krásnu pannu, nikdy nedostane, ak sa jej hneď pozrie do očí. Jediná možnosť je, že prvý deň pozrie iba na nohy, druhý deň do pásu a tretí deň na tvár, inak tam zle pochodí.“
Keď to najmladšia dopovedala, ozvali sa všetky tri:
„A kto toto povie, nech sa obráti na kameň!“
Potom panny odišli preč, starec si to všetko zapisoval do knihy a pútnik si všetko zapamätal.
Ráno vstali, poďakovali starcovi, ktorý si ich zasa ani nevšimol, a šli ďalej. Prišli na dve cesty, jedna bola dobrá, druhá však blatistá. Princ sa chcel hneď dať na tú dobrú, ale pútnik ho odvrátil a povedal, že pôjdu tou blatistou.
„Eh, čo by sme sa tadiaľ trmácali, keď tu je to oveľa pohodlnejšie,“ mrzel sa princ.
„Áno, je lepšia, ale ty ma musíš poslúchať, a keď nie, Mahulena tvojou ženou nebude!“ povedal pútnik a princ, hoci nerád, musel s ním na blatistú cestu.
Dlho šli po tej zlej ceste, až div neomdleli, konečne predsa došli na koniec a ocitli sa pri meste, v ktorom Mahulena, krásna panna, bývala.
„No, predsa sme už raz tu,“ potešil sa pocestný a dokonca aj princ, ktorému sa cesta zdala už naozaj dlhá a únavná. Chcel ihneď, ako do mesta vošiel, hneď ísť ku kráľovnej a nechať si predstaviť pannu Mahulenu. Pútnik mu však radil, že najlepšie by bolo, aby sa najprv trochu najedli a oddýchli si.
Keď však bol pripravený, povedal mu pútnik:
„Počúvaj, čo ti teraz poviem, a ak sa podľa toho nebudeš držať, životom to zaplatíš. Keď prídeš dovnútra do svetnice, v ktorej je Mahulena, ani slovo nehovor, sklop oči na zem a nehľaď hore. Ona bude stáť na vysokom mieste, na ktoré sa po schodíkoch chodí hore. Ty môžeš pozrieť hore po schodíkoch ..... vyššie a vyššie, a len čo jej nohy po kolená uvidíš, nepozeraj sa ďalej! Bude tam pre teba jedlo aj víno, ale ty zjedz iba tretinu zo všetkého.“
Princ odišiel do paláca, veselo do svetlice so sklopenými očami, nepozrel sa skutočne na pannu Mahulenu iba na nohy, zjedol tretinu jedla, vypil tretinu vína a mlčky, ako prišiel, odišiel.
Druhý deň mu pútnik dal to isté poučenie, aby sa vyššie nepozrel na Mahulenu ako po pás a potom aby zjedol polovicu jedla a polovicu vína vypil.
Princ to zase všetko urobil, a hoci ho to veľmi lákalo zdvihnúť oči vyššie, predsa pútnikovu radu poslúchol.
Tretí deň povedal pútnik princovi:
„Dnes je tretí deň, dnes sa jej môžeš pozrieť do tváre, ale len pomaly, nie naraz, lebo inak odpadneš. Môžeš aj všetko jedlo zjesť a víno vypiť, ale chlapsky sa drž!“
Princ pospiechal v nedočkavosti do zámku. Keď však do svetnice vstúpil a na Mahulenu, krásnu pannu, pozrel, začal sa s ním svet točiť a takmer padol na zem, taká krása jej z tváre žiarila.
Keď videla Mahulena, že princ neomdlel ani nezomrie, zišla zo svojho vysokého miesta dolu, podala mu ruku a pekne sa s ním rozprávala. Kráľ, jej otec, i všetko dvorstvo prišlo a divili sa, že princ žije. Kráľ dal princovi Mahulenu za ženu, s tou však podmienkou, že s ňou nikdy nepôjde domov, kým nebude on ako kráľ rozumieť vtáčej reči, a vedel, že na nich čaká nešťastie, ak sa domov odoberie.
Princ s tým nerád súhlasil, ale keď sa Mahulena na neho pozrela, nemohol odporovať. Tak kráľa poslúchol. Slávila sa hlučná svadba a princ s Mahulenou bývali v najkrajšom paláci aj s pútnikom.
Spočiatku princ zabúdal na svojho otca, bol veľmi šťastný, ale potom neprestajne naliehal na Mahulenu, aby otca na to prehovorila, aby ich pustil do jeho vlasti. Otec im nemohol povedať, čo ich čaká, nerád ich púšťal, ale keď inak nedali, predsa len súhlasil. I vydali sa teda na cestu manželia a pútnik s nimi. Prišli zasa na noc k onomu starcovi do tej chalúpky. Pozdravili, ale rovnako ako prvýkrát, ani sa na nich nepozrel. Ľahli si; manželia čoskoro zaspali, ale pútnik nezaspal. O polnoci priletele zase tie tri vrany, starcove dcéry. Ako vtedy, pýtal sa zase starec najprv najstaršej, čo vo svete videla a počula.
„Ej, už si ju vezie, Mahulenu, krásnu pannu, mladý princ,“ povedala najstaršia.
Potom sa pýtal starý prostrednej.
„Ej vezie, vezie, ale nedovezie, lebo ho čaká veľké nešťastie,“ povedala druhá a tretia zvestovala ďalej:
„Naozaj ich čaká nešťastie, lebo jeho macocha je ježibaba a princa, ani Mahulenu, krásnu pannu, nemá rada. Keď sa budú k zámku približovať, pošle im taký pohár vína, že len čo ho vypijú, srdcia im puknú; a takého koňa, že len čo naň princ sadne, hneď s ním skočí do Dunaja, a keď ani to nie, tak v noci sa im do svetlice dostane drak, čo ich oboch zahubí. ..... A kto toto povie, nech sa obráti na kameň!“
„Na kameň nech sa premení,“ opakovali dve staršie po najmladšej.
