Egle

Tri sestry sa jedného večera kúpali v jazere. Keď sa dosýta naplávali a vyšplechotali, vyšli na breh. Dve staršie sa obliekli, ale sotva najmladšia, volali ju Egle, načiahla ruku po košieľke, čosi na ňu strašne zasyčalo. Egle sa pozrela, užovka jej vliezla do rukáva!
„Choď preč!“ vykríkla dievčina.
„Sľúb mi, že si ma vezmeš za muža, a pôjdem,“ povedala užovka ľudským hlasom.
Egle sa nahnevala, ale sestry sa dali do smiechu.
„Veď to je ženích pre Teba,“ vravia, „povedz áno, sestrička!“ A bežali domov.
Egle zostala na brehu sama. Slnko zapadlo, už sa celkom zotmelo. Egle sa bála, ale ako sa len dostane domov bez košele?
„Hadík milý, daj mi košieľku!“ prosila.
Ale užovka sa pridŕžala svojho:
„Povedz, že sa staneš mojou nevestou.“
„Tak teda áno, áno,“ zvolala Egle, „aby si už dal pokoj!“
Užovka vyliezla z rukáva. Egle schmatla košeľu a bežala za sestrami.
Na druhý deň ráno sedela Egle pri okienku a priadla priadzu. Sedela, priadla a spievala si pesničku. Na užovku už ani nespomenula. Zrazu začula, ako na dvore niečo šuchoce a syčí. Vyzrela z okienka a srdce jej od strachu prestalo biť.
Dvor bol plný užoviek! Zvíjali sa a syčali a tri najväčšie a najtučnejšie sa doplazili až na prah a škárou pod dverami prekĺzli do chalupy.
Egle vybehla z izby a rýchlo do komory. Pritisla sa do kútika a celá sa roztriasla od strachu. A užovky takto oslovili rodičov:
„Prichádzame ako starejší od vládcu jazerných vôd. Vystrojte Vašu najmladšiu dcéru. Sľúbila nášmu pánovi, že sa za neho vydá.“
Čo robiť? Aj keď vládca, predsa je to len studená užovka, plazivý had, veď či by sme mohli našu milovanú dcéru vydať za takého tvora? Lenže odmietnuť nemôžeme, dievča mu predsa dalo svoje slovo.
Bola u nich práve na návšteve starenka zo susedstva. A tá starenka povedala potichučky otcovi a matke:
„Podstrčte namiesto dcéry bielu hus. Užovky to predsa nespoznajú!“
A rodičia to urobili. Priniesli bielu hus a povedali starejším:
„Tu je naša najmladšia dcéra. Odvezte nevestu k ženíchovi.“
Užovky posadili bielu hus do koryta a viezli ju zo dvora. Sotva však prišli k bráne, začuli kukučku, ako kuká:

„Ku ..... ku, ku ..... ku!
Dievča schovali
a hus vydali.
Ku ..... ku!“

Užovky sa hneď vrátili do chalupy a začali syčať a pišťať, aby im vydali pravú nevestu.
Ale stará susedka zašepkala otcovi a matke:
„Vyveďte im bielu ovečku!“
Rodičia priviedli bielu ovečku.
„Nechceli sme dcérušku stratiť,“ vravia užovkám, „ale čo robiť? Tu ju máte, veďte ju k ženíchovi.“
A tak si užovky viedli bielu ovečku. Viedli ju do polovice dediny, ale vtom kukučka zakukala znova:

„Ku ..... ku, ku ..... ku!
Dievča schovali
a ovečku vydali.
Ku ..... ku!“

Starejší sa priplazili späť:
„Nie, to nie je pravá nevesta.“
Stará susedka poradila po tretí raz:
„Dajte užovkám bielu kravičku.“
Priviedli bielu kravičku, ovinuli jej šiju červenou stuhou a odovzdali starejším.
Užovky viedli bielu kravičku dedinou, až ju doviedli na samý kraj. Ale za humnami sedela na kríku kukučka a volala svojou kukučou rečou:

