Sedmokráska kvetinka

Vonku pri ceste stál záhradný domček. Iste si ho už aj ty niekedy videl! Mal vpredu záhradku s kvetinami a s farebne natretým plotom. Až celkom pri plote rástla v priekope uprostred krásnej zelenej trávy malá chudobka. Slnko na ňu svietilo rovnako teplo a krásne ako na veľké a bohaté ozdobné kvety v záhrade, a preto každú hodinu o kúsok povyrástla. Raz ráno už bola celkom rozkvitnutá; jej žiarivo biele lístky sa rozprestierali ako lúče okolo žltého slniečka uprostred. Vôbec nemyslela na to, že ju v tráve nikto nevidí a že je úbohá, opovrhovaná chudobka. Bola veľmi spokojná, otáčala sa za teplým slniečkom, hľadela naň a počúvala, ako vo vzduchu spieva škovránok.
Sedmokráska bola šťastná, akoby bol veľký sviatok, hoci bol iba pondelok. Všetky deti boli v škole; sedeli v laviciach a učili sa, a sedmokráska sedela zasa na svojom stonke a tiež sa učila, od teplého slniečka a od všetkého naokolo, kde vládne dobrý Boh. Zdalo sa jej, že škovránok spieva jasne a krásne všetko, čo ona ticho cíti. Hľadela takmer s úctou na toho šťastného vtáčika, ktorý vie spievať a lietať, ale vôbec ju nermútilo, že sama nevie. „Veď vidím a počujem!“ hovorila si. „Slniečko na mňa svieti a vietor ma bozkáva; ako bohato som vlastne obdarená!“
Za plotom rástla kopa pyšných, vznešených kvetov, čím menej voňali, tým viac sa vypínali. Pivonky sa nafukovali, aby boli väčšie ako ruže, ale takáto veľkosť predsa nerozhoduje! Tulipány mali prekrásne farby; veď to aj vedeli a držali sa vzpriamene, aby to bolo ešte lepšie vidieť. Ani si nevšimli mladú chudobku pred plotom. Zato ona sa na ne tým viac pozerala a hovorila si:
„Ako sú krásne a bohaté! Iste ich priletí navštíviť ten nádherný vtáčik! To je dobré, že som tak blízko nich, aspoň tú slávu uvidím!“ A ako si to myslela, vit, vit, priletel škovránok, nie však k pivonkám a tulipánom, ale do trávy k úbohej sedmokráske. Od samej radosti sa celá zľakla a vôbec nevedela, čo si má myslieť.
Škovránok okolo nej tancoval a spieval si:
„Aká je tá tráva jemnučká! A pozrime sa, aká je tu pekná kvetinka, so zlatom v srdci a so striebrom na sukničke!“ Veď aj jej žltý terčík bol ako zo zlata a lístky naokolo žiarili belosťou.
Nikto si nevie predstaviť, aká bola chudobka šťastná! Škovránok ju zobáčikom pobozkal, spieval jej a zasa potom odletel k modrej oblohe. Trvalo iste dobrú štvrťhodinku, kým sa chudobka celkom spamätala. Trochu nesmelá, ale nesmierne šťastná, pozrela sa po kvetoch vedľa v záhrade: veď videli tú poctu a blaho, ktoré ju stretli ..... iste chápu, aká je to radosť! ..... Avšak tulipány stáli rovnako strnulo ako predtým a boli nesmierne špicaté a celé červené, pretože ich to zlostilo. Pivonky boli zasa tvrdohlavé a zaryté, dobre, že nevedeli rozprávať, inak by sa bola sedmokráska niečo dozvedela! Videla, úbožiačka, dobre, že sú v zlej nálade, a úprimne ju to mrzelo. Vtom prišlo do záhrady dievča s veľkým nožom, ostrým a lesklým. Zamierilo rovno medzi tulipány a odrezávalo jeden za druhým. „Ach!“ vzdychla malá chudobka. „Aké je to strašné, teraz je s nimi koniec!“ Dievča si potom tulipány odnieslo. Chudobka bola rada, že stojí v tráve za plotom a že je len nepatrná, chudobná kvetinka. Bola za to nesmierne vďačná. Keď slnko zapadlo, zavrela svoje lístky a zaspala; celú noc sa jej snívalo o slniečku a o škovránkovi.
