Sedem krkavcov

Jeden muž mal sedem synov, ale žiadnu dcérku, a tú si veľmi želal. Nakoniec jeho žena opäť očakávala dieťa, a keď sa narodilo, bolo to dievčatko. Bolo však také chorľavé úbohé stvorenie, že sa radšej so krstom poponáhľali. Otec poslal jedného z chlapcov k studni, aby doniesol krstnú vodu. K studni sa však rozbehlo všetkých sedem bratov, a keďže každý chcel byť pri vedre prvý, stalo sa, že vedro zhodili do studne. A tak tam stáli a nevedeli, čo si počať, a nikomu sa nechcelo domov. A keď sa nikto nevracal, otec si pomyslel, že na svoju úlohu kvôli nejakej hre či neplechám zabudli a dievčatko teraz zomrie nepokrstené, veľmi sa nahneval a zvolal: „Nech by sa premenili na krkavcov!“

Sotva tie slová dopovedal, zdvihla sa zrazu veľká búrka, vysoko na nebi sa zablýskalo a pri studni namiesto chlapcov poletovalo sedem krkavcov čiernych ako uhoľ.

Rodičia kliatbu vziať späť nemohli a trpko ľutovali stratu svojich siedmich synov. Všetku svoju lásku venovali jedinému dieťatku a dievčatko prekvapivo čoskoro nabralo sily a deň po dni bolo krajšie. Dlho Johanka nevedela, že mala nejakých súrodencov, lebo rodičia sa báli o tom hovoriť, ale nanešťastie jedného dňa počula ľudí, ako sa rozprávajú, že je to také krásne dieťa, škoda, že na úkor svojich bratov.

Veľmi zarmútená Johanka išla za rodičmi a pýtala sa, kde má bratčekov a čo sa s nimi stalo. Teraz jej museli rodičia vyjaviť pravdu, ale trvali na tom, že ona bola len nevinná príčina toho nešťastia, že to bola Božia vôľa. Ale Johanke nedalo svedomie spať, neustále myslela na to, že svojich súrodencov musí vyslobodiť. Nemala pokoja, kým sa jedného dňa tajne nevydala do sveta, aby svojich bratčekov vypátrala a zbavila prekliatia. Z domova si vzala na pamiatku len prsteň rodičov, jeden bochníček chleba na zahnanie hladu, jeden krčiažok vody na zahnanie smädu a jednu stoličku, aby si na nej mohla oddýchnuť.

A tak išla a išla, ďalej a ďalej až na samý koniec sveta.

Tak prišla k Slnku, ktoré bolo veľmi horúce a strašné a požieralo malé deti. Rýchlo odtiaľ utiekla a dostala sa až k Mesiacu, ktorý však bol veľmi studený a rovnako hrozivý, a keď Johanku uvidel, povedal: „Čuchám, čuchám ľudské mäso.“ A tak Johanka aj odtiaľ utiekla, až prišla k Hviezdam, tie boli milé a priateľské a každá si vyskúšala jej stoličku, aby si na nej odpočinula. Ráno jej za jej dobrotu darovali netopierú kostičku a povedali jej, že jej bratia sú v Sklenenej hore, jej bránu otvorí tou netopierou kostičkou a vnútri ich nájde. Johanka za kostičku poďakovala a starostlivo ju zabalila do šatky.

Potom zase dlho putovala, až napokon prišla k Sklenenej hore. Brána bola zavretá a ona chcela vytiahnuť netopierú kostičku, ale keď šatku rozbalila, kostička v nej nebola, Johanka ju niekde cestou stratila. Čo si mala teraz počať, na dosah od svojich bratov, keď nemala kľúč k bráne? Tak tá dobrá dievčina vzala nôž a odrezala si ním malíček, a tým malíčkom potom bránu otvorila. Keď vošla dovnútra, prichádzal jej v ústrety škriatok a pýtal sa jej, čo tu hľadá, a ona mu povedala, že hľadá sedem krkavcov, sedem bratčekov. A škriatok jej povedal, že krkavce nie sú doma, ale môže na ne počkať. Zatiaľ škriatok pripravil pre svojich pánov jedlo, prestrel sedem tanierikov a sedem pohárikov, z každého tanierika si Johanka vzala sústo, z každého pohárika sa napila jeden dúšok a do toho siedmeho vložila prsteň rodičov.

Zrazu začuli šum a svist a škriatok zvolal, že to sa vracajú jeho páni. A za chvíľu zasadli krkavce k jedlu a každý sa pýtal, kto mu to z tanierika odjedol a z pohárika odpil, že to museli byť ústa človeka. A keď sa ten siedmy pozrel na dno svojho pohárika, zablyskol sa tam prsteň. Tu naňho lepšie pozrel a spoznal prsteň svojich rodičov: „Daj Boh, aby to bola naša sestrička, to by sme boli vyslobodení,“ zvolal.

A naozaj, Johanka, ktorá bola ukrytá pod stolom, to zvolanie počula, vyliezla von na svetlo a v tú ránu sa krkavce zase premenili na chlapcov. Objímali sa a bozkávali navzájom a veselo potom kráčali k domovu.