Starec všetko do knihy zapísal, dcéry odišli preč a pútnik si to všetko pamätal.
Ráno vstali, poďakovali starcovi a odišli.
Keď už boli pred mestom, prichádzalo im v ústrety mnoho ľudí, a to boli tí, ktorých ježibaba poslala privítať princa s tým začarovaným pohárom vína. Keď to pútnik videl, hovorí princovi:
„Ty ani kvapku toho vína nepi, ale daj ho sluhovi, čo ti ho nesie: poslúchni ma.“
Keď sluhovia prišli a pohár vína princovi podávali, že mu ho kráľovná posiela na privítanie, povedal sluhovi, aby pohár vypil on. Ten nechcel, ale musel, a keď sa trochu napil, srdce sa mu roztrhlo.
V tej chvíli princ uvidel, o čo išlo a že bolo dobre, že pútnika poslúchol.
Keď sa zase kúsok k mestu priblížili, vyslala kráľovná opäť sluhu, ktorý viedol krásneho koňa pre princa, ale pútnik povedal:
„Nesadaj na toho koňa, ale nech naň sadne sluha, čo ho vedie.“
Princ poslúchol. Keď mu sluha koňa dával, že mu ho kráľovná posiela, požiadal sluhu, aby naň sadol on. Len čo však sluha naň sadol, kôň sa vzpäl a rovno s ním do Dunaja letel.
Už princ vedel iste, čo macocha chce.
Ale keď konečne domov prišli, bolo mesto plné radosti, otec sa nemohol dosť tešiť zo syna a krásnej panny, ale aj macocha sa pretvarovala, akú veľkú radosť má.
I boli hody, ako na svadbe. Večer, keď chcel ísť princ so svojou ženou spať, hovorí mu pútnik:
„Počuj a poslúchni ma, veď vieš, že ti dobre radím.“
„Veď ja viem, nuž čo?“ pýtal sa princ.
„Dnes budem ja spať s tvojou ženou.“
„Ale to nie!“ zvolal princ.
„Nuž ak nie, tak nie; ale zle to môže dopadnúť.“
Princ si to však rozmyslel, keď si uvedomil, ako úprimne a dobre mu pútnik vždy radil a že nikdy nezlyhal, kedykoľvek ho poslúchol. Tu teda súhlasil a zavolal na pútnika, aby s jeho ženou išiel do komory, ale až ona zaspí. ..... Keď zaspala, odišiel princ z komory a pútnik tam vošiel, majúc v ruke ostrý meč.
O polnoci sa náhle otvoria dvere a do komory sa privalil ohavný drak a hneď sa plazil k lôžku; ale pútnik mávol mečom a netvora zrazil na zem. I vydal hrozný rev, že to v celom zámku zaznelo; pútnik jeho telo oknom hodil do priepasti. Potom sa však sklonil k Mahulene, krásnej panne, aby jej zotrel z líca krv, ktorá na ňu striekla. V tom vrazila do komory čeľaď, princ i jeho otec, ktorí ten strašný krik počuli. Keď videli pútnika pri Mahulene, na odeve krv a že má meč v ruke, tu sa naň vrhli, mysliac, že chcel Mahulenu zabiť. Kráľ rozkázal, aby ho dali do väzenia a ráno mal byť usmrtený. Dosť sa úbožiak všelijako vyhováral, že Mahulene neublížil, veď na nej nebolo škvrny, ale predsa mu neverili, až princ uznal, že povedal pravdu.
„Ale keď poviem pravdu, skameniem, a keď nepoviem, musím zomrieť, nech teda viete pravdu“ a tu rozprával pútnik všetko, ako sa čo stalo, ako nocovali u starca, ako priletele tie vrany a od nich ako sa všetko dozvedel. ..... Všetko to povedal, a ako dopovedal, skamenel.
Tu až princ ľutoval svoju nedôveru, objímal a bozkával tvrdé telo verného priateľa. ..... Starú kráľovnú našli v priepasti mŕtvu. Princ bol veľmi smutný a každý deň slzami skrápal telo nešťastného priateľa, ale kameň zostal kameňom. Raz neskoro večer, keď sa z lovu vracal domov a práve zase na svojho priateľa myslel, zašumeli mu nad hlavou krídla a videl letieť tri vrany.
Jedna hovorila:
„A hľa, princ ide domov a nevie, čo sa doma deje.“
Druhá hovorila:
„A ani nevie, že mu Mahulena, krásna žena, porodila synčeka so žeravým slniečkom na čele.“
„Ani nevie, že keby krvou toho dieťaťa kamenné telo svojho priateľa pokropil, kliatba by sa zrušila“
povedala tretia a letele ďalej.
Princ však pobodol koňa a uháňal k zámku a tu mu už vyšli v ústrety dvorania, oznamujúc, že porodila Mahulena, jeho krásna žena, synčeka so žeravým slniečkom na čele. I bežal plný radosti k žene a k dieťaťu, a keď ich pobozkal, vzal nožík a rezol svojho synáčika do malého prstíka, až mu krv kvapkala, a keď mu jej trochu vykvapkalo, bežal na dvorec a kamenné telo svojho priateľa ňou pokropil. V okamihu bola z neho kliatba zložená a jeden druhého objímali.
A potom už nič ich šťastiu nebránilo a žili spolu dlho a šťastne.