Na druhé ráno, keď rozprestrela, šťastná, všetky svoje biele lístky ako ručičky za jasom a vzduchom, spoznala zasa škovránkov hlas, ale jeho spev bol veľmi smutný. Úbožiak škovránok mal na to naozaj dôvod: chytili ho a sedel teraz v klietke, stojacej pri otvorenom okne. Spieval, aké je to šťastie lietať slobodne, spieval o mladej, zelenej siatine na poli a o krásnom putovaní na krídlach vysoko k oblohe. Úbohý vtáčik nebol v dobrej nálade: bol väzňom vo svojej klietke.
Sedmokráska by mu bola rada pomohla, ale ako len? Bolo také ťažké vymyslieť niečo. Zabudla navždy, aké je naokolo krásne, ako slniečko teplo hreje a aké sú jej biele lístky pekné. Musela stále len myslieť na uväzneného vtáčika; nemohla však pre neho nič urobiť.
Vtom vybehli zo záhrady dvaja malí chlapci. Jeden z nich mal v ruke nôž, veľký a ostrý ako ten, ktorým včera dievča rezalo tulipány. Chlapci zamierili rovno k sedmokráske: vôbec nechápala, čo chcú.
„Odrežeme tu škovránkovi pekný kúsok trávnika!“ povedal jeden z chlapcov a začal do hĺbky vyrezávať obdĺžnik drnu okolo sedmokrásky, takže zostala stáť uprostred.
„Odtrhni tú kvetinu!“ povedal druhý chlapec. Sedmokráska sa celá striasla strachom: veď byť odtrhnutý znamená predsa prísť o život! A sedmokráska by bola teraz tak rada žila, keď sa mala dostať s vyrezaným kusom drnu do klietky k chytenému škovránkovi.
„Len ju tam nechaj!“ vyhlásil prvý chlapec. „Vyníma sa tam celkom pekne!“ A tak sedmokráska zostala, kde bola, a dostala sa do klietky k škovránkovi.
Ale úbohý vtáčik len nahlas nariekal nad stratenou slobodou a búchal krídlami o drôty klietky. Sedmokráska nevedela rozprávať, nemohla mu povedať slovíčko útechy, hoci by bola tak chcela. ..... Uplynulo tak celé predpoludnie.
„Nie je tu voda!“ nariekal zajatý škovránok. „Všetci odišli a zabudli mi dať aspoň kvapku vody! Ako mám v hrdle vyschnuté a ako v ňom páli! Akoby som mal v sebe oheň a ľad! A vzduch je taký ťažký. Ach, musím umrieť, opustiť teplé slniečko, sviežu zeleň, všetku tú krásu, ktorú Boh stvoril!“ Zaryl zobáčik do chladivého drnu, aby sa aspoň trochu osviežil. Uvidel pritom sedmokrásku: kývol na ňu, pobozkal ju zobáčikom a povedal jej:
„Aj ty tu musíš uvädnúť, úbohá kvetinka! Dali mi Teba a ten kúsok zelenej trávy namiesto celého sveta, ktorý som mal vonku! Každé steblo trávy mi má byť zeleným stromom a každý z Tvojich bielych lístkov voňavým kvetom! Ach, rozprávate mi len o tom, koľko som stratil!“
„Ako hojne potešiť!“ hovorila si sedmokráska, ale nemohla ani lístkom pohnúť. Avšak vôňa, prúdiaca z jej jemných lístkov, bola oveľa silnejšia, než akú sedmokráska inokedy vydáva. Škovránok si to tiež všimol, a hoci prahol od smädu a vo svojom trápení trhal zelené steblá trávy, sedmokrásky sa nedotkol.
Nastal večer a stále nikto neprichádzal a nedonesol úbohému škovránkovi aspoň kvapku vody. Vtáčik rozopäl krásne krídelká, kŕčovito nimi zatrepotal, jeho spev prešiel do smutného pípania. Hlavička mu klesla vedľa sedmokrásky a srdiečko mu puklo od žiaľu a túžby.
Sedmokráska už nemohla ako včera večer zavrieť lístky a spať. Skláňala sa chorá a plná žiaľu k zemi.
Až ráno pribehli chlapci, a keď zbadali škovránka mŕtveho, rozplakali sa. Preliali pre neho veľa sĺz a vykopali mu peknučký hrob a vyzdobili ho kvetovými lístkami.
Škovránkovo mŕtve telíčko vložili do krásnej červenej škatule ..... mal byť kráľovsky pochovaný, úbohý vtáčik! Kým bol živý a spieval, zabudli naň, nechali ho v klietke trápiť sa smädom, ale teraz ho zahrnuli nádherou a slzami.
Zato trávu so sedmokráskou vyhodili do prachu na cestu. Nikto na sedmokrásku ani nepomyslel ..... na ňu, ktorá tak cítila s úbohým škovránkom a tak rada by ho bola potešila.