Havran

Prišla jeseň. Stromy si obliekli farebné lístie a z polí bolo počuť hlasné krákanie havranov.

„Možno už priletel aj Ivan,“ potešila sa Adélka a bežala rýchlo domov zo škôlky, mamička ju ledva stíhala. Mala pravdu. Pri kurníku sa spolu s kurami kŕmil zrnom aj jej kamarát havran. Priletel z východu, prezimuje tu a na jar sa zase vráti do svojej vlasti. A ako každý rok, ani tento rok nezabudol na svoju kamarátku Adélku. Lietal sem už tretí rok a Adélka mu vždy našla niečo dobré. Má rád suchý chlieb alebo zvyšky z obeda. „Mami, mami!“ volala Adélka na mamičku rozochvelým hlasom.

„Ivan sa nám vrátil, on na mňa nezabudol!“ „To čoskoro príde zima,“ povedal zamyslene tatko. „Adélka, snáď ťa nenapadne nejesť desiatu a drobiť ju potom Ivanovi!“ napomínala Adélku mamička. Tá to však už nepočula, lebo bežala za svojím kamarátom na dvorček a na mamičkino hovorenie nemala čas. „Ahoj, Ivan! Ako si sa mal celý rok? Čo si robil, kamarát?“ vypytovala sa ho, keď sa prechádzal medzi kurami. Ivan prestal zobať zrno a priletel až k Adélke. Adélka vytiahla z vrecka rožok a začala mu ho drobiť na malé kúsky. Keď to všetko pozobal, vzlietol k Adélke a sadol si jej na plece. A hlasným „KRÁ, KRÁ“ Adélke odpovedá na jej otázky. Tak sa tam rozprávali ešte hodinu, kým mamička nezavolala: „Adélka, poď už domov!“ „Tak ahoj, Ivánko, už musím ísť, povieš mi to všetko zase až zajtra.“

Adélka pohladila havrana po perí a zložila si ho z pleca. Ivan vzlietol k nebu, s hlasným „KRÁ, KRÁ“ zamával krídlami Adélke na pozdrav a odletel na pole za ostatnými havranmi. Tak to šlo každý deň. Adélka každé popoludnie pospiechala za svojím kamarátom, aby sa s ním potešila. Jedného rána napadol prvý sneh a Adélka svojho kamaráta vyzerala márne.

„Niečo sa mu, tatko, muselo stať. Už nepriletel dva dni!“ strachovala sa. „Poď, pôjdeme ho hľadať!“ „Adélka, možno našiel niečo dobré na poli a na teba len trochu pozabudol,“ upokojuje ju mamička. Adélka sa o Ivana bála, nedbala na mamičku a len čo prestalo husto snežiť, bežala ho volať ku kurníku. „Určite priletí zajtra,“ volá na ňu z okna tatko. „Teraz poď domov sa zohriať a už ho nevolaj!“ Adélka smutne odišla zo záhrady domov a doma ešte oknom vyzerala, či Ivana neuvidí priletieť.

Na druhý deň ráno bola sobota. Biely sneh na poliach sa trblietal a vo svetle slnka čaroval prekrásne iskričky. Vonku začalo mrznúť. Na cestách začal namŕzať mokrý sneh a zo strešných odkvapov viseli dlhé cencúle. Adélka ani neraňajkovala a bežala von.

„Adélka, počkaj, ja pôjdem s tebou!“ volal tatko a podával jej čiapku, ktorú si zabudla vziať. A tak išla Adélka s tatkom hľadať kamaráta Ivana. Hľadali všade, okolo dvorčeka, na lúke, ale po havranovi Ivanovi akoby sa zem zahrabala. „Poď, Adélka, ešte pôjdeme do lesa, ale potom sa už musíme vrátiť, aby sa o nás mamička nebála.“ Adélka prikývla a volala Ivanovo meno celú cestu až k lesu. A potom ho uvidela. Ležal tam na zemi pri pni. „Tati, pozri, tam je!“ skríkla Adélka a bežala za svojím opereným kamarátom. Ivan tam ležal na zemi s poraneným krídlom. „Musela ho napadnúť líška alebo nejaké iné zviera,“ zamyslene usúdil tatko. Ale Ivan bol živý, a to bolo pre Adélku to najdôležitejšie. Tatko zabalil Ivana do svojej čiapky a rýchlym krokom pospiechali domov. Mamička už ich oboch netrpezlivo vyzerala z okna. „Máme ho!“ volala na ňu Adélka. „Je zranený, treba ho zaviezť k veterinárovi,“ vysvetľuje mamičke tatko.

Adélka bleskovo raňajkovala a už išli k veterinárovi. Pán doktor dal Ivanovi na krídlo dlahu a hovoril, že to zranenie nie je až také vážne. Keby tam však ležal v tej zime ešte hodinu, určite by to neprežil. Adélka sa o Ivana celú zimu dobre starala. Ivan sa uzdravoval každým dňom. Neskôr ho už Adélka nemala doma v izbe v klietke, ale zatvárala Ivana na noc ku kurám do kurníka. Ivan zatiaľ nelietal, len skákal. Jeho krídlo sa každým dňom hojilo a silnelo. Až sa stalo, že Ivan začal rýchlo mávať oboma krídlami, akoby chcel letieť.

Jedného dňa sa roztopili aj zvyšky snehu na kopcoch a havrany na poliach sa zhlukovali do húfov. Adélka pospiechala zo škôlky domov a bežala sa na dvorček pozrieť, či už neodletel aj jej kamarát. On však neodletel, čakal na Adélku, aby sa s ňou rozlúčil. Adélka si svojho opereného kamaráta vzala na ruky, pohladila ho po jeho čiernej hlave a vyhodila do vzduchu. Ivan vzlietol hore do oblakov, kde vo vzduchu ešte zamával svojej kamarátke na pozdrav.

Adélka za ním zavolala: „A budúcu zimu sa k nám zase vráť!“ Havran jej na súhlas odpovedal hlasným „KRÁ, KRÁ“ a letel na pole k ostatným havranom.

A bola jar, vzduch voňal, tráva sa zazelenala a na lúkach rozkvitli snežienky. Havran Ivan sa mal vo svojej rodnej krajine veľmi dobre. A na svoju kamarátku Adélku nikdy nezabudol.