„Ku ..... ku, ku ..... ku!
Dievča schovali
a kravičku vydali.
Ku ..... ku!“

Starejší sa vrátili po tretí raz:
„Prišli sme k Vám s úctou, a Vy takto? Trikrát ste nás oklamali. Pamätajte, ak oklamete po štvrtý raz, nešťastie Vás nemine! Zubami rozhryzieme Vaše stromy v sadoch, chvostmi potlčieme osev na poliach!“
Keď Egle započula tie slová, vyšla z komory k starejším.
„Dala som sľub,“ povedala, „a aj za ním budem stáť. Veďte ma k ženíchovi.“
Starejší sa plazia dedinou, za starejšími kráča Egle, za Egle sa zvíjajú v prachu užovky: sprevádzajú nevestu k ženíchovi. A kukučka letí za nimi a volá svojou kukučou rečou:

„To je tá nevesta,
vyrastená ako jedľa,
celá krásou sa skvie,
vlasy hodvábne má, hľa!“

Došli k jazeru. Voda v jazere sa spenila, zaklokotala a odvalila sa od brehu. Na pobrežnom piesčitom páse sa objavil statný a krásny mládenec v bohatom odeve.
„Som Tvoj ženích,“ povedal mládenec Egle. „Volajú ma Žaltis. Pre ostatných ľudí som užovka, ktorá sa zvíja po zemi, ale pre Teba, dievča, som zhodil hadiu kožu, Tebe jedinej som prezradil svoje meno. Budeš ma mať rada, krásavica moja?“
„Budem,“ povedala Egle, „a budem Ti verná žena.“ A išla za ženíchom do vodnej ríše.
Deväť rokov odvtedy uplynulo. Egle porodila svojmu mužovi dvoch synov a dcérku. Žilo sa jej dobre. Deti sa tiež vydarili, boli milé a poslušné, a muž ju miloval a chránil. Ale predsa sa jej zastesklo za rodnou chalupou. Omrzela sa jej už vodná ríša, zatúžila uzrieť otca s mamičkou, milé slovo s bratmi prehovoriť, so sestrami pri kolovrátku pesničku zaspievať. A prosila muža:
„Pusť ma, Žaltis, domov na návštevu, aby som rodičom mohla naše deti ukázať.“
Ale Žaltis nechcel o ničom takom ani počuť.
„Vodí sa Ti azda vo vodnej ríši zle?“ opýtal sa.
„Nie, je mi tu dobre,“ povedala Egle. „Ale zlá dcéra, ktorá na otca a matku navždy zabudne!“
„No, nech je teda po Tvojom,“ povedal Žaltis. „Pustím Ťa, ale najprv mi ešte upradieš tuto zlatú kúdeľ.“
Egle si sadla ku kolovrátku. Priadla deň, priadla druhý deň, ale kúdele neubúdalo, akoby jej pod rukami rástla!
Stará pestúnka, ktorá opatrovala najmladšiu dcérku, videla, ako Egle priadže, pokrútila hlavou a povedala:
„Aj keby si sa dožila môjho veku, všetku kúdeľ aj tak neupradieš.“
„A čo mám, starenka, robiť?“ opýtala sa Egle.
„Rozžeriav v ohni ihlicu a vbodni ju do kúdele.“
Egle vzala ihlicu, dobiela ju rozžeravila, a len čo ju vpichla do kúdele, vyskočila z klbka veľká žaba. Tá žaba sedela v kúdeli a púšťala z papuľky zlaté nitky. Tak Egle z jedného konca priadla priadzu a z druhého konca kúdele neustále pribúdalo. Teraz však Egle upradla všetku kúdeľ za jedinú noc.
Ráno doniesla manželovi priadzu a povedala:
„Čo si nariadil, to som splnila; splň aj Ty, čo si sľúbil.“
„Dobre,“ odpovedal Žaltis. „Svojich slov sa nezriekam. Pustím Ťa, keď roztrháš tieto črievice.“
Žaltis vytiahol spod lavice železné topánky a podal ich žene.
Obula si Egle železné topánky a od rána do večera potkýnala sa po ostrých kameňoch a šplhala po skalách. Ale na železnej podrážke ani škrabnutie.
Stará pestúnka sa na ňu pozrela a pokrútila hlavou.
„Darmo sa, dcérenka, trápiš, keby si sto rokov živá bola, sto rokov budú topánky celé.“
„Poraď, čo mám robiť, starenka,“ poprosila Egle.
„Odnes ich ku kováčovi a prikáž, nech ich hodí do výhne.“
Egle tak urobila. Kováč vyžíhal železo vo výhni, až skrehlo a lámalo sa ako sklo. Egle roztrhala črievice za jedinú hodinu.
Prišla k mužovi a povedala:
„Pustíš ma teraz?“
„Pustím,“ povedal Žaltis. „Ale ako sa chceš objaviť v rodnej chalupe bez zajačieho pirôžka? Veď Ťa ľudia ohovoria, povedia, že si sa spyšnela.“
A tu si Egle spomenula. Keď bola ešte maličká a rodičia niekedy museli odísť z domu, nikdy sa nevracali s prázdnymi rukami. Priniesli piroh, všetky deti podelili kúskom a pritom vraveli:
„Cestičkou sme išli, do zajačieho domčeka zašli, zajac nám piroh upiekol, tu máte z neho kúsok.“ Tak bolo odpradávna zvykom na celej Litve. Egle sa zahanbila, že zabudla na dávny zvyk, a bežala piecť piroh.
Ale manžel potajomky ukryl všetky vedrá a hrnce, iba sito jej nechal. Ako mala v site nosiť vodu a miesiť cesto? Voda predsa pretečie a múka prepadá.
I v tom jej pomohla stará pestúnka. Vzala mäkký žitný chlieb a zalepila otvory. Tak mohla Egle v site zamiesiť a nevyliať ani kvapku vody a nevysypať ani hrsť múky.
Upiekla piroh a začala sa lúčiť s mužom.
Manžel jej povedal:
„Dlhšie ako deväť dní tam nezostávaj, a keď sa budeš vracať, dbaj, aby Ťa nikto nesprevádzal. Zostaň stáť na brehu a takto na mňa zavolaj:

Ak je živý môj najmilší,
vzdúvaj sa, vodo rozbehnutá,
a z hlbiny striekni, pena,
pena biela, nedotknutá!
Ak je však môj miláčik mŕtvy,
temný vietor s ním pohráva,
nad vlnou nech zatancuje mi
pena rudá, krvavá!

A Vy, synovia moji, i Ty, dcéra, dajte mi slovo, že o ničom, čo viete, nebudete ľuďom rozprávať.“
Deti sľúbili.
Vtedy sa Žaltis premenil na užovku a vyniesol ženu s deťmi na jazerný breh.
To bolo radosti, keď Egle so svojimi deťmi zaklopala na dvere rodného domu!
Rodičia sa s dcérou a s vnúčatami nemohli dosýta vyradovať, bratia a sestry sa s Egle nevedeli dosť narozprávať.
Ale susedia obchádzali ich chalupu okľukou a šepkali jeden druhému:
„Vrátila sa užovkyňa s užovčatami. Dobre ešte, že nechala doma svojho muža. Len aby neprinesli nešťastie do brány!“
To bratov nahnevalo. Začali sestru prehovárať:
„Zrieknij sa muža, zostaň s nami. Ak príde muž za Tebou, nevydáme Ťa.“
Egle odpovedala:
„Nepekne hovoríte, bratia. Ako by sa mohla žena zrieknuť živého muža, ako by mohla deti pripraviť o rodného otca! Ak nepríde manžel za mnou, sama si ho, keď príde čas, z vôd jazerných vyvolám.“
„A ako ho budeš vyvolávať?“
„Ale bratia!“ odvetila Egle. „Vy ho volať nebudete, načo by ste to mali vedieť? A radšej sa ma nepýtajte, aj tak Vám to nepoviem.“
Stará susedka však bratom poradila:
„Z tohto konca nezačínajte! Čo nepovie matka, vyžvatlajú malé deti.“
A tak sa vybrali bratia v noci do lesa pásť kone a vzali so sebou staršieho Eglinho syna. V lese pustili kone na zelenú trávu, zapálili oheň a začali sa chlapca vypytovať, ako sa volá otec a na aké volanie sa ozýva.
Ale starší syn nepovedal. Vypytovali sa po dobrom, mlčal. Vynucovali odpoveď bitím, len slzičky mu tiekli.
„No,“ vravia bratia, „ten je celý po matke, možno že s mladším sa dohodneme lepšie.“
Ráno sa vrátili domov. Egle sa opýtala syna:
„Od čoho máš, synček, červené oči?“
„To oheň v lese tak dymil,“ odvetil syn, „preto mi oči sčerveneli.“
Budúcu noc odišli bratia opäť do lesa pásť kone a vylákali so sebou Eglinho mladšieho.
Ale ani od neho sa nič nedozvedeli.
Ráno sa vrátili domov. Egle pozrela na syna a opýtala sa:
„Čo to, synček, že aj Ty máš oči červené? Neubližovali ti?“
„Neubližovali,“ odvetil syn. „Celú noc som nespal, strážil som kone, preto mi oči sčerveneli.“
I tretiu noc sa bratia vybrali do lesa. Zalichotili sa maličkej neteri a vylákali ju so sebou.
Bola matkiným a pestúnkiným miláčikom. Nikdy sa jej nikto ani prstom nedotkol, nikto jej nepovedal zlého slova. A tu sa jej zrazu začali títo ľudia vypytovať a vyzvedať. Uprela oči do zeme a len potriasala hlavičkou:
„Nič neviem.“ Ale keď jej pohrozili ohybným prútikom, celá sa zachvela, zbledla ako plátno a všetko povedala. Povedala, aké je otcovo meno, a vyzradila, na aké volanie sa ozýva.
To práve strýkovia potrebovali. Ešte jej pohrozili, aby sa o tom matke ani slovkom nezmienila, a odviedli ju domov.
Potom vzali kosy a šli k jazeru. Keď dokonali zlý čin, poutierali kosy o trávu a vrátili sa späť. Ako začali kosy v sieni vešať, začula Egle železné zvonenie a srdce sa jej zovrelo.
„Čože ste, bratia, tak včas vyšli do práce?“ opýtala sa.
Bratia odpovedali:
„Hustá tráva sa po rannej rose rovnejšie kladie.“
Ale Eglino srdce nemalo pokoja. Hneď toho dňa sa vydala späť k manželovi. Na prahu sa rozlúčila s otcom a s matkou, v bráne objala sestry a bratov, nikomu nedovolila, aby ju sprevádzal.
Došla s deťmi k jazeru, na brehu zostala stáť. A začala, ako ju muž naučil:

Ak je živý môj najmilší,
vzdúvaj sa, vodo rozbehnutá,
a z hlbiny striekni, pena,
pena biela, nedotknutá!
Ak je však môj miláčik mŕtvy,
temný vietor s ním pohráva,
nad vlnou nech zatancuje mi
pena rudá, krvavá!

Rozvlnili sa jazerné vody, penou sa zapenili. Ale na vlnách sa nehojdá pena ako mlieko biela, je rudá ako krv! A zo dna je počuť hlas:

„V čas súmračný,
v kalnom ránu
zlá ma ruka zničila.
Prečo si, dcéra,
dcéra milá,
meno otca prezradila!“

Egle horko zaplakala. Potom sa obrátila k deťom a povedala:
„Nemáte už láskavého otca, ja som stratila milovaného muža. Nikto nás už neprivíta vo vodnej ríši a s ničomnými vrahmi pod jednou strechou žiť nebudeme. Nech sa stane tak, ako poviem:
Synčekovia moji rodní!
Že ste pevne v slove stáli,
v dub a jaseň rozkonárte sa,
v hrdý dub a jaseň rovný!
Ty však, dcéra, trest svoj maj,
Ty si v skúške neobstála!
Osikou buď preľaknutou,
lístím večne trepotaj!
A zo mňa sa jedľa staň,
matka nocí teskných.
Jantár sĺz len prelievaj,
s víchrom vo vetvách stoňaj!“
Ako povedala, tak sa stalo. Starší syn sa premenil na vysoký dub, mladší na jaseň a dcéra na trasúcu sa osiku. Egle potom stanula nad jazerom ako tmavá jedľa.
A od tých čias rastie na zemi jedľa, dub, jaseň a osika. Ako smútiaca vdova sklána jedľa k zemi svoje konáre. Len čo vetrík zavanie, chvejú sa drobné lístky osiky, akoby sa triasli strachom. A dub a jaseň majú kmene silné a pevné ako verné ľudské srdce. Prečo je tomu tak, vie len ten, kto počúval od starých otcov povesť o úbohej Egle a jej deťoch.